Vatikán 26. októbra (TK KBS ) Pri modlitbe Anjel Pána pápež Lev XIV. pripomenul, že Boh nehľadí na zoznam našich zásluh, ale na úprimnosť srdca, ktoré prosí o milosrdenstvo. Na príklade farizeja a mýtnika zdôraznil, že cesta uzdravenia začína odvahou priznať vlastné chyby, prevziať za ne zodpovednosť a zveriť ich Pánovej láske. -
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Dnešné evanjelium (porov. Lk 18, 9 – 14) nám predstavuje dvoch ľudí, farizeja a mýtnika, ktorí sa modlia v chráme.
Prvý sa chváli dlhým zoznamom svojich zásluh. Koná mnoho dobrých skutkov, a preto sa cíti lepší než ostatní, ktorých pohŕdavo posudzuje. Stojí vzpriamene so vztýčenou hlavou. Jeho postoj je jasne pyšný: síce presne dodržiava Zákon, ale chýba mu láska. Farizejova viera je založená na „dávaní“ a „vlastnení“, na dlhoch a zásluhách, bez milosrdenstva.
Aj mýtnik sa modlí, no celkom inak. Je toho mnoho, za čo potrebuje odpustenie – vyberá dane v službách Rímskej ríše a jeho pozícia mu umožňuje obohacovať sa na úkor vlastných krajanov. Napriek tomu nám Ježiš na konci podobenstva hovorí, že zo spomínanych dvoch ľudí to bol mýtnik, ktorý sa vrátil domov „ospravedlnený“, teda zažil odpustenie a obnovu vďaka stretnutiu s Bohom. Prečo?
Predovšetkým preto, že mýtnik mal odvahu a pokoru predstúpiť pred Boha. Neuzatvára sa do svojho sveta, nepodvoľuje sa zlu, ktoré spáchal. Opúšťa miesta, kde sa ho ostatní boja, kde je v bezpečí, chránený mocou, ktorú má nad inými. Prichádza do chrámu sám, bez sprievodu, aj za cenu tvrdých pohľadov a odsudzovania, a postaví sa pred Pána vzadu, so sklonenou hlavou, pričom hovorí len pár slov: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (v. 13)
Takto nám Ježiš dáva silné posolstvo: nezachránime sa tým, že budeme vystavovať na obdiv svoje zásluhy, ani tým, že budeme skrývať svoje chyby, ale úprimnosťou pred Bohom, pred sebou samými i pred druhými a tým, že budeme prosiť o odpustenie a zverovať sa Pánovej milosti.
Svätý Augustín v komentári k tejto pasáži prirovnáva farizeja k chorému, ktorý pre hanbu a pýchu skrýva pred lekárom svoje rany, a mýtnika k inému, ktorý s pokorou a múdrosťou odhalí pred lekárom svoje zranenia, nech sú akokoľvek odpudzujúce, a prosí o pomoc. Svoju úvahu uzatvára nasledovne: „Nie je prekvapením, že práve ten mýtnik, ktorý sa nehanbil odhaliť svoju chorobu, sa vrátil uzdravený.“ (Sermo 351,1)
Drahí bratia a sestry, konajme tak aj my. Nebojme sa priznať svoje chyby, odkryť ich, prevziať za ne zodpovednosť a zveriť ich Božiemu milosrdenstvu. Tak bude môcť v nás i vôkol nás rásť jeho kráľovstvo — kráľovstvo, ktoré nepatrí pyšným, ale pokorným, a ktoré sa pestuje v modlitbe i v živote prostredníctvom úprimnosti, odpustenia a vďačnosti.
Prosme Pannu Máriu, vzor svätosti, aby nám pomáhala rásť v týchto čnostiach.
Preklad: Klára Tomášiková