Castel Gandolfo 14. júla (VaticanNews) V nedeľu 13. júla predniesol Svätý Otec homíliu počas svätej omše vo Farnosti sv. Tomáša z Villanovy v Castel Gandolfe.
Inšpirovaný evanjeliovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 25 – 37) pozval veriacich, aby videli srdcom a neprechádzali ľahostajne okolo utrpenia druhých. Boh sa v Ježišovi Kristovi zastavil pri ľudstve zranenom zlom a dnes volá každého, aby mal jeho pohľad, srdce a ruky – plné lásky a súcitu.
Zdroj: VaticanNews
Homília Svätého Otca Leva XVI.
Bratia a sestry, zdieľam s vami radosť zo slávenia tejto Eucharistie a rád pozdravujem všetkých prítomných – farské spoločenstvo, kňazov, diecézneho biskupa, Vašu Eminenciu, ako aj občianskych a vojenských predstaviteľov.
Evanjelium tejto nedele, ktoré sme práve počuli, obsahuje jedno z najkrajších a najpôsobivejších Ježišových podobenstiev, ktoré všetci poznáme: podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 25 – 37).
Tento príbeh nás aj dnes neprestáva vyzývať: oslovuje náš život, narúša pokoj našich ospalých či rozptýlených svedomí a burcuje nás proti riziku viery, ktorá je len pohodlná, zredukovaná na vonkajšie dodržiavanie zákona, neschopná cítiť a konať s tým istým súcitom, aký má Boh.
Súcit je totiž stredobodom tohto podobenstva. A hoci sa v evanjeliovom rozprávaní opisuje cez činy Samaritána, prvé, čo evanjelium zdôrazňuje, je pohľad. Keď kňaz a levita videli zraneného muža ležať pri ceste, hovorí sa o nich: „videli ho a obišli ho“ (v. 32); o Samaritánovi však evanjelium hovorí: „videl ho a bolo mu ho ľúto“ (v. 33).
Drahí bratia a sestry, pohľad robí rozdiel, lebo odhaľuje, čo nosíme v srdci: môžeme vidieť a obísť, alebo vidieť a byť dojatí súcitom. Je tu jeden pohľad vonkajší, ľahostajný a uponáhľaný, pohľad, ktorý sa tvári, že nevidí, a teda sa nenechá osloviť. A potom je tu pohľad srdca – hlbší pohľad, plný empatie, ktorý nás vovádza do situácie druhého, robí nás účastnými, dotýka sa nás, burcuje náš život a našu zodpovednosť.
Prvým pohľadom, o ktorom toto podobenstvo hovorí, je pohľad, ktorým sa Boh sklonil k nám, aby sme sa aj my naučili dívať jeho očami, očami plnými lásky a súcitu. Dobrý Samaritán je predovšetkým obrazom Ježiša, večného Syna, ktorého Otec poslal do dejín, lebo sa zadíval na ľudstvo nie ľahostajne, ale s pohľadom, srdcom a vnútorným pohnutím plným milosrdenstva.
Ako muž z podobenstva, ktorý zostupoval z Jeruzalema do Jericha, aj ľudstvo zostupovalo do priepasti smrti a aj dnes často zápasí s temnotou zla, utrpenia, chudoby a absurdnosti smrti. No Boh sa na nás zadíval so súcitom, rozhodol sa sám vykročiť po našej ceste, zostúpil medzi nás a v Ježišovi, dobrom Samaritánovi, prišiel uzdraviť naše rany a naliať na ne olej svojej lásky a milosrdenstva.
Pápež František nám opakovane pripomínal, že Boh je milosrdenstvo a súcit. A povedal, že Ježiš je „súcit Otca voči nám“ (Anjel Pána, 14. júla 2019). On je ten dobrý Samaritán, ktorý sa nám priblížil. Svätý Augustín hovorí: „Pán Ježiš Kristus chcel, aby sme pochopili, že to bol on, kto pomohol tomu napol mŕtvemu, ktorého na ceste zranili a opustili lupiči“ (O kresťanskej náuke, I, 30.33).
A tu je dôvod, prečo nás toto podobenstvo aj dnes vyzýva: pretože Kristus je zjavením súcitného Boha. Veriť v neho a nasledovať ho ako jeho učeníci znamená nechať sa premeniť, aby sme aj my mali jeho city – srdce, ktoré sa dojíma, pohľad, ktorý neobchádza, ruky, ktoré pomáhajú, plecia, ktoré nesú bremeno núdzneho.
Dnešné prvé čítanie nám cez slová Mojžiša pripomína, že poslúchať Pánove prikázania a obrátiť sa k nemu neznamená množiť vonkajšie úkony, ale vrátiť sa do svojho srdca, kde Boh vpísal zákon lásky. Ak v hĺbke svojej existencie objavíme, že Kristus, ako dobrý Samaritán, nás miluje a stará sa o nás, aj my budeme hnaní milovať rovnakým spôsobom a staneme sa súcitní ako on. Uzdravení a milovaní Kristom sa aj my stávame znakmi jeho lásky a súcitu vo svete.
Bratia a sestry, aj dnes potrebujeme túto revolúciu lásky. V súčasnosti je tou cestou z Jeruzalema do Jericha, z mesta pod úrovňou mora, cesta všetkých, ktorí klesajú do zla, utrpenia a chudoby. Je to cesta mnohých, ktorých ťažia ťažkosti života alebo sú zranení okolnosťami, je to cesta tých, ktorí „klesajú na dno“, až sa strácajú. Zároveň je to cesta mnohých národov olupovaných a drancovaných, ktorí sú obeťami totalitných politických režimov, ekonomiky, ktorá ich odsudzuje k chudobe, vojny, ktorá ničí ich sny a životy.
A čo robíme my? Vidíme a obchádzame, alebo si, ako Samaritán, necháme prebodnúť srdce? Niekedy sa uspokojíme s tým, že si splníme povinnosť, alebo za svojho blížneho považujeme len toho, kto je nám blízky, kto zmýšľa ako my, má rovnakú národnosť či vieru. No Ježiš prevracia túto perspektívu: ukazuje nám Samaritána, cudzinca a heretika, ktorý sa stáva blížnym zraneného. A žiada nás, aby sme urobili to isté.
Benedikt XVI. napísal: „Samaritán sa nepýta, kde končia jeho povinnosti solidarity, ani aké zásluhy treba na večný život. Stane sa niečo iné: zlomí sa mu srdce […]. Keby otázka znela: ‚Je aj Samaritán mojím blížnym?‘, v danom kontexte by odpoveď znela skôr: ‚nie‘. Ale Ježiš obráti otázku: Samaritán, cudzinec, sa stáva blížnym a ukazuje mi, že aj ja sa mám z hĺbky svojho vnútra naučiť byť blížnym a že už v sebe nesiem odpoveď. Mám sa stať človekom, ktorý miluje, ktorého srdce je otvorené a nechá sa pohnúť potrebou druhého.“ (Ježiš Nazaretský, 234).
Vidieť bez toho, aby sme prešli ďalej, zastaviť naše uponáhľané tempo, dovoliť, aby mi život druhého, nech je to ktokoľvek, s jeho potrebami a utrpením, zlomil srdce. To nás zbližuje, vytvára skutočné bratstvo, búra múry a bariéry. A nakoniec si láska nájde miesto a stáva sa silnejšou ako zlo a smrť.
Drahí priatelia, upierajme pohľad na Krista, dobrého Samaritána, a počúvajme dnes znova jeho hlas, ktorý hovorí každému z nás: „Choď a rob aj ty podobne.“ (v. 37).
Preklad Martin Jarábek