Vatikán 14. júla (TK KBS) Predseda Talianskej biskupskej konferencie komentuje výzvu pápeža Leva XIV., adresovanú talianskym biskupom, aby sa každá farnosť stala „domovom pokoja“. Po stretnutí s ruským veľvyslancom pri Svätom stolci sa kardinál Matteo Maria Zuppi zastavil vo Vatikánskom rozhlase, aby poskytol vatikánskym médiám rozhovor na tému pokoja.
Rozhovor začína slovami, ktoré pápež Lev XIV. povedal 17. júna pri prijatí Talianskej biskupskej konferencie, keď chcel dať jasný a vzhľadom na súčasnú dramatickú dobu veľmi aktuálny pokyn a požiadal všetky diecézy, aby rozvíjali pastoračnú starostlivosť o pokoj. Lev XIV. ocenil iniciatívu mierových škôl, skúsenosť, ktorá už existuje v niektorých talianskych diecézach, a zdôraznil, že ide o naliehavú záležitosť pre všetkých.
Ako ste vnímali tieto pápežove slová a čo konkrétne plánujete urobiť, aby sa preniesli do praxe?
Je dôležité – a za to vám ďakujem – nájsť príležitosti na diskusiu, na dialóg o týchto témach, ktoré sú dnes podľa môjho názoru rozhodujúce a dramatické; pretože sa nemôžeme uspokojiť s akademickou diskusiou o pokoji, ktorá by nakoniec bola dialógom tých, ktorým sa darí dobre a ktorí diskutujú o tom, ako sa mať ešte lepšie; nie, toto je tragická diskusia, ktorá sa potýka s mnohými vojnami, hrozným násilím, logikou zbrojenia, teda podporovaním vojen, logikou, že zbrane sú jediným spôsobom, ako zabrániť vojne alebo dosiahnuť pokoj. Povedal by som teda, že pápežova výzva narazila na situáciu, ktorú len nezodpovední ľudia môžu považovať za udržateľnú, a niekedy sa mi zdá, že takí nezodpovední ľudia existujú, napríklad tí, ktorí si stále myslia, že všetko bude v poriadku, ktorí sa nekonfrontujú s realitou. Bolo by teda nezodpovedné neriešiť problém pokoja, zatiaľ čo pápež ako zodpovedný človek nás požiadal, aby sme z každej komunity spravili „domov pokoja“. Použil veľmi konkrétny a veľmi účinný výraz: domov pokoja. Čo teda spočíva v našom úsilí? Predovšetkým v modlitbe. Ako Stála rada talianskej biskupskej konferencie sme v tomto bode poukázali na príležitosť, ktorú ponúka sviatok Zoslania Ducha Svätého, a od toho sa odvíja potreba nájsť aj ďalšie príležitosti, ako zapojiť všetky naše komunity. Zoslanie Ducha Svätého je totiž okamihom, keď sa všetci stretávame: všetky národy zjednotené Duchom, čo je presný opak Babylona, a chceli sme, aby sa tento okamih stal veľkou invokáciou za pokoj. Takže modlitba, a potom prijatie a solidarita. V prijatí je totiž liek na násilie, na vojnu, a na druhej strane je solidarita nevyhnutná na pomoc tým, ktorí sú zmietaní vojnou. Uvediem príklad, ktorý s veľkou radosťou zapojil mnoho organizácií Charity, a to ako tých, ktoré prijímajú, tak tých, ktoré sú prijímané: deti, ktoré prišli z Ukrajiny na určitý čas do pokoja, na chvíľu úľavy od vojny. Mám na mysli predovšetkým tých, ktoré prijali deti z letného tábora vo Vatikáne, čo je krásna iniciatíva, ktorá už niekoľko rokov existuje pre deti zamestnancov vo Vatikáne vďaka práci otca Franca Fontany; nie je náhoda, že Zelenskyj poďakoval pápežovi za toto prijatie.
Farnosť ako dom pokoja, ktorý môže byť zároveň aj „školou pokoja“: je teda vzdelávanie základnou a nevyhnutnou cestou k nastoleniu pokoja?
To je určite krásne posolstvo Dňa pokoja: výchova ako „meno pokoja“. Aj preto, že – a toto treba mať na pamäti – dnes bohužiaľ existuje výchova k vojne, ktorá je výchovou k násiliu, nenávisti, ignorancii a predsudkom. Mám na mysli takzvaných „klávesnicových bojovníkov“: podľa môjho názoru ide o formu gramotnosti, o výchovu k vojne. Vojna totiž nikdy neprichádza náhle, nie je to blesk; ak je bleskom, niečím, čo vzniká v určitom prostredí, deje sa tak preto, že sa toto prostredie už prehrialo, elektrizovalo, nebolo vychované k pokoju, čo je presný opak, teda zoznamovanie sa, vytváranie väzieb, rešpekt, pozornosť, sieť stretávaní. Domnievam sa, že v domovoch pokoja je veľmi dôležité sa každý deň trochu cvičiť, aby sme zabránili procesu, ktorý vedie k vzniku „klávesnicových bitkárov“, a namiesto toho začať opačné procesy v školách, družinách, vo farnostiach. Mám na mysli krásne príklady mnohých družín alebo mnohých škôl taliančiny. Mnohé farnosti a organizácie tieto školy zriaďujú, pretože jazyk je tiež prvým prostriedkom, ako sa cítiť doma, ako dostať kľúč od domu. Alebo myslím na tie deti a mladých ľudí, ktorí sú paradoxne stále považovaní za cudzincov, hoci sú kamarátmi našich detí, a preto by malo byť našou prirodzenou povinnosťou im pomáhať, chrániť ich, pomôcť im dohnať to, v čom majú určité znevýhodnenie, ktoré samozrejme vyplýva z prostredia, v ktorom žijú ich rodiny. Tieto signály, ktoré vidím na mnohých miestach, považujem za začiatky „gramotnosti“ nevyhnutnej na vytvorenie škôl pokoja. Sú to skutočnosti, ktoré podporujú stretávanie, poznávanie toho, čo sa deje, pretože existuje veľa nevedomosti a v dôsledku toho aj polarizácie. Musíme preto presadzovať vzdelávanie, poznanie a tým aj kvalitné informovanie.
Vojna nie je blesk, nezačína stlačením spúšte, ale oveľa skôr: začína v srdci človeka a súvisí práve s rastúcou nenávisťou, ktorá je podnecovaná. V tomto zmysle školy pokoja otvárajú možnosti dialógu, stretávania, bratstva, vzájomného prijatia, zbavenia sa strachu z druhého, skrátka všetky možné cesty k pokoju. Pápež Lev XIV. sa vo svojej reči o pokoji dotkol oblasti, ktorá odkazuje na sociálnu náuku Cirkvi. Niekedy sa ozývajú kritické hlasy, že namiesto týchto tém by sa malo zaoberať hlásaním evanjelia, že by sa malo hovoriť o Bohu, akoby zaoberanie sa týmito otázkami a angažovanosť v týchto oblastiach uberalo na čistote viery a hlásaní evanjelia. Spomeňme si na úsilie pápežov, na encykliky pápeža Františka Laudato si' a Fratelli tutti, na tému životného prostredia, na ktorú nás pápež Lev XIV. týchto dní veľmi dôrazne upozornil, a ktoré sú naopak vnímané ako „voliteľné“ aspekty, ktorými sa cirkev môže, ale nemusí zaoberať. Nie je tým viera redukovaná na niečo nevtelené? Neobchádza sa týmto spôsobom čisto evanjeliový koreň celého tohto úsilia?
Koreň je jasný a spočíva v tom, že evanjelium vstupuje do dejín a nevyvádza nás z nich. Čo má cirkev robiť? Čo robí? Hovorí o Kristovi. Čo urobil pápež František? Nerobil nič iné, než že hovoril o Kristovi, povedal to hneď na začiatku v Evangelii gaudium, kde prvé slovo označuje práve kerigmu, hlásanie Krista. A hovoriť o Kristovi znamená vstúpiť do dejín, pretože existuje veľmi úzke spojenie medzi evanjelizáciou a ľudským rozvojom, medzi eucharistickou hostinou a hostinou chudobných, medzi prípravou eucharistického stola a prípravou stola pre druhých. Toto spojenie medzi láskou a pravdou, medzi evanjelizáciou a ľudským rozvojom, nesmie nikdy chýbať. Niekedy príde najskôr ľudský rozvoj a potom pochopíte evanjelium, inokedy príde najskôr evanjelium a potom si uvedomíte, otvoríte oči a poviete si: ale ja musím milovať svojho najmenšieho brata, pochopiť, že Ježiš je v ňom; to je ten, koho musím navštíviť, prijať, obliecť a musím sa snažiť odstrániť príčinu, prečo je taký, bez šiat. Medzi týmito dvoma činmi je hlboká jednota. Niekedy nie je synchronizácia dokonalá a je potrebné spojiť oba okamihy, ale oba okamihy sú ako srdce, dva údery srdca, systola a extrasystola: idú spolu, láska a pravda, evanjelizácia a podpora človeka.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené