Vatikán 15. októbra (TK KBS) Latinský patriarcha Jeruzalema sa zamýšľa nad historickým momentom vo Svätej zemi po dohode dosiahnutej medzi Izraelom a Hamasom a potvrdzuje: „Máme povinnosť voči našim komunitám – pomôcť im pozerať sa dopredu, pozitívne a pokojne, smerom k inej budúcnosti.“
Nádeje na vybudovanie trvalého mieru vo Svätej zemi, ťažkosti v Gaze a na Západnom brehu Jordánu a zmysel pre spoločenstvo vyjadrený vo verejných demonštráciách, ktoré spojili ľudí v mene ľudskej dôstojnosti, boli medzi témami, ktorých sa dotkol latinský patriarcha Jeruzalema, kardinál Pierbattista Pizzaballa, ktorý bol v stredu 15. októbra hosťom v štúdiách Vatikánskeho rozhlasu. Kardinál hovoril o krehkom prímerí, ale aj o spoločnej nádeji Izraelčanov a Palestínčanov, že toto nie je len „pauza“, ale že „život sa môže obnoviť s novou perspektívou – takou, ktorá nie je vojnou a násilím.“
Ste v Ríme, aby ste si prevzali ocenenie – cenu Achilla Silvestriniho – ktoré bude dnes odovzdané otcovi Gabrielovi Romanellimu, farárovi farnosti Svätej rodiny v Gaze. Aká je situácia kresťanov v tejto komunite, ktorí sa rozhodli zostať v takejto ťažkej situácii?
Sme s nimi v každodennom kontakte. Stále píšu, že stále nemôžu uveriť, že dokázali prespať celú noc bez toho, aby počuli zvuk bômb. Stále sú tam drony, ale na to sú už roky zvyknutí. Inak zostáva situácia veľmi nestála. Ako je známe, dochádzalo ku stretom medzi rôznymi frakciami, ale to všetko bolo predvídateľné kvôli prerušeniu vojny – stále nevieme, či skutočne skončila – a nasledujúce fázy sú stále dosť neisté, nejasné a nejednoznačné. Všetko treba znovu postaviť, zorganizovať a bolo – a stále je – predvídateľné, že budú vzostupy aj pády. Stále je potrebné urobiť veľa. Situácia zostáva dramatická, pretože všetko je zničené. Ľudia sa vracajú, ale vracajú sa do ruín. Nemocnice nefungujú; školy neexistujú. Stále je tu otázka tiel zosnulých izraelských rukojemníkov, ktoré treba nájsť. Nie je to jednoduché, pretože v nastalom chaose sa miesta ich umiestnenia často stratili. Nedôvera medzi stranami zostáva vysoká. Napriek tomu všetkému však existuje nová atmosféra – stále krehká, ale dúfame, že sa stane stabilnejšou.
Ako je možné v tomto historickom a emocionálnom kontexte budovať nádej a bratstvo?
V prvom rade si to vyžaduje čas. Nesmieme si zamieňať nádej s riešením konfliktu, ktoré nie je sprostredkované. Koniec vojny nie je začiatkom mieru, ani koncom konfliktu. Všetky tieto aspekty treba mať na pamäti. Napriek tomu je to prirodzene prvý krok. Nádej, ako vždy hovorím, je dcérou viery. Ak vaše srdce dôveruje, môže premeniť veci, v ktoré verí, na skutočnosť. Preto musíme v prvom rade pracovať na tomto – s tými, ktorí sa stále chcú opäť angažovať – na vytvorení tejto siete, a to ako v Gaze, tak aj mimo nej, pretože nesmieme oddeľovať dve strany hraníc. Musíme budovať bratstvo. Verím, že je potrebné nové politické vedenie, ale aj náboženské vedenie. Toto je veľmi dôležité a už sme začali nadväzovať kontakty. Potrebujeme nové tváre, nové osobnosti, ktoré môžu pomôcť obnoviť iný príbeh, založený na vzájomnej úcte. Bude to trvať dlho, pretože rany sú hlboké, ale nesmieme sa vzdať. Preto stále existuje nádej na vybudovanie trvalého mieru, aj keď práve teraz sme len v prvých krokoch. V prvom rade v to musíme veriť – musíme to chcieť. Časový harmonogram bude dlhý; nemali by sme sa klamať a myslieť si, že to príde čoskoro. Musíme mať tiež na pamäti zlyhania minulých dohôd – mnohé zlyhania, ktoré hlboko podkopali dôveru medzi stranami. Bude niekoľko fáz. Myslím si, že možno ďalšia generácia bude mať slobodu, ktorú táto generácia nemá. Úlohou tejto generácie je však pripraviť tú ďalšiu. Takže krok za krokom musíme vytvárať základy a podmienky s novými tvárami a novým vedením a predovšetkým vytvárať prostredie, ktoré postupne podporuje kultúru úcty, ktorá následne prinesie mier.
Aké sú konkrétne nádeje tejto generácie, ľudí, ktorých stretávate každý deň v Jeruzaleme alebo inde?
V tejto chvíli sa nachádzame v novej a stále krehkej fáze. Dostávame sa z dvoch hrozných rokov. Dúfame, že sme dosiahli koniec týchto rokov – nielen dočasnú pauzu. Túto nádej zdieľajú všetci, Izraelčania aj Palestínčania, napravo aj naľavo, z každého prostredia. Každý chce skutočne otočiť list. To je prvá vec. Samozrejme, existujú rôzne názory, politické aj náboženské, a existujú rôzne perspektívy. Ale medzi bežnými ľuďmi je aj silná túžba opäť žiť, nie nevyhnutne v normále, ale s novou perspektívou, ktorá nie je vojnou a násilím.
V posledných dňoch sme počuli dramatické svedectvá o podmienkach, ktoré znášajú rukojemníci držaní Hamasom, ktorí boli teraz prepustení. Počuli sme aj správy o ponižovaní, ktorému čelia palestínski väzni zadržiavaní v izraelských väzniciach. Čo možno povedať o tomto utrpení, ktoré sa v istom zmysle zdá presahovať obe strany? A o tom, ako vybudovať budúcnosť, ktorá nepramení z nenávisti?
Toto bola jedna z veľkých tragédií tejto doby. Povedali ste „spoločné utrpenie“, ale nebolo to tak vnímané. Každá strana bola uzavretá vo svojej vlastnej bolesti, videla len svoje vlastné utrpenie, perspektívu svojich vlastných ľudí. Ako už povedali aj iní, každý bol taký plný vlastnej bolesti, že v sebe nemal priestor na to, aby vytvoril priestor pre bolesť iných. Teraz, keď sa táto situácia skončila, sa možno môžeme postupne začať otvárať pochopeniu bolesti druhého. Pochopiť neznamená ospravedlňovať. Bude to trvať nejaký čas – a neviem, či sa to úplne podarí. Nenávisť, ktorá bola zasiata – nielen v posledných dvoch rokoch, keď explodovala, ale aj dávno predtým, prostredníctvom naratívu pohŕdania, odmietania a vylúčenia – si vyžaduje nový jazyk, nové slová a tiež nových svedkov. Nedá sa oddeliť to, čo sa hovorí, od toho, kto to hovorí. Takže opakujem: potrebujeme nové tváre, ktoré nám pomôžu myslieť inak.
Aká je situácia na Západnom brehu Jordánu – vo farnostiach a malých dedinách ako Tajbeh, Zababdeh alebo Aboud? A aká je úloha kresťanov a katolíkov vrátane hebrejsky hovoriacich katolíkov, ktorí sú plne integrovaní do izraelskej spoločnosti?
Toto sú dve veľmi odlišné situácie. Na Západnom brehu Jordánu je všeobecná situácia – nielen situácia našich katolíckych kresťanských farností – veľmi krehká a neustále sa zhoršuje. Dedinské komunity, ktoré ste spomenuli, sú od seba čoraz viac izolované. Existujú stovky kontrolných stanovíšť regulujúcich vnútorný pohyb, čo situáciu čoraz viac sťažuje. Ako som už niekoľkokrát povedal, stalo sa to akousi „krajinou bez zákona“, čo znamená „územím bez zákona“, pretože dochádza k mnohým útokom a napätiu, a to aj s osadníkmi, ktoré sa zdajú byť skôr tolerované ako zastavené. Neexistuje žiadna autorita, na ktorú by sa dalo odvolať, aby sa tieto situácie zastavili. To vytvára veľké napätie a veľkú neistotu v našich farnostiach a komunitách. Na Západnom brehu Jordánu zostáva situácia veľmi krehká – nielen politicky, ale aj ekonomicky. Dva hlavné zdroje – dochádzanie do Izraela za prácou a púte – sú momentálne pozastavené a nevieme, kedy alebo ako sa obnovia. To má silný vplyv na životy ľudí, najmä kresťanov. Hebrejsky hovoriaca katolícka komunita sa skladá z malých skupín niekoľkých stoviek ľudí, ktorí privítali aj niekoľko stoviek detí migrantov alebo zahraničných pracovníkov v Izraeli. Verím, že ich úloha je obzvlášť dôležitá v samotnej Cirkvi, a nie mimo nej. V istom zmysle nútia našu diecézu – ktorá je veľmi zložitá – myslieť široko, nesústrediť sa len na palestínsku otázku, ale pamätať na to, že aj v izraelskej spoločnosti existuje bolesť, existujú perspektívy a vízie, ktoré treba zohľadniť.
V posledných týždňoch sme boli svedkami masových mobilizácií a demonštrácií, a to aj v Taliansku, kde milióny ľudí vyšli do ulíc. Okrem extrémistických skupín a niekoľkých neprijateľných sloganov sú tu aj mladí ľudia, ktorí prejavujú, že sa chcú posunúť za hranice logiky ľahostajnosti…
Určite došlo k excesom – násilia, ale aj jazyka, vrátane tých proti judaizmu. To je neprijateľné. Boli tam vyhlásenia, ktoré by mohli nejakým spôsobom ospravedlniť antisemitizmus – niečo, čo úplne a bezvýhradne odmietame. To treba povedať jasne. Nemôžeme však zovšeobecňovať a tvrdiť, že všetci boli takí: zúčastnilo sa ich veľa ľudí – nielen mladí ľudia. Zaujala ma rozmanitosť: tisíce ľudí z rôznych prostredí, generácií a dokonca aj politickej príslušnosti sa zjednotili v tom, že povedali „nie“ obrazom násilia, ktoré videli. Toto je pre mňa pozitívny aspekt, pretože to prebudilo vedomie – nielen osobné, ale aj spoločné. Boli zjednotení; v tejto jednote sa formovalo spoločenstvo. Myslím si, že je to veľmi dôležité – formovať spoločenstvo a jednotu okolo niečoho krásneho, ako je dôstojnosť ľudskej osoby a odmietnutie násilia – červené čiary, ktoré sa nesmú prekročiť, ani v mene obrany. Toto bol krásny a pozitívny aspekt. Dúfajme, že to bude pokračovať. Myslím si, že je to dôležité prebudenie, aj pre rôznych náboženských a politických vodcov, aby si uvedomili, že vo svedomí spoločenstva je niečo dobré, čo treba chrániť – a možno nájsť vyjadrenie aj mimo tohto kontextu vojny.
Opäť sa obraciame k Svätej zemi, očakávate návrat pútnikov?
Dúfame, že áno. Hovoril som s kustódom Svätej zeme o tom, že by sme mali niečo urobiť. Dať sa dokopy, možno vydať nejaké vyhlásenia. Počkáme dva alebo tri týždne, ako sa veci vyvinú. Potom si myslím, že budeme musieť začať takpovediac „napínavo pracovať“, najmä medzi cirkvami, ktoré boli v posledných dvoch rokoch veľmi blízko Svätej zeme, aby sme povedali, že teraz je čas prejaviť solidaritu nielen modlitbou, ktorá je nevyhnutná, a pomocou, ale aj púťou.
Tento rok si pripomíname 30 rokov od atentátu na Jicchaka Rabina, muža mieru. Aké dôležité je mať nových vodcov, ktorí sú ochotní zaviazať sa k mieru? Vidíte v tomto smere nejaké pozitívne signály?
Verím, že je to jeden z rozhodujúcich aspektov. Povedal som to už mnohokrát a zopakujem to tu znova: potrebujeme nových vodcov, ktorí hovoria iným jazykom, ako sme počuli v posledných rokoch – nielen politických vodcov, ale aj náboženských. Pred tridsiatimi rokmi Rabin hovoril jednu vec a náboženskí vodcovia druhú. Teraz je potrebné zmeniť sa; musíme si to uvedomiť. V tejto súvislosti je medzináboženský dialóg veľmi dôležitý. Verím, že aj medzináboženský dialóg potrebuje nové tváre a nemôže ignorovať to, čo sa stalo – čo nás všetkých zranilo. Musíme vziať do úvahy to, čo bolo povedané, a to, čo nebolo povedané – nezastaviť sa tam, ale ísť ďalej, pretože sme si to uvedomili. Musíme ísť ďalej, pamätať si, čo sa stalo, bez toho, aby sme boli naivní. Ťažkostí je veľa, ale máme povinnosť voči našim komunitám – pomôcť im pozerať sa ďalej, pozitívne a pokojne, smerom k inej budúcnosti.
Čo si myslíte o medzinárodnej diskusii o uznaní štátu Palestína?
Palestínčania potrebujú nielen koniec vojny a násilia, ani len ekonomickú pomoc a podporu. Potrebujú tiež uznať svoju dôstojnosť ako ľud. Neviem, či je riešenie „dva národy, dva štáty“, ktoré sa tak často potvrdzuje, dosiahnuteľné v krátkodobom horizonte. Nebudem sa zaoberať týmito politickými otázkami. Ale nikto nemôže Palestínčanom povedať, že nemajú právo byť uznaní ako ľud vo svojej vlastnej krajine. Objavili sa vyhlásenia – často len teoretické – ktoré musia nájsť konkrétnu realizáciu v kontexte dialógu medzi stranami, ku ktorému budú musieť samy dosiahnuť s pomocou a podporou medzinárodného spoločenstva.
Pocítili ste v tomto období blízkosť pápeža?
Pocítili sme blízkosť pápeža Leva. Už predtým sme cítili blízkosť pápeža Františka a potom aj pápeža Leva. Majú odlišné osobnosti, ale obaja vyjadrili svoju blízkosť veľmi konkrétnymi spôsobmi – telefonátmi, častým kontaktom s farárom z Gazy – aj keď sa tieto veci nedostanú do správ. A to je v poriadku: je to dôležité, pretože dobro musíte konať pre samo seba, nie pre publicitu. Táto blízkosť sa prejavila aj veľmi hmatateľnými spôsobmi, prostredníctvom konkrétnej pomoci. Najnovším gestom, ktoré sme dostali len pred pár dňami, bolo pápežovo želanie poslať do pásma Gazy tisíce antibiotík.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia