Vatikán 5. októbra (VaticanNews) V nedeľu 5. októbra na Námestí svätého Petra slávil pápež Lev XIV. Jubileum misionárov a migrantov.

Vo svojej homílii pozval veriacich, aby si obnovili oheň misijného povolania a vnímali misie ako povolanie k pohostinnosti, súcitu a solidarite. „Hranice misií už nie sú geografické – chudoba, utrpenie a túžba po nádeji prichádzajú k nám,“ povedal Svätý Otec a vyzval Cirkev k novému misijnému elánu a k prijatiu migrantov ako bratov. Na Námesti sv. Petra sa nachádzalo 30-tisíc veriacich, medzi nimi boli aj pútnici zo Slovenska: farnosť Ražňany a priatelia TV LUX.

Zdroj: VaticanNews

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

Drahí bratia a sestry,

dnes slávime Jubileum misijného sveta a migrantov. Ide o krásnu príležitosť oživiť v sebe vedomie misijného povolania, ktoré sa rodí z túžby priniesť všetkým radosť a útechu evanjelia, zvlášť tým, ktorí prežívajú ťažký a zranený životný príbeh. Myslím najmä na bratov migrantov, ktorí museli opustiť svoju zem, často zanechať svojich blízkych, prežívať noci plné strachu a osamelosti, zakúšať na vlastnej koži diskrimináciu a násilie.

Sme tu preto, aby mohol každý z nás pri hrobe apoštola Petra s radosťou povedať: celá Cirkev je misionárska a je naliehavé – ako povedal pápež František – aby „vyšla a ohlasovala evanjelium všetkým, na všetkých miestach, pri každej príležitosti, bez meškania, bez odporu a bez strachu“ (Evangelii gaudium, 23).

Duch nás posiela pokračovať v Kristovom diele na perifériách sveta, poznačených vojnou, nespravodlivosťou a utrpením. Tvárami týchto temných scenárov znovu zaznieva krik, ktorý sa počas dejín toľkokrát vznášal k Bohu: Prečo, Pane, nezasiahneš? Prečo sa zdáš byť neprítomný? Tento bolestný výkrik je formou modlitby, ktorá preniká celé Písmo. A dnes ráno sme ho počuli z úst proroka Habakuka: „Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš? […] Prečo mi dáš vidieť hriech a pozeráš na nešťastie?“ (Hab 1, 2 – 3).

Pápež Benedikt XVI., ktorý sa s týmito otázkami stretol počas svojej historickej návštevy v Osvienčime, sa k tejto téme vrátil v jednej katechéze, keď povedal: „Boh mlčí a toto mlčanie trhá dušu modliaceho sa, ktorý neprestajne volá, no nenachádza odpoveď. […] Boh sa zdá byť tak vzdialený, tak zabúdajúci, tak neprítomný“ (Katechéza, 14. septembra 2011).

Pánova odpoveď nás však otvára nádeji. Ak prorok poukazuje na neodvratnú silu zla, ktoré sa zdá byť víťazné, Pán mu naopak oznamuje, že všetko toto bude mať svoj koniec, svoj čas, lebo spása príde a nebude meškať: „Hľa, nadúva sa, v kom nie je duša priama, spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť“ (Hab 2, 4).

Teda existuje život, nová možnosť života a spásy, ktorá pramení z viery, pretože tá nám nielen pomáha odolávať zlu a vytrvať v dobrom, ale premieňa aj náš život natoľko, že sa stáva nástrojom spásy, ktorú Boh aj dnes chce uskutočňovať vo svete. A ako nám hovorí Ježiš v evanjeliu, ide o silu tichú a pokornú: viera sa nepresadzuje mocou ani výnimočnými spôsobmi; stačí jej veľkosť horčičného zrnka, aby dokázala nepredstaviteľné veci (porov. Lk 17, 6), lebo nesie v sebe silu Božej lásky, ktorá otvára cesty spásy.

Ide o spásu, ktorá sa uskutočňuje, keď sa osobne angažujeme a s evanjeliovou súcitom nesieme bremená blížnych; je to spása, ktorá si nachádza cestu v tichých a zdanlivo bezvýznamných každodenných gestách a slovách, ktoré sa stávajú akoby tým malým zrnkom, o ktorom hovorí Ježiš, je to spása, ktorá pomaly rastie, keď sa stávame „neužitočnými sluhami“, teda keď slúžime evanjeliu a bratom a nehľadáme svoje záujmy, ale slúžime len preto, aby sme prinášali svetu Pánovu lásku.

S touto dôverou sme povolaní obnoviť v sebe oheň misijného povolania. Ako povedal svätý Pavol VI.: „Na nás je, aby sme ohlasovali evanjelium v tomto mimoriadnom období ľudských dejín, v čase naozaj bezprecedentnom, v ktorom sa s dosiahnutými výšinami pokroku spájajú aj priepasti nejasností a zúfalstva, tiež bezprecedentné“ (Posolstvo ku Svetovému dňu misií, 25. júna 1971).

Bratia a sestry, dnes sa v dejinách Cirkvi otvára nová misijná epocha.

Ak sme si po dlhý čas spájali misie s „odchodom“, s cestou do ďalekých krajín, ktoré nepoznali evanjelium alebo trpeli chudobou, dnes hranice misií už nie sú geografické: chudoba, utrpenie a túžba po väčšej nádeji prichádzajú k nám. Dosvedčuje to príbeh mnohých našich bratov migrantov, dráma ich úteku pred násilím, utrpenie, ktoré ich sprevádza, strach, že to nezvládnu, riziko nebezpečných plavieb cez more, ich krik bolesti a zúfalstva. Bratia a sestry, tie člny, ktoré chcú nájsť bezpečný prístav, a tie oči plné úzkosti a nádeje, ktoré hľadajú pevnú zem, kde by mohli zakotviť, nemôžu a nesmú naraziť na chlad ľahostajnosti ani na stigmu diskriminácie!

Nejde teda tak o „odchod“, ako skôr o „zotrvávanie“ – aby sme Krista ohlasovali pohostinnosťou, súcitom a solidaritou: zostať bez úniku do pohodlia nášho individualizmu, zostať a pozrieť do očí tým, čo prichádzajú z ďalekých a zmučených krajín, zostať, aby sme im otvorili náruč a srdce, prijali ich ako bratov a boli im prítomnosťou útechy a nádeje.

Mnohé misionárky a misionári, ale aj veriaci a ľudia dobrej vôle, pracujú v službe migrantom a usilujú sa o novú kultúru bratstva v oblasti migrácie, bez stereotypov a predsudkov. Tento vzácny záväzok však oslovuje každého z nás – v malom, podľa našich možností. Toto je čas – ako povedal pápež František – aby sme sa všetci stali súčasťou „permanentného stavu misie“ (Evangelii gaudium, 25).

To všetko si vyžaduje aspoň dva veľké misijné záväzky: misionársku spoluprácu a misijné povolanie.

Predovšetkým vás prosím o podporu obnovenej misijnej spolupráce medzi cirkvami. V spoločenstvách s dávnou kresťanskou tradíciou, ako sú tie západné, má byť prítomnosť mnohých bratov a sestier z krajín globálneho Juhu vnímaná ako príležitosť na vzájomné obohatenie, ktoré obnovuje tvár Cirkvi a podporuje otvorenejšie, živšie a dynamickejšie kresťanstvo. Zároveň je každý misionár, ktorý odchádza do iných krajín, povolaný s posvätnou úctou vstupovať do kultúr, s ktorými sa stretne, zužitkovať v nich všetko dobré a ušľachtilé a prinášať tam prorocké posolstvo evanjelia.

Chcel by som tiež pripomenúť krásu a význam misijných povolaní. Zvlášť sa obraciam na Cirkev v Európe: dnes potrebujeme nový misijný elán, laikov, zasvätených a kňazov, ktorí budú slúžiť na misijných územiach, nové podnety a povolania, ktoré dokážu prebudiť túto túžbu, najmä u mladých.

Drahí, s láskou posielam svoje požehnanie miestnemu kléru partikulárnych cirkví, misionárom a misionárkam, ako aj tým, čo sú na ceste rozlišovania povolania. Vám, migranti, hovorím: ste vždy vítaní! Moria a púšte, ktoré ste prekročili, sú v Písme „miestami spásy“, kde sa Boh zjavil, aby zachránil svoj ľud. Prajem vám, aby ste túto tvár Boha stretli v misionárkach a misionároch, ktorých stretnete!

Všetkých zverujem pod ochranu Márie, prvej misionárky svojho Syna, ktorá sa ponáhľala cez judské vrchy s Ježišom v lone, aby poslúžila Alžbete. Nech nás podopiera, aby sa každý z nás stal spolupracovníkom Kristovho kráľovstva – kráľovstva lásky, spravodlivosti a pokoja.

Preklad Martin Jarábek, Klára Tomášiková

Jubileum migrantov: príbehy utečencov a vysídlených v slovách pápežov