Castel Gandolfo 15. augusta (VaticanNews) V piatok 15. augusta, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, pápež Lev XIV. celebroval sv. omšu v Pápežskej farnosti sv. Tomáša z Villanovy v Castel Gandolfe.
Zdroj: VaticanNews
V homílii pripomenul, že „Boh víťazí nad smrťou, nikdy však bez nás“ a že Mária je „znakom, že Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo ojedinelým prípadom“. Veriacich povzbudil, aby si volili život a nebáli sa odpovedať svoje „áno“ Božej láske.
Homília Leva XIV. Svätá omša na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie Pápežská farnosť sv. Tomáša z Villanovy, Castel Gandolfo 15. augusta 2025
Drahé sestry a bratia, dnes nie je nedeľa, ale iným spôsobom slávime Veľkú noc Ježiša, ktorý mení dejiny. V Márii z Nazareta sú aj naše dejiny, dejiny Cirkvi ponorenej do spoločného ľudstva. Keď sa v nej Boh života, Boh slobody stal človekom, premohol smrť. Áno, dnes kontemplujeme, ako Boh víťazí nad smrťou, nikdy však bez nás. Jemu patrí kráľovstvo, ale naše „áno“ jeho láske môže všetko zmeniť. Na kríži Ježiš slobodne vyslovil „áno“, ktoré malo zbaviť smrť jej moci – tej smrti, čo sa stále šíri, keď naše ruky pribíjajú na kríž a naše srdcia sú zajaté strachom a nedôverou. Na kríži zvíťazila dôvera, zvíťazila láska, ktorá vidí to, čo ešte nie je, a zvíťazilo odpustenie. A Panna Mária tam bola: stála tam, zjednotená so Synom. Môžeme dnes tušiť, že Mária – to sme my, keď neutekáme, sme to my, keď svojím „áno“ odpovedáme na jej „áno“. V mučeníkoch našej doby, vo svedkoch viery a spravodlivosti, miernosti a pokoja to „áno“ stále žije a vzdoruje smrti. Preto je tento deň radosti zároveň dňom, ktorý nás zaväzuje rozhodnúť sa, ako a pre koho žiť. Liturgia dnešnej slávnosti Nanebovzatia nám predkladá evanjeliový úryvok o Navštívení. Svätý Lukáš nám v tejto stati zachováva spomienku na rozhodujúci okamih Máriinho povolania. Je krásne vrátiť sa k tomuto momentu v deň, keď slávime cieľ jej pozemskej púte. Každý príbeh – aj príbeh Matky Božej – je na zemi krátky a končí sa. Nič sa však nestratí. A tak, keď sa život uzavrie, jeho jedinečnosť zažiari ešte jasnejšie. Magnificat, ktorý evanjelium kladie na pery mladej Márie, teraz vyžaruje svetlo všetkých jej dní. Jeden jediný deň – ten, keď sa stretla so svojou sesternicou Alžbetou – v sebe nesie tajomstvo každého iného dňa, každej inej etapy. A slová nestačia: treba pieseň, ktorá sa v Cirkvi spieva „z pokolenia na pokolenie“ (Lk 1, 50) pri každodennom západe slnka. Prekvapivá plodnosť neplodnej Alžbety utvrdila Máriu v jej dôvere: predznamenala plodnosť jej „áno“, ktorá pokračuje v plodnosti Cirkvi i celého ľudstva, keď je prijaté obnovujúce Božie slovo. V ten deň sa dve ženy stretli vo viere a potom zostali tri mesiace spolu, aby sa podporovali – nielen v praktických veciach, ale aj v novom spôsobe chápania dejín. Takto, sestry a bratia, vstupuje aj dnes Zmŕtvychvstanie do nášho sveta. Slová a rozhodnutia smrti sa môžu zdať silnejšie, ale Boží život prerušuje beznádej prostredníctvom konkrétnych skúseností bratstva a nových gest solidarity. Zmŕtvychvstanie skôr akoby bolo naším posledným cieľom, premieňa dušu i telo, náš život tu na Zemi. Máriin spev, jej Magnificat, posilňuje v nádeji ponížených, hladných a usilovných Božích služobníkov. Sú to ženy a muži blahoslavenstiev, ktorí už uprostred súženia vidia neviditeľné: mocnárov zvrhnutých z trónov, bohatých s prázdnymi rukami a že Božie prisľúbenia sú uskutočnené. Sú to skúsenosti, o ktorých by sme v každom kresťanskom spoločenstve mali všetci môcť povedať, že sme ich prežili. Zdajú sa nemožné, no Božie slovo stále prichádza na svetlo. Keď vznikajú putá, ktorými zlu odporujeme dobrom a smrti životom, vtedy vidíme, že s Bohom nič nie je nemožné (porov. Lk 1, 37). Niekedy, žiaľ, tam, kde prevláda ľudská istota, určitý materiálny blahobyt a pohodlnosť, ktorá uspáva svedomie, môže viera zostarnúť. Vtedy nastupuje smrť – v podobe rezignácie a sťažovania sa, nostalgie a neistoty. Namiesto toho, aby sme videli, že starý svet sa končí, ešte v ňom hľadáme oporu: oporu bohatých a mocných, ktorá sa zvyčajne spája s pohŕdaním chudobnými a pokornými. Cirkev však žije vo svojich krehkých údoch a omladzuje sa vďaka ich Magnificat. Aj dnes sú chudobné a prenasledované kresťanské komunity, svedkovia nehy a odpustenia na miestach konfliktov, tvorcovia pokoja a stavitelia mostov v roztrieštenom svete radosťou Cirkvi, jej trvalou plodnosťou, prvotinami kráľovstva, ktoré prichádza. Mnohí z nich sú ženy, ako staršia Alžbeta a mladá Mária: ženy veľkonočné, apoštolky Zmŕtvychvstania. Nechajme sa obrátiť ich svedectvom! Bratia a sestry, keď si v tomto živote „volíme život“ (porov. Dt 30, 19), vtedy v Márii, vzatej do neba, máme dôvod vidieť svoje predurčenie. Je nám darovaná ako znak, že Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo ojedinelým prípadom ani výnimkou. Všetci môžeme v Kristovi prekonať smrť (porov. 1 Kor 15, 54). Je to, pravda, Božie dielo, nie naše. Panna Mária je však tým prepojením milosti a slobody, ktoré každého z nás posúva k dôvere, odvahe a zapojeniu sa do života jedného ľudu. Veľké veci mi urobil Všemohúci (porov. Lk 1, 49): nech každý z nás zakúsi túto radosť a vydáva o nej svedectvo novou piesňou. Nebojme sa zvoliť si život! Môže sa to zdať nebezpečné či nerozumné. Koľko hlasov nám stále našepkáva: „Načo sa namáhaš? Nechaj to tak! Mysli na svoje záujmy.“ Toto sú hlasy smrti. My sme však učeníci Krista. Je to jeho láska, ktorá nás pohýna, dušu i telo, v našom čase. Ako jednotlivci aj ako Cirkev už nežijeme sami pre seba. Práve toto – a iba toto – šíri život a dáva mu prednosť. Naše víťazstvo nad smrťou sa začína už teraz. Preklad Martin Jarábek