Vatikán 28. júla (VaticanNews) Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v nedeľu 27. júla 2025 pápež Lev XIV. upriamil pozornosť na evanjeliový úryvok, v ktorom Ježiš učí učeníkov modlitbu Otče náš. Zdôraznil, že táto modlitba nám nielen zjavuje Boha ako Otca, ale aj nás samých ako jeho deti. Pán nás pozýva modliť sa s dôverou a nechať sa pretvárať jeho dobrotou, aby sme v každodennom živote odrážali jeho lásku voči druhým.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA Nedeľa 27. júla 2025 Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša, ako učí svojich učeníkov modlitbu Otče náš (porov. Lk 11, 1 – 13): je to modlitba, ktorá spája všetkých kresťanov. V nej nás Pán pozýva, aby sme sa obracali k Bohu a volali ho „Abbá“, „Otecko“, ako deti – s „jednoduchosťou (…), detinskou dôverou, (…) odvahou, istotou, že sme milovaní“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2778). Veľmi krásnym vyjadrením Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že „prostredníctvom Pánovej modlitby sme zjavení sami sebe, zatiaľ čo nám je zjavený Otec“ (tamtiež, 2783). A je to pravda: čím viac sa s dôverou modlíme k nebeskému Otcovi, tým viac objavujeme, že sme milované deti, a tým hlbšie spoznávame veľkosť jeho lásky (porov. Rim 8, 14 – 17). Dnešné evanjelium nám zároveň opisuje črty Božieho otcovstva prostredníctvom niekoľkých pôsobivých obrazov: jedným je muž, ktorý vstane uprostred noci, aby pomohol priateľovi privítať nečakaného hosťa; ďalším je rodič, ktorý sa stará o to, aby svojim deťom dával dobré veci. Tieto obrazy nám pripomínajú, že Boh sa nikdy neodvracia, keď sa k nemu obraciame, ani keď k jeho dverám klopeme neskoro, azda po chybách, premárnených príležitostiach či zlyhaniach; ani keby musel „zobudiť“ svoje deti, ktoré spia v dome, aby nás privítal (porov. Lk 11, 7). Naopak, vo veľkej rodine Cirkvi Otec neváha zapojiť nás všetkých do každého prejavu svojej lásky. Pán nás vždy vypočuje, keď sa k nemu modlíme, a ak niekedy odpovie v čase a spôsobom, ktorý je ťažké pochopiť, je to preto, že koná s múdrosťou a prozreteľnosťou, ktoré presahujú naše chápanie. Preto sa aj v takých chvíľach neprestávajme modliť, modliť sa s dôverou – v ňom vždy nájdeme svetlo a silu. Keď sa modlíme Otče náš, neoslavujeme len milosť, že sme Božie deti, ale zároveň vyjadrujeme aj záväzok žiť ako bratia a sestry v Kristovi. Jeden z cirkevných otcov o tom píše: „Keď voláme Boha ,Otče náš‘, máme pamätať na povinnosť správať sa ako jeho deti“ (sv. Ciprián z Kartága, O Pánovej modlitbe, 11), a iný dodáva: „Nemôžeš Boha plného dobroty volať svojím Otcom, ak máš srdce kruté a neľudské; v takom prípade v tebe už nezostáva odtlačok dobrotivosti nebeského Otca“ (sv. Ján Zlatoústy, O tesnej bráne a o Pánovej modlitbe, 3). Nemožno sa modliť k Bohu ako k „Otcovi“ a zároveň byť tvrdý a necitlivý voči iným. Dôležité je nechať sa pretvárať jeho dobrotou, trpezlivosťou a milosrdenstvom, aby sme ako v zrkadle odrážali jeho tvár v našich tvárach. Drahí bratia a sestry, liturgia nás dnes pozýva, aby sme sa v modlitbe a v láske cítili milovaní a aby sme milovali tak, ako miluje Boh: ochotne, nenápadne, so vzájomnou starostlivosťou a bez vypočítavosti. Prosme Pannu Máriu, aby sme vedeli odpovedať na toto volanie a aby sme ukazovali svetu nežnú tvár Otca. Preklad Martin Jarábek