Vatikán 9. júla (VaticanNews) „Naše poslanie starať sa o stvorenstvo, prinášať pokoj a zmierenie je poslaním samotného Ježiša, ktorý nám ho zveril. Počúvame volanie zeme a chudobných, pretože toto volanie doľahlo k Božiemu srdcu. Naše pobúrenie je jeho pobúrením, naša práca je jeho prácou,“ povedal pápež počas Eucharistie na ekologickej farme v Castel Gandolfo.
Zdroj: VaticanNews
Pápež Lev XIV. ju slávil podľa nového formulára svätej omše za ochranu stvorenstva v stredu 9. júla.
Zdroj: VaticanNews
Homília pápeža Leva XIV.
V tento nádherný deň by som predovšetkým chcel všetkých pozvať, počnúc mnou, aby sme prežili to, čo slávime, v kráse katedrály, ktorú by sme mohli nazvať „prírodnou“ – s rastlinami a mnohými prvkami stvorenstva, ktoré nás sem priviedli, aby sme slávili Eucharistiu, čo znamená vzdávať vďaky Pánovi. V tejto Eucharistii máme mnoho dôvodov, za ktoré chceme Pánovi ďakovať: toto slávenie môže byť prvým s novou formou svätej omše za starostlivosť o stvorenstvo, ktorá je aj výsledkom práce rôznych dikastérií vo Vatikáne. A osobne ďakujem mnohým prítomným, ktorí na tomto liturgickom diele pracovali. Ako viete, liturgia je vyjadrením života a vy ste životom tohto Centra Laudato si’. Chcem vám v tejto chvíli, pri tejto príležitosti, poďakovať za všetko, čo robíte, keď sa dávate viesť krásnou inšpiráciou pápeža Františka, ktorý daroval tento malý kúsok zeme, tieto záhrady, tieto priestory, aby sa mohla ďalej rozvíjať dôležitá misia, ktorá je nám všetkým známa aj po desiatich rokoch od zverejnenia Laudato si’: nevyhnutnosť starať sa o stvorenstvo, o spoločný domov. Tu je to podobné ako v starobylých kostoloch prvých storočí, ktoré mali krstiteľnicu, cez ktorú bolo treba prejsť, aby človek vstúpil do chrámu. Osobne by som sa v tejto vode nechcel dať pokrstiť… ale je to symbol prechodu cez vodu, aby sme boli všetci obmytí z našich hriechov a slabostí, a tak mohli vstúpiť do veľkého tajomstva Cirkvi. Je to niečo, čo aj dnes prežívame. Na začiatku svätej omše sme prosili o obrátenie – o naše obrátenie. Chcel by som dodať, že sa máme modliť aj za obrátenie mnohých ľudí, vnútri aj mimo Cirkvi, ktorí ešte stále neuznávajú naliehavosť starostlivosti o spoločný domov. Mnohé prírodné pohromy, ktoré vo svete stále vidíme – takmer denne, na mnohých miestach a v mnohých krajinách –, sú čiastočne spôsobené aj plytvaním a naším životným štýlom. Preto sa musíme pýtať sami seba, či túto premenu naozaj žijeme: ako veľmi ju potrebujeme! Keď som toto všetko povedal, mám pripravenú aj homíliu, o ktorú sa s vami podelím – majte so mnou trochu trpezlivosti: obsahuje niektoré myšlienky, ktoré nám naozaj pomôžu pokračovať v dnešnom uvažovaní a spoločne prežiť túto rodinnú a pokojnú chvíľu vo svete, ktorý je v plameňoch – či už globálnym otepľovaním, alebo ozbrojenými konfliktmi, ktoré robia posolstvo pápeža Františka v jeho encyklikách Laudato si’ a Fratelli tutti ešte aktuálnejším. V evanjeliu, ktoré sme počuli, sa môžeme nájsť, keď sledujeme strach učeníkov v búrke – je to strach, ktorý spoločne prežíva veľká časť ľudstva. No v srdci jubilejného roka vyznávame – a môžeme to povedať znova a znova: je tu nádej! Stretli sme ju v Ježišovi. On ešte vždy utíši búrku. Jeho moc nevyvoláva zmätok, ale tvorí; neničí, ale dáva život, prináša novú existenciu. A aj my sa pýtame: „Ktože je to, že ho aj vietor, aj more poslúchajú?“ (Mt 8, 27) Úžas, ktorý táto otázka vyjadruje, je prvým krokom, ktorý nás vyvádza zo strachu. Okolo Galilejského jazera Ježiš prebýval a modlil sa. Tam povolal svojich prvých učeníkov v ich prostredí, v ich každodennom živote a práci. Podobenstvá, ktorými ohlasoval Božie kráľovstvo, odhaľujú hlboké puto s tou krajinou a vodami, s rytmom ročných období a životom stvorenstva. Evanjelista Matúš opisuje búrku ako „zemetrasenie“ (používa slovo seismos): Matúš použije ten istý výraz aj pre zemetrasenie pri Ježišovej smrti a na úsvite jeho zmŕtvychvstania. Nad týmto otrasom sa Kristus povznáša, stojac vzpriamene: už tu nám evanjelium dáva tušiť Vzkrieseného, prítomného uprostred nášho prevráteného príbehu. Výčitka, ktorú Ježiš adresuje vetru a moru, odhaľuje jeho moc života a spásy, ktorá prevyšuje tie sily, pred ktorými sa stvorenia cítia stratené. A tak sa znova pýtajme: „Ktože je to, že ho aj vietor, aj more poslúchajú?“ (Mt 8, 27). Hymnus z Listu Kolosanom, ktorý sme počuli, akoby na túto otázku odpovedal: „On je obrazom neviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi aj na zemi“ (Kol 1, 15-16). Jeho učeníci, vtedy vydaní napospas búrke a zmietaní strachom, ešte nemohli toto poznanie o Ježišovi vyznať. My dnes, vo viere, ktorá nám bola odovzdaná, môžeme pokračovať: „On je aj hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby mal prvenstvo vo všetkom“ (v. 18). Tieto slová nás zaväzujú v dejinách, robia z nás živé telo, ktorého hlavou je Kristus. Naša misia chrániť stvorenstvo, prinášať mu pokoj a zmierenie, je jeho vlastnou misiou: misiou, ktorú nám Pán zveril. Počúvame volanie zeme, počúvame volanie chudobných, lebo toto volanie došlo až k Božiemu srdcu. Naše pobúrenie je jeho pobúrením, naša práca je jeho prácou. A k tomu nás inšpiruje spev žalmistu: „Hlas Pánov nad vodami; zahrmel Boh veleby, Pán nad veľkými vodami! Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý!“ (Ž 29, 3 – 4). Tento hlas zaväzuje Cirkev k proroctvu, aj keď to znamená odvahu postaviť sa ničivej moci kniežat tohto sveta. Neporušiteľná zmluva medzi Stvoriteľom a stvoreniami totiž mobilizuje naše mysle a úsilie, aby sa zlo premieňalo na dobro, nespravodlivosť na spravodlivosť, chamtivosť na spoločenstvo. S nekonečnou láskou stvoril jediný Boh všetko a daroval nám život: preto svätý František z Assisi nazýva stvorenia bratom, sestrou, matkou. Len pohľad kontemplácie môže zmeniť náš vzťah k stvoreným veciam a vyviesť nás z ekologickej krízy, ktorej príčinou je narušenie vzťahov s Bohom, s blížnym a so zemou v dôsledku hriechu (porov. pápež František, encyklika Laudato si’, 66). Drahí bratia a sestry, Borgo Laudato si’, v ktorom sa nachádzame, má byť podľa inšpirácie pápeža Františka „dielňou“, kde sa žije harmónia so stvorenstvom, ktorá je pre nás uzdravením a zmierením, a kde sa hľadajú nové a účinné spôsoby, ako chrániť prírodu, ktorá nám bola zverená. Vás, ktorí sa s oddanosťou venujete uskutočňovaniu tohto projektu, preto uisťujem o svojej modlitbe a povzbudení.
Eucharistia, ktorú slávime, dáva zmysel a silu našej práci. Ako píše pápež František: „V Eucharistii stvorenstvo dosahuje svoje najväčšie povýšenie. Milosť, ktorá má sklon prejavovať sa zmyslovo, dosahuje nádherný výraz, keď sa Boh sám, ktorý sa stal človekom, necháva prijímať svojím stvorením. Pán, na vrchole tajomstva vtelenia, chcel preniknúť do našej intimity prostredníctvom zlomku hmoty. Nie zhora, ale zvnútra, aby sme ho mohli stretnúť v našom vlastnom svete.“ (pápež František, encyklika Laudato si’, 236) Z tohto miesta preto chcem tieto myšlienky zakončiť a zveriť vám slová, ktorými svätý Augustín v závere svojich Vyznaní spája stvorené veci a človeka do kozmickej chvály: Ó, Pane, „tvoje diela ťa chvália, aby sme ťa milovali, a my ťa milujeme, aby ťa tvoje diela chválili“ (svätý Augustín, Vyznania, XIII, 33,48). Nech je toto harmónia, ktorú šírime vo svete. Preklad Martin Jarábek