Taliansko 13. augusta (VaticanNews) Prinášame príbeh talianskeho manželského páru Gustava a Manuely: od domáceho násilia voči manželke a udania na polícii, cez väzenie manžela a nápravnovýchovný program v Komunite pápeža Jána XXIII., až po zmierenie rodiny. Svoju cestu manželstvom pár vyrozprával aj počas Jubilea rodín 31. mája počas modlitbovej vigílie pri rímskom Lateráne.
„Teraz sme ľudia úplne obnovení, vzkriesení, znovuzrodení v láske, v novom vedomí, pretože sme prijali kríž, ktorý sme niesli.“ Takto dnes odpovedá Manuela Romagnoliová, keď ju prosíme, aby opísala súčasný stav vzťahu so svojím manželom Gustavom po tom, čo prešli násilím, väzením, nápravno-výchovným procesom a nakoniec dosiahli zmierenie.
Manželstvo s ružami a tŕňmi
Dvojica sa zosobášila v roku 2005. Manželia sa milujú, ale ich vzťah je búrlivý a často násilný. Obaja sú deťmi rozvedených rodičov. Gustavo mal agresívneho otca a keď v ich spoločnom živote stúpa napätie, reaguje násilne a dochádza aj k fyzickému násiliu. „Rozhodla som sa udať Gustava na polícii po 12 rokoch násilia, ktoré som znášala z lásky a strachu,“ hovorí Manuela. „Musela som ho zastaviť,“ pokračuje, „aby som zachránila seba a ochránila naše dve deti, ale v srdci som nechcela, aby naše manželstvo skončilo.“
Gustavo skončí vo väzení
Po Manuelinej žalobe u karabinierov Gustavo skončí na 24 dní vo väzení v Rimini. „Cítil som sa stratený a bez nádeje,“ rozpráva. „Pocit viny bol príliš veľký, to, čo som urobil, bolo príliš závažné. Mal som pocit absolútnej prázdnoty z toho, že som stratil všetko.“ Avšak práve v najtemnejšej chvíli sa rana premení na štrbinu a vnikne do nej svetlo. „Vo väzení,“ pokračuje muž, „som stretol dobrovoľníkov z Komunity pápeža Jána XXIII. a dostal som možnosť odpykať si trest v alternatívnej štruktúre, v komunitnej vzdelávacej inštitúcii pre väzňov, ktorá má svoje korene v charizme dona Oresteho Benziho.“
Zmena pre oboch
Manuela medzitým opustila prácu a na mesiac sa zverila do starostlivosti združenia proti násiliu. Vyrastala vo veriacej rodine a dostala katolícku výchovu, avšak cítila, že potrebuje duchovnú zmenu, ktorá sa začala slovami kňaza a pokračuje dodnes. „Bola som nahnevaná na Gustava a na Boha,“ rozpráva, „ktorého som obviňovala z toho, že mi nepomohol. Jedného dňa mi kňaz povedal, že nemôžem odpustiť, ak najprv sama nezažijem, čo to znamená, že mi bolo odpustené i že som milovaná. Tieto slová ma zachránili.“
Postupne sa mení aj Gustavo. Môžu spolu obnoviť kontakt, spočiatku len telefonicky. „Rozhodol som sa pomáhať ľuďom s podobnými osudmi ako ja,“ spomína Gustavo, „a zostal som pracovať v Dome Matky odpustenia v Rimini, kde žijú ľudia s postihnutím a jednotlivci, ktorí prichádzajú z väzenia. Jeden z nich, Marino, mi zmenil srdce, pomohol mi vymaniť sa z môjho egocentrizmu. Ja, ktorý som sa vždy cítil ako ten, ktorý zlyhal, som zistil, že mám niečo dobré, čo môžem dať ostatným.“
Znovuzrodenie z odpustenia
Pred tromi rokmi sa pár dal opäť dokopy. „Odpustiť nie je ľudské,“ uzatvára Manuela, „je to milosť. Je to Božia vec, pretože ľudsky nemožno odpustiť osobe, ktorá nám ublížila. Ale Pán v určitom momente vstúpi do teba a jeho láska zvíťazí nad zlom. Keď viac hnevu niet, môžeš sa cítiť utešená a milovaná.“
Daniele Piccini, Zuzana Klimanová – VaticanNews