Castel Gandolfo 17. augusta (VaticanNews) „Sme Cirkvou Pána, Cirkvou chudobných. Všetci sme cenní, každý v sebe nesie jedinečné Božie slovo“ – zdôraznil pápež Lev XIV. v homílii počas svätej omše v chráme Santa Maria della Rotonda v Albane, za účasti zamestnancov charity a chudobných, o ktorých sa stará diecézna charita.
Drahí bratia a sestry, je radosť stretnúť sa spolu na slávení nedeľnej Eucharistie, ktorá nám dáva ešte hlbšiu radosť. Už samo o sebe je darom, že sme dnes blízko seba a že prekonávame vzdialenosť tým, že si pozeráme do očí ako praví bratia a sestry. Ešte väčším darom je však premôcť v Pánovi smrť. Ježiš zvíťazil nad smrťou – nedeľa je jeho deň, deň zmŕtvychvstania – a my s ním začíname toto víťazstvo už teraz zakusovať. Tak je to: každý z nás prichádza do kostola s nejakou únavou či obavami – niekedy menšími, inokedy väčšími – a hneď nie sme sami, sme spolu a nachádzame Slovo a Telo Kristovo. Tak naše srdce dostáva život, ktorý presahuje smrť. Toto pôsobí medzi nami i v nás Duch Svätý, Duch Zmŕtvychvstalého, ticho, nedeľu po nedeli a deň po dni. Nachádzame sa v starobylej svätyni, ktorej múry nás objímajú. Volá sa „Rotonda“ (Okrúhla) a jej okrúhly tvar – podobne ako na Námestí sv. Petra či v iných starých aj nových kostoloch – nám dáva pocítiť, že sme prijatí do Božieho lona. Navonok môže Cirkev, ako každá ľudská skutočnosť, pôsobiť hranato. Jej božská podstata sa však zjavuje, keď prekročíme jej prah a nachádzame prijatie. Vtedy naša chudoba, naša zraniteľnosť a najmä naše zlyhania, pre ktoré môžu iní nami pohŕdať a súdiť nás – a niekedy pohŕdame sebou a súdime sami seba – sú napokon prijaté v nežnej sile Boha, v láske bez hrán a bez podmienok. Mária, Ježišova matka, je pre nás znakom a predzvesťou Božej materinskej nehy. V nej sa aj my stávame materskou Cirkvou, ktorá rodí a znovuzrodzuje nie vďaka moci tohto sveta, ale silou lásky. Možno nás prekvapili Ježišove slová v evanjeliu, ktoré sme práve počuli. My túžime po pokoji, ale počuli sme: „Myslíte si, že som prišiel dať pokoj na zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“ (Lk 12, 51) A takmer by sme mu odpovedali: „Ako to, Pane? Aj ty? Veď už máme priveľa rozdelení. Nie si to práve ty, kto pri poslednej večeri povedal: ‚Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam‘?“ A on by nám mohol odpovedať: „Áno, to som ja. Spomeňte si však, že v ten večer, v môj posledný večer, som hneď o pokoji povedal: ‚Nie tak, ako ho dáva svet, ja vám dávam. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.‘“ (Porov. Jn 14, 27) Drahí priatelia, svet nás zvykne viesť k tomu, aby sme si pokoj zamieňali s pohodlím a dobro so spokojnosťou. Preto, aby medzi nami prišiel jeho pokoj – Boží šalom – musí nám Ježiš povedať: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzbĺkol!“ (Lk 12, 49) Možno, ako predpovedá evanjelium, aj naši najbližší, ba aj priatelia, sa na tom rozdelia. A niekto nám poradí, aby sme neriskovali, aby sme si šetrili sily, lebo dôležité je byť v pokoji a iní si nezaslúžia, aby sme ich milovali. Ježiš sa však odvážne ponoril do našej ľudskosti. Toto je „krst“, o ktorom hovorí (v. 50): krst kríža, úplné ponorenie sa do rizík, ktoré prináša láska. A my, keď – ako sa hovorí – „prijímame sväté prijímanie“, živíme sa týmto jeho odvážnym darom. Svätá omša posilňuje toto rozhodnutie: rozhodnutie už nežiť len pre seba, ale prinášať oheň do sveta. Nie oheň zbraní, ani oheň slov, ktoré spália iných. To nie. Ale oheň lásky, ktorá sa skláňa a slúži, ktorá stavia proti ľahostajnosti starostlivosť a proti násiliu miernosť; oheň dobroty, ktorá nestojí ako výzbroj, ale zdarma obnovuje svet. Môže to stáť nepochopenie, výsmech, ba i prenasledovanie, no nie je väčšieho pokoja, ako mať v sebe jeho plameň. Preto chcem dnes poďakovať vášmu biskupovi i vám všetkým, ktorí sa v diecéze Albano usilujete prinášať oheň lásky. A povzbudzujem vás, aby ste nerobili rozdiel medzi tým, kto pomáha, a tým, komu sa pomáha, medzi tým, kto akoby dával, a tým, kto akoby prijímal, medzi tým, kto vyzerá chudobný, a tým, kto sa cíti na to, aby ponúkal svoj čas, schopnosti a pomoc. Sme Pánova Cirkev, Cirkev chudobných: všetci vzácni, všetci aktívni, každý nositeľ jedinečného Božieho slova. Každý je darom pre iných. Rúcajme múry.
Ďakujem tým, ktorí v každom farskom spoločenstve pracujú na tom, aby sa mohli stretnúť ľudia rôzneho pôvodu, ekonomickej, psychickej či citovej situácie: iba spolu, iba tým, že sa stávame jedným telom, v ktorom aj ten najslabší má plnú dôstojnosť, sme Kristovým telom, Božou Cirkvou. Toto sa deje, keď oheň, ktorý Ježiš prišiel zapáliť, spáli predsudky, opatrnosti a obavy, ktoré ešte vždy vylučujú tých, čo vo svojom živote nesú vpísanú Kristovu chudobu. Nevylučujme Pána z našich kostolov, našich domovov a nášho života. V chudobných ho naopak vpúšťajme – a tak sa zmierime aj s vlastnou chudobou, s tou, ktorej sa bojíme a ktorú popierame, keď za každú cenu hľadáme pokoj a bezpečie. Nech sa za nás prihovára Panna Mária, ktorej starec svätý Simeon ukázal jej Syna Ježiša ako „znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Nech sa odhalia myšlienky našich sŕdc a nech oheň Ducha Svätého premení naše srdcia z kamenných na srdcia z mäsa. Svätá Mária z Rotondy, oroduj za nás!
Preklad Martin Jarábek