Vatikán 26. októbra (VaticanNews) Pri slávení Jubilea synodálnych tímov a participatívnych orgánov pápež Lev XIV. zdôraznil, že Cirkev nie je iba inštitúciou ani štruktúrou moci, ale spoločenstvom bratov a sestier zjednotených v Božej láske. Najvyšším pravidlom v Cirkvi je podľa neho služba a schopnosť načúvať, aby sa predišlo rozdeleniam a prehĺbila jednota v Duchu Svätom. Pápež vyzval na budovanie pokornej a pohostinnej Cirkvi, ktorá je schopná rozlišovať a spoločne kráčať v ústrety svetu.
Homília Svätého Otca Leva XIV. Jubileum synodálnych tímov a participatívnych orgánov (26. októbra 2025)
Drahí bratia a sestry, pri slávení Jubilea synodálnych tímov a participatívnych orgánov sme pozvaní, aby sme kontemplovali a znovu objavili tajomstvo Cirkvi, ktorá nie je iba jednoduchou náboženskou inštitúciou ani sa neidentifikuje s hierarchiami a ich štruktúrami. Cirkev je, ako nám pripomenul Druhý vatikánsky koncil, viditeľným znakom zjednotenia medzi Bohom a ľudstvom, znamením jeho zámeru zhromaždiť nás všetkých do jednej rodiny bratov a sestier a urobiť z nás jeho ľud: ľud milovaných detí, všetkých spojených v jedinom objatí jeho lásky. Keď sa zahľadíme na tajomstvo cirkevného spoločenstva, ktoré je zrodené a chránené Duchom Svätým, môžeme pochopiť aj význam synodálnych tímov a participatívnych orgánov, ktoré vyjadrujú to, čo sa deje v Cirkvi, kde vzťahy nepodliehajú logike moci, ale logike lásky. Tá prvá – ako neustále pripomínal pápež František – je „svetská“, kým v kresťanskom spoločenstve má prvenstvo duchovný život, ktorý nám pomáha objaviť, že sme všetci Božími deťmi, navzájom bratmi, povolanými slúžiť si jeden druhému. Najvyšším pravidlom v Cirkvi je láska: nik nie je povolaný rozkazovať, všetci sme povolaní slúžiť, nik nemá vnucovať svoje názory, všetci sa máme navzájom počúvať, nik nie je vylúčený, všetci sme povolaní zúčastňovať sa, nik nevlastní pravdu celú, všetci ju máme pokorne hľadať – a hľadať ju spolu. Práve slovo „spolu“ vyjadruje povolanie k spoločenstvu v Cirkvi. Pápež František nám to pripomenul aj vo svojom poslednom posolstve na Pôst: „Kráčať spolu, byť synodálni – to je povolanie Cirkvi… Kresťania sú povolaní kráčať spoločne, nikdy nie ako osamelí pútnici. Duch Svätý nás pobáda, aby sme vychádzali zo seba smerom k Bohu a k bratom, a aby sme sa neuzatvárali do seba. Kráčať spolu znamená byť tkáčmi jednoty, vychádzajúc zo spoločnej dôstojnosti Božích detí“ (pápež František, Posolstvo na Pôst, 25. februára 2025). Je potrebné kráčať spolu. Navonok to robia aj dvaja protagonisti podobenstva, ktoré sme práve počuli v evanjeliu. Farizej a mýtnik vystupujú obaja do chrámu modliť sa. Mohli by sme povedať, že „vystupujú spolu“, alebo sa aspoň ocitli spolu na posvätnom mieste. Predsa sú však rozdelení a medzi nimi sa nedej žiadna komunikácia. Obaja idú tou istou cestou, ale ich kráčanie nie je spoločné. Obaja sú v chráme, ale jeden si nárokuje prvé miesto a druhý zostáva vzadu, obaja sa modlia k Otcovi, ale nie sú bratmi a nič nemajú spoločné. To závisí najmä od postoja farizeja. Jeho modlitba, hoci sa navonok obracia k Bohu, je iba zrkadlom, v ktorom sa pozerá na seba, ospravedlňuje sa a chváli. On „vystúpil, aby sa modlil, ale nechcel sa modliť k Bohu, ale chválil sám seba“ (Augustín, Reč 115, 2), cítiac sa lepší než ten druhý, posudzujúc ho s pohŕdaním a hľadiac naň zhora. Je posadnutý vlastným ja a tak sa točí okolo seba, bez vzťahu k Bohu aj k druhým. Bratia a sestry, toto môže nastať aj v kresťanskom spoločenstve. Stáva sa to vtedy, keď ja prevládne nad my, keď vznikajú personalizmy brániace autentickým a bratským vzťahom, keď domnienka vlastnej nadradenosti – ako u farizeja voči mýtnikovi – vytvára rozdelenie a premieňa spoločenstvo na miesto odsudzovania a vylučovania; keď sa niekto opiera o svoj úrad, aby uplatňoval moc a zaberal priestor. Máme však hľadieť na mýtnika. S jeho pokorou sa aj v Cirkvi máme všetci uznávať za tých, ktorí potrebujú Boha aj jeden druhého, máme sa cvičiť vo vzájomnej láske, vo vzájomnom počúvaní, v radosti zo spoločnej cesty, uvedomujúc si, že „Kristus patrí tým, ktorí zmýšľajú pokorne, nie tým, čo sa vyvyšujú nad stádo“ (sv. Klement rímsky, List Korinťanom, kap. XVI). Synodálne tímy a participatívne orgány sú obrazom tejto Cirkvi žijúcej v spoločenstve. A dnes vás chcem povzbudiť: v počúvaní Ducha, v dialógu, v bratstve a v parrésii nám pomáhajte pochopiť, že v Cirkvi sme napriek akéjkoľvek rozdielnosti povolaní kráčať spolu pri hľadaní Boha a obliecť si Kristovo zmýšľanie. Pomáhajte nám rozšíriť priestor Cirkvi, aby bol kolegiálnejší a pohostinnejší. To nám pomôže s dôverou a novým duchom obývať napätia, ktoré prechádzajú životom Cirkvi – medzi jednotou a rozmanitosťou, tradíciou a novotou, autoritou a participáciou –, tak, aby ich Duch Svätý premieňal a aby sa nestali ideologickými protikladmi a škodlivými polarizáciami. Nejde o to riešiť ich tým, že jednu zložku zredukujeme na druhú, ale dať ich Duchom oplodňovať, aby boli zharmonizované a nasmerované k spoločnému rozlišovaniu. Ako synodálne tímy a členovia participatívnych orgánov predsa viete, že cirkevné rozlišovanie si vyžaduje „vnútornú slobodu, pokoru, modlitbu, vzájomnú dôveru, otvorenosť novosti a odovzdanosť Božej vôli. Nikdy nie je presadzovaním osobného či skupinového stanoviska, ani sa nerovná jednoduchému súčtu individuálnych názorov“ (Záverečný dokument, 26. októbra 2024, č. 82). Byť synodálnou Cirkvou znamená uznať, že pravdu nevlastníme, ale hľadáme ju spolu, vedení nepokojným srdcom, zamilovaným do Lásky. Drahí priatelia, musíme snívať a budovať pokornú Cirkev. Cirkev, ktorá nestojí strnulo ako farizej, triumfálna a plná seba, ale skláňa sa, aby umyla nohy ľudstvu. Cirkev, ktorá nesúdi ako farizej mýtnika, ale je pohostinným miestom pre všetkých a pre každého. Cirkev, ktorá sa neuzatvára do seba, ale zostáva načúvajúcou Bohu, aby mohla načúvať všetkým. Usilujme sa budovať Cirkev synodálnu, v plnosti služby, celkom priťahoavnú Kristom a preto zameranú na službu svetu. Na vás, na nás všetkých i na Cirkev rozptýlenú po celom svete vzývam príhovor Panny Márie slovami Božieho služobníka dona Tonina Bella: „Svätá Mária, žena spoločenstva, živ v našich cirkevných spoločenstvách túžbu po jednote… Pomáhaj im prekonávať vnútorné rozdelenia. Zasiahni, keď sa v ich lone plazí démon nezhody. Zahášaj ohniská frakcií. Zmieruj vzájomné spory. Zjemňuj ich rivality. Zastav ich, keď sa rozhodnú ísť vlastnou cestou, zanedbávajúc spoločné projekty“ (Mária, žena našich dní, Cinisello Balsamo 1993, s. 99). Nech nám Pán daruje túto milosť, aby sme boli zakorenení v Božej láske, aby sme žili spoločenstvo medzi sebou a aby sme ako Cirkev boli svedkami jednoty a lásky.
Preklad Martin Jarábek