Castel Gandolfo 21. júla (VaticanNews) Pápež Lev XIV. predsedal v nedeľu svätej omši v katedrále v Albáne, na na ktorej území sa nachádza Pápežský palác v Castel Gandolfe. Keďže ako kardinál Robert Prevost patril do rádu kardinálov-biskupov, táto katedrála bola jeho titulárnym chrámom, ktorého sa však nikdy nemohol ujať, pretože bol zvolený za pápeža.
Zdroj: VaticanNews
V homilii pripomenul dva základné postoje kresťanského života – počúvanie a službu. Vyzdvihol biblické postavy Abraháma, Martu a Máriu ako príklady otvorenosti voči Bohu, ktorý klope na dvere človeka v tvári hosťa. Povzbudil veriacich, aby počas letného obdobia nachádzali priestor na ticho, modlitbu a bratstvo, a tak budovali kultúru pokoja a spoločenstva.
Zdroj: VaticanNews
Prinášame plné znenie homílie pápeža Leva XIV.
Homília Svätého Otca (Katedrála sv. Pankráca, Albáno, 20.7.2025)
Drahí bratia a sestry,
veľmi sa teším, že dnes môžem byť tu a sláviť nedeľnú Eucharistiu v tejto krásnej katedrále. Ako viete, mal som prísť 12. mája, ale Duch Svätý to zariadil inak. Napriek tomu som skutočne rád, že som tu, a v tomto duchu bratstva a kresťanskej radosti srdečne pozdravujem všetkých prítomných – Jeho Eminenciu, diecézneho biskupa, prítomných verejných predstaviteľov i vás všetkých.
Liturgia dnešného dňa nám v prvom čítaní aj v evanjeliu hovorí o pohostinnosti, službe a počúvaní (porov. Gn 18, 1 – 10; Lk 10, 38 – 42).
V prvom prípade Boh navštívi Abraháma v podobe „troch mužov“, ktorí prichádzajú k jeho stanu „v najväčšej horúčave dňa“ (porov. Gn 18, 1 – 2). Môžeme si predstaviť tú scénu: spaľujúce slnko, nehybné ticho púšte, neznesiteľné teplo a traja neznámi, ktorí hľadajú útočisko. Abrahám sedí „pri vchode do stanu“, v postoji hospodára, a je krásne vidieť, ako túto úlohu napĺňa: keď v týchto návštevníkoch spozná Božiu prítomnosť, vstane, beží im v ústrety, padá pred nimi na zem a prosí ich, aby zostali. A tým sa celá scéna oživí. Nehybnosť popoludnia sa napĺňa prejavmi lásky, do ktorých sa zapája nielen patriarcha, ale aj jeho manželka Sára a sluhovia. Abrahám už nesedí, ale „stojí pri nich pod stromom“ (Gn 18, 8) a práve tam mu Boh zverí najkrajšiu zvesť, akú si mohol priať: „Tvoja žena Sára bude mať syna“ (Gn 18, 10).
Dynamika tohto stretnutia nás môže priviesť k zamysleniu: Boh si vyberá cestu pohostinnosti, aby sa stretol so Sárou a Abrahámom a oznámil im prisľúbenie plodnosti, po ktorej túžili, no už v ňu nedúfali. Po toľkých chvíľach milosti, keď ich už predtým navštívil, znovu klope na ich dvere, žiada si pohostinnosť a dôveru. A títo dvaja starší manželia mu vychádzajú v ústrety, ešte netušia, čo sa stane. V týchto záhadných návštevníkoch spoznávajú požehnanie, samotnú Božiu prítomnosť. Ponúkajú mu to, čo majú: jedlo, spoločnosť, službu, tieň stromu. A od neho prijímajú prisľúbenie nového života a potomstva.
Aj keď v inom kontexte, evanjelium nám dnes hovorí o tom istom Božom spôsobe konania. Aj tam sa Ježiš zjavuje ako hosť v dome Marty a Márie. Tentoraz to nie je neznámy hosť, je to priateľ, a atmosféra je slávnostná. Jedna zo sestier ho víta so všetkou starostlivosťou, zatiaľ čo druhá sedí pri jeho nohách a počúva ho v postoji typickom pre učeníka voči svojmu majstrovi. Ako vieme, keď sa prvá sťažuje, že jej druhá nepomáha, Ježiš ju pozýva oceniť hodnotu počúvania (porov. Lk 10, 41 – 42).
Bolo by však chybou vidieť tieto dva postoje ako protikladné, alebo ich porovnávať podľa zásluh. Služba a počúvanie sú totiž dva spriaznené aspekty pohostinnosti.
Predovšetkým v našom vzťahu k Bohu. Ak je totiž dôležité, aby sme svoju vieru žili konkrétnymi skutkami a verne plnili svoje povinnosti podľa svojho stavu a povolania, nemenej dôležité je, aby sme to robili vďaka rozjímaniu nad Božím slovom a vnímavosti voči tomu, čo Duch Svätý vnuká nášmu srdcu. Preto si musíme vyhradiť chvíle ticha a modlitby, časy, keď utíšime hluk a rozptýlenie a v tichosti sa zameriame na Boha, aby sme v sebe našli jednotu. Je to rozmer kresťanského života, ktorý dnes potrebujeme zvlášť znovu objaviť – ako osobnú aj komunitnú hodnotu, ale aj ako prorocké znamenie pre našu dobu: vytvoriť priestor pre ticho, pre počúvanie Otca, ktorý hovorí a „vidí v skrytosti“ (Mt 6, 6). Letné dni môžu byť z tohto hľadiska výnimočnou príležitosťou zakúsiť, aká krásna a dôležitá je dôvernosť s Bohom, a ako nám pomáha byť otvorenejšími a pohostinnejšími voči druhým.
Sú to dni, keď máme viac voľného času, či už na modlitbu, meditáciu i na stretnutia a návštevy. Využime ich na to, aby sme po víre povinností a starostí zakúsili chvíľu ticha a vnútorného pokoja, ale aj na to, aby sme sa delili o radosť zo stretnutia – ako je to dnes pre mňa tu medzi vami. Využime ich na to, aby sme sa navzájom povzbudzovali, delili sa o skúsenosti a myšlienky, ponúkli si pochopenie a radu – to nám pomáha cítiť sa milovaní, a každý z nás to potrebuje. Robme to s odvahou. Takýmto spôsobom budeme v solidarite a vo viere budovať kultúru pokoja, pomáhať prekonať napätia, nepriateľstvá a budovať spoločenstvo – medzi ľuďmi, národmi i náboženstvami.
Pápež František povedal, že „ak chceme prežívať život s radosťou, musíme spojiť tieto dva postoje: na jednej strane sedieť pri Ježišových nohách a počúvať ho, ako nám odhaľuje tajomstvo všetkého; na druhej strane byť pohotoví a pozorní v pohostinnosti, keď prechádza a klope na naše dvere v tvári priateľa, ktorý potrebuje chvíľku oddychu a bratského prijatia“ (Anjel Pána, 21. júla 2019). Tieto slová povedal len niekoľko mesiacov pred vypuknutím pandémie – a tá nás v tomto smere mnohému naučila, bola to dlhá a náročná skúsenosť, ktorú si ešte pamätáme.
Samozrejme, nie je to jednoduché. Ani služba, ani počúvanie nie sú ľahké, vyžadujú úsilie a schopnosť zriekania sa. Vyžaduje si námahu vernosť a láska, ktorou otec a mama vedú svoju rodinu; námahu si vyžaduje aj snaha detí odpovedať doma i v škole na ich úsilie; je náročné pochopiť sa, keď máme rozdielne názory, odpustiť si, keď urobíme chybu, pomôcť, keď je niekto chorý alebo smutný. Ale len týmto úsilím sa v živote buduje niečo dobré. Len tak sa medzi ľuďmi rodia a rastú skutočné a pevné vzťahy a zdola – z každodenného života – môže rásť, šíriť sa a byť prítomné Božie kráľovstvo (porov. Lk 7, 18 – 22).
Svätý Augustín vo svojej kázni o Marte a Márii komentoval nasledovne: „Tieto dve ženy symbolizujú dva druhy života: terajší a budúci; jeden v námahe, druhý v pokoji; jeden namáhavý, druhý blažený; jeden dočasný, druhý večný“ (Sermo 104, 4). A keď premýšľal o Martinej práci, hovoril: „Kto by bol oslobodený od tejto služby, od starostlivosti o iných? Kto si môže vydýchnuť od týchto povinností? Usilujme sa ich konať bezúhonne a s láskou [...]. Námaha pominie a príde odpočinok; ale k odpočinku sa dôjde len cez námahu. Loď prejde a dorazí do vlasti; ale do vlasti sa nemožno dostať inak ako cez loď“ (tamže, 6 – 7). Abrahám, Marta a Mária nám dnes pripomínajú práve toto: že počúvanie a služba sú dva dopĺňajúce sa postoje, ktorými sa v živote otvárame požehnávajúcej prítomnosti Pána. Ich príklad nás pozýva, aby sme v každodennom živote spájali kontempláciu a činnosť, odpočinok a námahu, ticho a nasadenie, s múdrosťou a rovnováhou, pričom mierou nášho posudzovania nech je Kristova láska, svetlom jeho Slovo a prameňom našej sily jeho milosť, ktorá nás nesie aj nad naše vlastné možnosti (porov. Flp 4, 13). Spontánne slová Svätého Otca Leva XIV. pred požehnaním na záver svätej omše v katedrále v Albane, keď odovzdával dar – ornát – J. E. Mons. Vincenzovi Vivovi, biskupovi diecézy:
Jeho Excelencii odovzdávame tento dar ako prejav našej blízkosti k jeho diecéznej cirkvi s túžbou, aby vás všetkých vždy sprevádzalo Pánovo požehnanie. Ďakujeme za vašu službu a ďakujeme aj vášmu ľudu.
Preklad Martin Jarábek