Vatikán 20. septembra (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. sa v piatok 19. septembra v Katedrále rímskeho biskupa prihovoril kňazom, diakonom, zasväteným a laikom, ktorí reprezentujú farské spoločenstvá mesta. Zdôraznil dar Ducha Svätého ako „živú vodu“, ktorá obnovuje Cirkev, a vyzval, aby sa Rímska diecéza stala laboratóriom synodality, kde každý kresťan svojimi darmi prispieva k spoločnému poslaniu.
Zdroj: VaticanNews
Príhovor Svätého Otca Leva XIV. Rímskej diecéze Lateránska bazilika, 19. septembra 2025
Drahí bratia a sestry,
je pre mňa radosť byť s vami v Katedrále Ríma: pápež je pápežom preto, že je biskupom Ríma, a ja som s vami kresťanom a pre vás biskupom. Ďakujem kardinálovi vikárovi za slová, ktorými uviedol toto stretnutie, ktoré vnímam ako veľké objatie biskupa so svojím ľudom.
Pozdravujem členov biskupského zboru, farárov, všetkých kňazov, diakonov, rehoľníčky, rehoľníkov a vás všetkých, ktorí ste tu v zastúpení farností. Ďakujem vám za radosť z vášho učeníctva, za pastoračnú prácu, za bremená, ktoré nesiete, i za tie, ktoré snímate z pliec mnohých, čo klopú na dvere vašich spoločenstiev.
Slovo, ktoré Ježiš adresoval Samaritánke a ktoré sme práve počuli v evanjeliu, je v tejto ťažkej historickej chvíli adresované nám, Cirkvi v Ríme: „Keby si poznala Boží dar!“ (Jn 4,10). Žene unavenej, ktorá prichádza k studni v najhorúcejšej hodine dňa, Ježiš odhaľuje, že existuje živá voda, ktorá navždy uhasí smäd, prameň, čo nikdy nevysychá: je to samotný Boží život darovaný ľudstvu. Tento dar je Duch Svätý, ktorý uhasína naše páľavy a zavlažuje naše vyprahnutosti, osvetľuje našu cestu. Aj svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov používa slovo „dar“ na označenie Ducha Svätého, Stvoriteľa, ktorý dokáže obnoviť všetko.
Synodálny proces vzbudil v Cirkvi nádej na obnovu, schopnú oživiť spoločenstvá, aby rástli v evanjeliovom štýle, v blízkosti k Bohu a v službe svetu svedectvom viery.
Ovocím synodálnej cesty, po dlhom období počúvania a dialógu, bolo predovšetkým povzbudenie k váženiu si služieb a chariziem, čerpajúc z krstného povolania, stavajúc do centra vzťah s Kristom a prijatie bratov, najmä tých najchudobnejších, zdieľajúc ich radosti i bolesti, nádeje i námahy. Takto sa zdôrazňuje sviatostný charakter Cirkvi, ktorá je znakom Božej lásky k ľudstvu a je povolaná byť privilegovaným kanálom, aby živá voda Ducha mohla prísť ku všetkým. To si vyžaduje príkladnosť Božieho ľudu. Ako vieme, sviatosti a svedectvo sú kľúčové pojmy ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu a hermeneutiky pápeža Františka. Spomeniete si, ako mu bol drahý patristický motív mysterium lunae, čiže Cirkev chápaná v odraze Kristovho svetla, vo vzťahu k nemu, Slnku spravodlivosti a Svetlu národov.
Pápež František v sprievodnej poznámke k Záverečnému dokumentu XVI. synodálneho zhromaždenia (24. novembra 2024) písal, že dokument „obsahuje usmernenia, ktoré – vo svetle jeho základných orientácií – môžu už teraz prijímať miestne cirkvi a skupiny cirkví, berúc do úvahy rozličné kontexty, to, čo sa už uskutočnilo, i to, čo ešte treba urobiť, aby sa čoraz lepšie osvojil a rozvíjal štýl synodálnej misijnej Cirkvi“.
Teraz je teda na nás, aby sme sa pustili do práce, aby Cirkev, ktorá žije v Ríme, sa stala laboratóriom synodality, schopným – s Božou milosťou – uskutočňovať „skutky evanjelia“ v cirkevnom prostredí, ktoré nesie svoje ťažkosti, zvlášť v odovzdávaní viery, a v meste, ktoré potrebuje proroctvo, poznačené rastúcimi chudobami, ekonomickými i existenčnými, s mládežou často dezorientovanou a rodinami často unavenými. Synodálna Cirkev v misii sa musí naučiť štýlu, ktorý si váži dary každého a chápe vedenie ako pokojotvorné a harmonické pôsobenie, aby nám dialóg a vzťahy v spoločenstve vzbudenom Duchom pomáhali premáhať mnohé tendencie k rozdeleniu alebo obrannému uzatváraniu sa.
Synodálnu dynamiku treba živiť v reálnych kontextoch každej miestnej cirkvi. Čo to znamená konkrétne?
Predovšetkým pracovať na aktívnej účasti všetkých na živote Cirkvi. Jedným z nástrojov na posilnenie vízie synodálnej a misijnej Cirkvi sú orgány účasti. Tie pomáhajú Božiemu ľudu plne uplatňovať svoju krstnú identitu, posilňujú puto medzi vysvätenými služobníkmi a spoločenstvom a vedú proces od spoločného rozlišovania k pastoračným rozhodnutiam. Preto vás pozývam posilniť formáciu týchto orgánov a na farskej úrovni preveriť doteraz urobené kroky alebo – tam, kde tieto orgány chýbajú – porozumieť, aké sú prekážky, aby sa dali prekonať.
Rovnako by som sa chcel zmieniť o prefektúrach, o iných orgánoch, ktoré spájajú rôzne oblasti pastoračného života, ako aj o samotných diecéznych sektoroch, ktoré majú za cieľ lepšie prepájať blízke farnosti s centrom diecézy. Rizikom je, že tieto štruktúry stratia svoju úlohu nástrojov spoločenstva a zredukujú sa na niekoľko stretnutí, kde sa o niečom diskutuje, ale potom sa každý vracia k izolovanému spôsobu uvažovania a pastorácie vo vlastnej farnosti či schéme. Dnes, v zložitejšom svete a rýchlom meste, kde ľudia žijú v permanentnej mobilite, potrebujeme myslieť a plánovať spoločne, prekračovať hranice a skúšať spoločné pastoračné iniciatívy. Preto vás povzbudzujem, aby ste z týchto orgánov urobili skutočné priestory komunitného života, miesta konfrontácie, kde sa uskutočňuje spoločné rozlišovanie a krstná i pastoračná spoluzodpovednosť.
Na čo sme dnes pozvaní rozlišovať? To, čo sa urobilo v posledných rokoch, je cenné, ale sú tu ciele, ktoré treba sledovať synodálnym štýlom, a pri troch sa chcem zastaviť. Prvým cieľom je starostlivosť o vzťah medzi uvedením do kresťanského života a evanjelizáciou, pamätajúc na to, že žiadosť o sviatosti sa stáva čoraz zriedkavejšou. Uvádzanie do kresťanského života je proces, ktorý má integrovať existenciu vo všetkých jej aspektoch, postupne viesť k vzťahu s Pánom Ježišom, robiť ľudí dôvernejšími v počúvaní Božieho slova, túžiacimi po modlitbe a činnými v láske. Ak je potrebné, treba hľadať nové prostriedky a jazyky, zapájať rodiny a prekonať školskú formu katechézy. V tomto smere je potrebné citlivo a pozorne sprevádzať tých, ktorí žiadajú o krst v mladistvom či dospelom veku. Diecézne úrady musia v spolupráci s farnosťami osobitne dbať o trvalú formáciu katechétov. Druhým cieľom je zapojenie mladých a rodín, o ktoré dnes zápasíme s rôznymi ťažkosťami. Zdá sa mi naliehavé nastaviť pastoráciu solidárnu, empatickú, diskrétnu, nesúdiacu, schopnú prijať každého a ponúknuť čo najviac personalizované cesty primerané životným situáciám adresátov. Keďže rodiny majú ťažkosti odovzdávať vieru a môžu byť v pokušení vzdať sa tejto úlohy, musíme im byť nablízku, bez toho, aby sme ich nahrádzali, kráčajúc s nimi a ponúkajúc nástroje na hľadanie Boha. Ide – povedzme to úprimne – o pastoráciu, ktorá neopakuje stále to isté, ale ponúka nový pohľad na náuku: pastoráciu, ktorá je školou uvádzania do kresťanského života, sprevádzania životných etáp, tkania ľudských vzťahov a tak zasahovania aj do spoločenského tkaniva, zvlášť v službe najchudobnejším a najslabším. Tretím cieľom je formácia na všetkých úrovniach. Žijeme v naliehavej potrebe formácie a nemôžeme sa domnievať, že stačí zachovávať tradičné aktivity, aby naše spoločenstvá zostali živé. Musia sa stať plodnými: byť lonom, ktoré rodí vieru, a srdcom, ktoré hľadá tých, čo ju opustili. Vo farnostiach treba dbať o formáciu a tam, kde chýba, treba zaradiť biblické a liturgické kurzy, nevynechávajúc otázky, ktoré oslovujú mladých a zároveň všetkých: sociálnu spravodlivosť, pokoj, migráciu, starostlivosť o stvorenstvo, zodpovedné občianstvo, úctu v partnerskom živote, duševné utrpenie a závislosti a mnohé ďalšie výzvy. Nemôžeme byť odborníkmi na všetko, ale musíme o týchto témach premýšľať, aj s využitím odborných kapacít, ktoré naše mesto ponúka.
To všetko, zdôrazňujem, sa má konať spoločne, synodálne, ako Boží ľud, ktorý neprestáva – pod vedením pastierov – očakávať a dúfať, že k hostine pripravenej Pánom, podľa videnia proroka Izaiáša (Iz 25, 6 – 10), si jedného dňa naozaj prisadne každý.
Evanjeliový úryvok o Samaritánke sa končí misijným crescendom: ona beží k svojim spoluobčanom, hovorí im, čo sa jej stalo, a oni prichádzajú k Ježišovi a dospievajú k vyznaniu viery. Som presvedčený, že aj v našej diecéze cesta, ktorú sme v posledných rokoch začali a sprevádzali, nás privedie k dozretiu v synodalite, v spoločenstve, v spoluzodpovednosti a v misii. Obnovíme v sebe radosť ohlasovať evanjelium každému mužovi a žene našej doby; pobežíme k nim ako Samaritánka, nechajúc svoju nádobu a nesúc vodu, ktorá osviežuje naveky. A budeme mať radosť počuť mnohých bratov a sestry, ktorí nám, ako Samaritáni, povedia: „Už nie pre tvoje slová veríme, lebo sami sme počuli a vieme, že on je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4,42). Nech nás sprevádza a chráni na našej ceste Panna Mária dôvery a nádeje, Salus Populi Romani.
Preklad Martin Jarábek