Ukrajina 21. augusta (TK KBS) Štyridsaťpäťročný ukrajinský gréckokatolícky biskup Maksym Ryabukha je jedným z najmladších biskupov na svete. Zodpovedá za duchovnú starostlivosť v jednej z najviac exponovaných oblastí sveta: v strednej a východnej Ukrajine, v regiónoch Doneck, Luhansk, Dnipro a Záporožie.
Polovica jeho diecézy vrátane katedrály je okupovaná ruskými vojskami, a on do nej nemá prístup. Napriek tomu sám seba označuje za „biskupa na kolesách“, pretože neustále cestuje autom, aby bol blízko ľuďom. Vďaka podpore pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorej medzinárodné sídlo v uplynulých dňoch navštívil, dostávajú jeho kňazi a rehoľné sestry odbornú prípravu, aby mohli ľuďom pomáhať prekonať traumu vojny.
Aká je aktuálna situácia vo vašom exarcháte?
Stále sa zhoršuje, drony ohrozujú každé miesto, aj civilistov. Pozdĺž frontovej línie, ktorá sa tiahne asi 30 km po mojom území, ľudia zo strachu pred útokmi opúšťajú svoje domovy a spia v noci na poliach, v blízkosti jazier. Istý chlapec mi rozprával, že spal so svojou rodinou, keď zrazu počuli zvuk blížiacej sa bomby a uvedomili si, že môže dopadnúť na ich dom. Za pár sekúnd vyskočili z postele, vybehli von a o chvíľu bola na mieste kde stál ich dom len veľká diera. Takáto skúsenosť človeka hlboko zasiahne.
Ako to vnímate?
Cítime sa bezmocní, pretože je to, ako keby nikto nevidel, čo sa tu deje. Najväčšou bolesťou je to, že sú bombardované civilné oblasti a svet mlčí o tomto masakre. V praxi nevidíme žiadne významné kroky smerom k mieru. Jediné, čo nám dáva nádej, je, že Boh je silnejší ako zlo, ktoré nachádzame vo svete. Na každodenný život sa pozeráme z perspektívy neba, pretože skôr či neskôr sa všetko skončí a tento koniec sa volá raj. Jedinou otázkou je, ako sa tam dostať. Každý deň je novou príležitosťou urobiť kroky týmto smerom. Robíme, čo môžeme.
Ako vykonávate svoju službu biskupa?
Som „biskup na kolesách“, neustále navštevujem farnosti, aby som sa dostal k ľuďom navštívil ich v ich domovoch. Tak môžem zažiť hĺbku ľudského života.
Ako sa eparchia zmenila v dôsledku invázie?
Pred vojnou sme mali viac ako 80 farností, teraz je aktívnych len 37. Ostatné sú zatvorené, obsadené alebo zničené.
Existujú v okupovanej oblasti katolícke aktivity?
Bohužiaľ nie. Zákony okupačných síl zakazujú akúkoľvek príslušnosť ku gréckokatolíckej aj rímskokatolíckej cirkvi a je veľmi ťažké tam poskytovať akúkoľvek duchovnú službu. V mojom exarcháte už v týchto oblastiach nie sú žiadni kňazi. Všetky naše kostoly boli buď zničené, alebo zatvorené a ľudia nemajú dovolené ich navštevovať.
Ako sa majú ľudia?
Najničivejšie zbrane nie sú bomby, ale pocit zabudnutia a osamelosti, pocit, že nemajú pre nikoho žiadnu hodnotu. Z okupovaných území mi prichádzajú správy o blízkosti medzi veriacimi. Ich životy sú v ohrození, ale vo všetkom sa cítia ako jedno telo Cirkvi: vo vzájomnej podpore, v osobných stretnutiach, v zdieľaní snov a nádejí, v spoločnej modlitbe, aj keď je to pre nich veľmi nebezpečné a nemôžu to robiť verejne. Tieto veci im dávajú silu pokračovať ďalej.
Koľko kňazov a rehoľníkov je v druhej časti exarchátu?
Sme dvaja biskupi, pretože v tejto oblasti je ešte jeden emeritný biskup. Je tu 53 kňazov a 8 rehoľníčok, ktorí sú rozdelení do štyroch regiónov. Niekoľko farností má rodinné centrá, máme sedem centier charity, rehoľné domy a farské skupiny.
S mladými ľuďmi z exarchátu ste boli na stretnutí mládeže Jubileum 2025 v Ríme. Ako ste túto skúsenosť vnímali?
Bolo dojímavé prechádzať sa ulicami Ríma a počúvať mnohých mladých ľudí z celého sveta, ktorí nám hovorili: „Sme s Ukrajinou!“, „Modlíme sa za Ukrajinu!“. Veľmi pôsobivé boli aj navštevy miest mučeníctva z prvých storočí, svedectvá viery, ktorá sa nezlomí ani pred ťažkosťami. Taktiež sme si zažili oddych. Pre nás je totiž vzácne žiť bez výbuchov bômb a bez poplachov a môcť pokojne spať.
Napriek všetkým ťažkostiam, existujú tu povolania?
Máme 19 seminaristov. To je obdivuhodné. Pre nás je to veľké číslo, keďže nie sme veľká eparchia. Títo chlapci sú skvelí. Vyrastali vo farnostných mládežníckych skupinách a majú hlbokú skúsenosť s kresťanským životom. Sú to mladí ľudia, ktorí si kladú veľmi hlboké otázky o zmysle života. Tunajší chlapci aj dievčatá hľadajú zmysel. Sú odvážni v živote a urobili mimoriadny skok vo svojej ľudskej zrelosti. Predtým prevládal všeobecný pocit stratenosti, nevedeli, čo majú robiť, pretože život bol komplikovaný. Teraz je jasné: „Chcem prevziať zodpovednosť za svoj život,“ a tento pocit je nákazlivý. Keď mladí ľudia spolu hovoria, podporujú sa navzájom.
V akých projektoch vám pomáha ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi?
Psychologická dráma vojny vedie k tomu, že mnoho detí stráca schopnosť čítať, písať alebo hovoriť. Potrebujeme odborníkov, ktorí pomôžu týmto mladým ľuďom znovu nadobudnúť duševné zdravie. Musíme sa naučiť, ako im pomôcť. Preto organizujeme psychologické školenia pre našich kňazov a tých, ktorí pracujú vo farnostiach. Pomáhame aj matkám a manželkám padlých vojakov. Mnohí ľudia sa snažia vrátiť k normálnemu životu, ale sú vnútorne blokovaní, bojujú s tým i mladí. Napríkad, nevedia sa zbaviť predstavy, že ich blízki mohli ďalej žiť, ale kvôli hlúposti iných prišli o život.
Okrem toho tí, ktorí žijú v blízkosti frontu, nemajú prístup k potravinám a hygienickým potrebám. Každý deň mi ľudia hovoria: „Nemám nič, môj dom bol zničený spolu so všetkým, čo som mal. Prosím, pomôžte mi.“ Tu prichádza na rad sociálna a humanitárna pomoc. Ďalšou veľkou výzvou je, že v zime sú zdroje energie bombardované a dochádza k výpadkom elektriny. Bez svetla nie je v domoch kúrenie a nie je možné nájsť teplé a bezpečné miesto. Naše farnosti robia všetko pre to, aby poskytli bezpečné priestory a miesto, kde sa ľudia môžu zotaviť; s kuchyňou a ďalšími dôležitými službami.
Aký odkaz by ste chceli odkázať darcom ACN?
Že si nemôžu byť úplne vedomí toho, koľko dobra ich pomoc prináša. Nejde len o podporu, ktorú poskytujú, ale aj o lásku, ktorú tým prejavujú príjemcom. Nikto z tých, ktorí pomoc dostávajú, nevie, od koho pochádza, ale cítia, že na nich niekto myslí, že sú milovaní. Jedného dňa sme v Sloviansku priniesli krabice s humanitárnou pomocou starším dámam, ktoré poznala naša kuchárka. Bývali na deviatom poschodí, vyšli sme po schodoch, zaklopali na dvere a privítala nás stará pani a jej imobilný manžel, ktorému chýbala noha. Veľmi sa tešili, že nás vidia. Počas rozhovoru sme im odovzdali krabicu. Pani ju otvorila a jej tvár sa rozžiarila, keď vyberala potraviny, ktoré nevidela už roky. Povedala: „Viete, že sa mi snívalo, že toto budem jesť? Tu už nič nemáme.“ Nešlo len o to, že sme jej priniesli jedlo, ale že cítila, že ju niekto miluje natoľko, že to priniesol na také ťažko dostupné miesto. Chcem, aby ľudia, ktorí konajú dobro, vedeli, že aj keď nevieme, kam to povedie a aký to bude mať účinok, prostredníctvom našich rúk sa Boh dotkne týchto trpiacich ľudí, objíme ich a daruje im úsmev, trochu radosti a trochu vnútorného pokoja. Ďakujem.
Zdroj: ACN