Litmanová 3. augusta (TK KBS) Dnes 3. augusta sa na hore Zvir v Litmanovej zavŕšila 35. archieparchiálna odpustová slávnosť. V rámci slávnosti vladyka Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup metropolita, slávnostne ohlásil dekrét Dikastéria pre náuku viery o udelení Nihil Obstat (nič nebráni) mariánskej úcte, ktorá vznikla na hore Zvir v Litmanovej. Pre pútnické miesto je to nezabudnuteľný okamih, ktorý potvrdzuje a podporuje duchovný rozmer zjavení Panny Márie, ktoré sa tu udiali pred 35 rokmi.
Prinášame homíliu v plnom znení:
Vysokopreosvietený emeritný vladyka Ján, otcovia duchovní, zasvätení, bratia a sestry, mládež, milí pútnici! Stretávame sa tu dnes na 35 výročie prvého stretnutia litmanovských detí so ženou, s Pannou Máriou, tu na tejto hore Zvir, v úbohej chatke, na tomto vtedy ešte pustom a od ľudí vzdialenom mieste.
„Toto miesto je pusté, rozpusť zástup,“ takto to počujeme dnes v evanjeliu (Mt 14, 14 – 22). Učeníci si uvedomujú nehostinnosť tohto miesta, pristupujú k Ježišovi a zdôrazňujú to: Je to pusté miesto, rozpusť zástup!
Miesto pusté – eremos. Má niekoľko významov: Ide o miesto osamotené, opustené, bez ľudí, neobrábané, neobývané miesto; neúrodné, osamelé miesto, ktoré zároveň poskytuje potrebný pokoj, miesto kde človek nie je nikým rušený. V Písme je pustým miestom ironicky aj miestom, kde Boh bohato udeľuje svoju prítomnosť a starostlivosť tým, ktorí ho hľadajú. Neobmedzený Pán sa ukazuje byť silný v „obmedzených“ okolnostiach. Toto slovo erémos naznačuje neprivlastnené územie poskytujúce voľný dostup pastierom a ich stádam.
Je toto tu v Litmanovej na hore Zvir pusté miesto!? Je táto hora pustým miestom?!
Mohli by sme odpovedať NIE! Odkedy tu ste prítomní vy, drahí veriaci, už to nie je pusté miesto! Odkedy ste sem začali putovať, už to nie je pustým miestom. Odkedy sú tu dvaja alebo traja v jeho mene, on je medzi nimi prítomný a už to nie je pusté miesto. Odkedy je tu slávená svätá liturgia, Eucharistia, už to nie je pusté miesto! Odkedy tu o sebe dala vedieť Bohorodička, ktorá sa nazvala menom Neporočna Čistota, Nepoškvrnená Čistota, že je prítomná na tejto hore, už to nie je pusté miesto. Aj predtým tento priestor nebol pustým miestom, pretože sem už po stáročia prichádzali Litmanovčania a počas leta tu prebývali a dorábali si tu svoj chlieb, aby v zime mali z čoho žiť. Koľko modlitieb, prosieb, vďakyvzdávania, sĺz, utrpenia, plaču, radosti, krívd bolo na týchto Litmanovských majdanoch vyslovených pred Božou tvárou, len Pán Boh vie a Presvätá Bohorodička! Áno, odkedy cez ňu prichádzate aj vy sem, k jej Synovi Ježišovi Kristovi, už to nie je pusté miesto! Odkedy tu zanechávate svoje ťažkosti, pády, prosby, sĺzy, nevyriešené otázky, strachy, obavy ale aj vďaky a chvály za všetko, čo vám urobil na jej príhovor jej Syn, už to nie je pusté miesto. Ježiš dnes hovorí, akoby provokoval apoštolov: vy im dajte jesť! Ukážte „po ľudsky“, čo viete! Nech sa páči, von z vašou umnosťou, ukážte sa, ukážte svoju sily, chytrosť, ľudskú šikovnosť možno aj múdrosť... A apoštoli sú zaskočení... majú päť chlebov a dve ryby... ľudská úbohosť! Ľudská úbohosť Kristových služobníkov! Aký úbohý je ten kňaz, neotesaný, nevie hovoriť, nevyzná sa v politike, ani kázať nevie, ustrnul na akíchsi malichernostiach, je veľmi pýšný, nechápe ľudský bôľ, nemá spolucítenie, žije iba pre seba... päť chlebov a dve ryby... Neraz je takáto ľudská úbohosť samotnej Cirkvi, veď je božsko-ľudská, taká veľmi viditeľná je tá ľudskosť... Cirkev nevie čo povedať, nevie nájsť riešenie, veľakrát nie je jasná a razantná, zháňa sa a znepokojuje pre mnohé veci a potrebné je iba jedno... nájsť prameň sýtosti, nájsť OSOBU, ktorá to môže dať.. Ježiš núka apoštolom objavenie ich vlastnej nemohúcnosti, chce ich odviesť od ich vlastnej nemohúcnosti smerom k Božiemu bohatstvu. Ježiš chce, aby videli: Dokopy máme spolu toľko, čo je v podstate NIČ. Ježiš ich ľahučko vedie k tomu, aby si uvedomili, u koho je dostatok bohatstva, kde a u koho je Božia plnosť, z ktorej sa dá čerpať, z ktorej môžeme čerpať, z ktorej máme čerpať! Ježiš je ten , ktorý je protagonistom, on je ten, kto začína konať! Stavia most ponad priepasť. „Dajte mi svoje NIČ, čo máte, tie dve ryby a päť chlebov!“ Boh, to málo, ktoré je v rukách učeníkov rozmnožuje a sýti hladných ľudí, hladných mužov, ženy a deti, malých i veľkých, chorých i zdravých, mladých i starých, radostných aj tých, čo majú utrpenie, osobu za osobou s trpezlivosťou a láskou. Ježiš sýti všetkých tých, ktorým doteraz nikto nedal odpoveď na ich požiadavky hladu. Dnes však pútnici do Jeruzalema mali odvahu a aj napriek znechuteniu, diaľke, chorobe, únave prišli k Ježišovi, pristavili sa pri ňom, nezastavil ich ani strach z tmy a iné nepriaznivé okolnosti, prišli v dôvere ku Kristovi a cez tých „ľudských apoštolov“, s „ľudským NIČ“, prostredníctvom ich ľudských rúk zrazu dostali jedlo, aby sa nasýtili, a navyše, práve také, aké teraz potrebovali. „Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.“ A čuduj sa svete, „všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť košov zvyšných odrobín“.
Teraz sa opýtam, možno provokatívne: Bola tam na hore aj Bohorodička!? Výslovne sa to nepíše, ale ja verím, že tam bola prítomná. Veď ženy často sprevádzali Ježiša a apoštolov na ich cestách. Teda je dosť pravdepodobné, že tam mohla byť. A keď teda pripustíme, že tam bola, tak určite pozorovala, čo sa deje, tak ako v Káne Galilejskej. Veď tento dnešný text evanjelia je nápadne podobný na ten z Kány Galilejskej. Tam sú v rozpakoch svadobčania a Mária si to všimne a konštatuje pred Kristom skutočnosť: „nemajú vína...“ A tu sú v rozpakoch apoštoli a sami konštatujú fakt: „nemáme tu nič iba päť chlebov a dve ryby“. V ich rozpakoch sa až žiada počuť Máriine slová: „urobte, čo vám povie...“ A on povedal: „prineste mi ich sem...“ Takýmto spôsobom sa začína zázrak nasýtenia...
Bohorodička na Litmanovskej hore Zvir, na základe slov Ivety, jedného z dievčat Litmanovských zjavení, od samotného počiatku chcela a chce, aby sa na tejto hore rozjímalo nad tajomstvami ruženca a teda, nad tajomstvom príchodu Ježiša Krista na tento svet, nad tajomstvom jeho spásneho diela tu na zemi medzi nami, nad tým, čo sa pre nás a pre našu spásu stalo rozhodujúcim: nad krížom, nad hrobom, nad vzkriesením na tretí deň, nad vystúpením na nebesia, nad zasadnutím po pravici a jeho druhým a slávnym príchodom. A ďalej, aby sa tu vysluhovali predovšetkým sviatosť zmierenia – spoveď a Eucharistia. Dve obrovské tajomstvá, kde do srdca človeka tajomným spôsobom zostupuje sám Ježiš Kristus. Pri týchto troch dôležitých Máriiných odporúčaniach na hore Zvir sa v ľudskom srdci získava obrovský vnútorný pokoj. Pri rozjímaní o spásnych veciach, ktoré Kristus pre nás urobil a robí, pri spovedi a pri Eucharistii, sám Kristus prichádza so svojím pokojom a sýti tak rozorvanú dušu a vnútro človeka. V jednom z posolstiev Bohorodička povedala: „Ste naplnení hlukom a nepokojom tohto sveta a pritom zabúdate byť pokorní a tichí pred Bohom.“ (6.2.1994) „Sme Bohom milovaní“, „veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna...“ a on za nás a našu spásu trpel, bol ukrižovaný, zomrel, a vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a sedí po pravici Otca... Uvedomenie si tejto hlbokej pravdy, dotyk spovede alebo Eucharistie môže byť cestou pre evanjelizáciu, tak nám to napísal prefekt Dikastéria pre náuku viery a dodáva: „nachádzajúc radosť v Pánovi, my sami sa stávame pokojom pre druhých“. Boh nás chce – cez Bohorodičku tu v Litmanovej – sám nasýtiť svojím pokojom. To je stôl, ktorý nám aj dnes tu na hore Zvir, prestiera Ježiš cez svoju Matku, apoštolov a Cirkev a pozýva nás k sebe. Úcta k Bohorodičke Panne Márii je vtedy správnou, ak vedie ku Ježišovi Kristovi, ak je kristocentrická, ak v strede je Ježiš Kristus, ak v hĺbke srdca vnímame, že ona – jeho Matka tým, že je prítomná, sama z hlbokým pokojom a láskou ukazuje smerom na Ježiša hovoriac „urobte čo vám povie“. A preto aj tu na tejto hore Zvir, sa modlíme v modlitbe: „Raduj sa Bohorodička Panna Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života, lebo si porodila Krista a Spasiteľa našich duší.“ Bohorodička v poslednom, posolstve zanechala prísľub, že ostáva na tejto hore prítomná. Samotné toto miesto čistej a krásnej prírody môže prehovárať a zaiste prehovára aj ľuďom bez náboženského pozadia. O to viacej samotný fakt, že my veríme, že ona ostáva a je prítomná na tejto hore, môže nás priviesť do tichého úžasu, ticha, pokoja. Ona je tá, ktorá sa za nás modlí a pozýva k vnútornému pokoju, k vnútornému tichu získaného pri nohách nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Dievčatá vydávajú svedectvo, že pri prvom stretnutí sa s ňou, ju vnímali ako ženu mlčky sediacu na lavičke v jednej izbičke spolu s nimi, hoci nevyslovovala žiadne slová modlitby, vnímali, že je v postoji modlitby, a zároveň svojou prítomnosťou akoby zvnútra vypĺňala celý priestor a aj duše dievčat. Tento hlboký mier ich doslova obklopil, akoby boli doň zabalené. Strach ustúpil a nemal viacej miesto. To je asi aj milosť tejto hory nám daná: tichá a zároveň hlboká prítomnosť Matky, ktorá v pravý čas vie ukázať na Krista a dať s jednoduchosťou a prostotou pokojom naplňujúci impulz vnútorného vnuknutia: „urobte všetko čo vám povie...“ Táto hora Zvir nie je a nemôže byť o akomsi dospeláckom výkone nás akože „spravodlivých a horlivých modlitebníkov“, nemôže byť o všemožnom zaplňovaní každej medzierky ticha, o kopení všetkého druhu modlitieb a pobožností v akejsi snahe premodliť túto horu. Litmanová nebola a ani nebude Lurdami, Fatimou, a už vôbec nie Medžugorím či poľskými Lagiewnikami. Bohorodička ako naša milujúca Matka vo všeobecnosti nepotrebuje navonok sa ukazujúcich obdivovateľov, ale dcéry a synov, otcov a mám, bratov a sestier, úprimných ľudí v pokore prichádzajúcich sem na túto horu v jednoduchosti a prostote Božích detí, ktorí potrebujú Boží pokoj a prahnú po Božom pokoji a jeho prítomnosti.
Dnes Cirkev svojím NIHIL OBSTAT – NIČ NEBRÁNI tomu, aby sa tu ľudia modlili, spovedali, prichádzali k Eucharistii, potvrdzuje dôležitosť tohoto miesta ako miesta tichej prítomnosti Matky Božej, kam prichádzajúci pútnici majú možnosť cez úctu k Bohorodičke pristúpiť ku Kristovi a prijať ho.
Preto tu má miesto každý úprimne prichádzajúci a hľadajúci človek, hoci aj vekom dospelý, ale s vnútorným nastavením dieťaťa, aby v objatí krásnej prírody bol schopný vnímať tú, ktorá tu je prítomná, počuť a porozumieť jej hlas, ktorý hovorí: „Ja jem Neporočna Čistota.“.Vtedy je dosť pravdepodobné, že odtiaľto odíde nasýtený Božou prítomnosťou, Božou láskou a milosťou, odpustením, ktoré sa tu na hore Zvir dostáva cez ruky našej Matky Márie, cez ruky Cirkvi, cez ruky apoštolov, ktorých tu dnes my biskupi a kňazi reprezentujeme.
Dnes, keď sme tu na tomto mieste spolu s Kristom, Bohorodičkou, Cirkvou, neodíďme od štedro prestretého stola s prázdnymi rukami.