Vatikán 25. augusta (VaticanNews) Slová pápeža na Mítingu v Rimini ukazujú, aká je skutočná cesta misie.
V posolstve zaslanom na Míting za priateľstvo medzi národmi, ktorý sa koná v Rimini, Lev XIV. citoval výstavu o mučeníkoch z Alžírska, na ktorých „žiarivo vyniká povolanie Cirkvi prebývať na púšti v hlbokej jednote s celým ľudstvom, prekonávajúc múry nedôvery, ktoré stavajú proti sebe náboženstvá a kultúry, v úplnom nasledovaní pohybu vtelenia a darovania sa Božieho Syna“. Pápež zdôraznil, že „táto cesta prítomnosti a jednoduchosti“ je „pravou cestou misie“. Je to vzácne a mimoriadne významné usmernenie, nielen pre ľudí zhromaždených v Rimini, ale pre celú Cirkev. Misia totiž, ako sa ďalej píše v posolstve, nikdy nie je „sebaprezentáciou v konfrontácii identít, ale darovaním sa až po mučeníctvo tých, ktorí vo dne i v noci, v radosti i v súženiach, uctievajú ako jediného Pána iba Ježiša“.
Je dojímavé, keď pri sledovaní výstavy o mučeníkoch z Alžírska vidíme, ako sa obetovali pre tamojší ľud – jednoducho tým, že vo všetkom a naplno mali účasť na jeho živote, ponúkajúc svedectvo bratstva, priateľstva, blízkosti a konkrétnej pomoci. Bez protagonizmu, bez starosti o počty, bez spoliehania sa na pripravené stratégie. O tom svedčí aj homília mučeníckeho biskupa Pierra Claverieho, ktorý v roku 1996, krátko predtým, než bol zabitý islamskými fundamentalistami, v odpovedi na otázku, prečo zostáva žiť v Alžírsku aj napriek tomu, že každý deň riskuje život, povedal: „Kde je náš domov? Sme tam kvôli tomuto ukrižovanému Mesiášovi. Pre nijaký iný dôvod, pre nijakú inú osobu! Nemáme záujmy, ktoré by sme bránili, nijaký vplyv, ktorý by sme si udržiavali... Nemáme nijakú moc, ale sme tam ako pri lôžku priateľa, chorého brata, v tichosti, držiac ho za ruku, utierajúc mu čelo. Kvôli Ježišovi, lebo on je ten, kto trpí v tom násilí, ktoré nešetrí nikoho, znova ukrižovaný v tele tisícov nevinných.“
A pokračoval: „Kde by mala byť Cirkev Ježiša, ktorá je sama Telom Kristovým, ak nie predovšetkým tam? Myslím, že zomiera práve preto, že nie je dosť blízko krížu Ježiša... Cirkev sa mýli a klame svet, keď sa prezentuje ako jedna z mocností, ako organizácia – hoci aj humanitárna – alebo ako okázalé evanjelizačné hnutie. Možno aj žiari, ale nehorí ohňom Božej lásky.“
Zo slov vyplýva jasný a dramatický súd: Cirkev zomiera, keď nie je dosť blízko Ježišovmu krížu, keď sa stáva svetskou a mení sa na mimovládnu organizáciu, keď sa ženie za politickou a ekonomickou mocou, keď sa spolieha na čísla, keď si myslí, že na evanjelizáciu stačí opakovať meno Ježiša Krista pri každej príležitosti namiesto toho, aby prijala výzvu nasledovať ho v konkrétnosti života, v radikalite rozhodnutí a v angažovanosti v prospech posledných. Cirkev zomiera, keď premieňa ohlasovanie viery na šou, keď si myslí, že môže žiariť vlastným svetlom, zabúdajúc, že môže iba odrážať svetlo Toho Druhého.
Svedectvo alžírskych mučeníkov, tak vzdialené dnešnému sebastrednému protagonizmu, predstavuje provokáciu a pripomienku podstaty evanjelia – znamenie protirečenia. Je výrečným faktom, že na záver svojho posolstva na Míting v Rimini Lev XIV. chcel pripomenúť pápeža Františka a jeho učenie: „Voľba pre chudobných je teologická kategória skôr než kultúrna, sociologická, politická či filozofická.“ Pretože Boh „si vyvolil pokorných, maličkých, bezmocných a z lona Panny Márie sa stal jedným z nich, aby vpísal do našich dejín svoj príbeh. Skutočný realizmus je teda ten, ktorý zahŕňa aj toho, kto má iný uhol pohľadu, ktorý vidí aspekty reality nepostrehnuteľné z centier moci, kde sa prijímajú rozhodnutia s najväčším dosahom.“ Tak, ako o tom vydali svedectvo mučeníci z Alžírska až do krajnosti, premiešajúc kresťanskú krv s krvou mnohých moslimov, obetí fundamentalizmu.
Andrea Tornielli – Vatican News Preklad Martin Jarábek