Vatikán 9. júla (TK KBS) Dva mesiace po zvolení pápeža Leva XIV. sa začali šíriť viaceré symbolické obrázky z jeho pontifikátu. Medzi nimi aj fotografia pápeža s malým dievčaťom, ktoré mu ponúka ručne vyrobenú kresbu.
Mnohé z obrázkov z prvých dvoch mesiacov pontifikátu pápeža Leva XIV. sú plné symboliky a významu.
Niektoré z nich zostanú v kolektívnej pamäti ešte dlhé roky – napríklad okamih, keď sa na centrálnom balkóne Baziliky svätého Petra 8. mája popoludní, počas svojho prvého požehnania Urbi et Orbi, zadíval na radostný dav na Námestí svätého Petra.
Existuje však aj iný, menej známy obraz, ktorý v sebe ticho nesie posolstvo a víziu do budúcnosti: pápež Lev sedí na pätách vedľa malého dievčatka z vatikánskeho letného tábora, ktoré mu ukazuje svoju kresbu.
Čo si na tejto fotografii všimneme ako prvé, sú ich úsmevy: pápež sa pozerá do objektívu, zatiaľ čo dievča, uchvátené okamihom, sa pozerá nie na fotografa, ale s úsmevom na pápeža Leva XIV.
Prečo je tento obraz taký výnimočný? Pretože týmto jednoduchým gestom pokory pápež naznačuje smer, ktorým by sa mali uberať všetci ľudia – najmä tí, ktorí držia osud sveta vo svojich rukách: stretávať sa s deťmi na ich úrovni a pozerať sa na svet ich očami.
Ako veľmi by sa mohol zmeniť smer ľudstva, keby sme mali odvahu znížiť sa – tak, ako Ježiš, keď pokarhal učeníkov, ktorí sa snažili odohnať „otravné“ deti, slovami: „Nechajte deti prichádzať ku mne.“
Ako často dnes skutočne nechávame deti prísť k nám? A čo je ešte dôležitejšie – ako často my prichádzame k nim?
Snažíme sa starať o deti, ktoré sa ocitli v krížovej paľbe vojen, trpia hladom pre ľudské sebectvo alebo sú zneužívané nespočetnými spôsobmi.
Rozum – ešte skôr ako emócie – by mal veliť, aby silní chránili slabých. Namiesto toho však platí opak: vo vojnách, ktoré rozhodujú dospelí, najviac trpia deti.
Čo by sme videli, keby sme sa sklonili na úroveň detí v Gaze, Charkove, Gome a na ďalších miestach zničených ozbrojenými konfliktmi? Možno by sa niečo zmenilo, keby sme to skúsili.
„Ak máme v tomto svete učiť skutočnému mieru,“ povedal raz Mahátma Gándhí, „a ak máme viesť skutočnú vojnu proti vojne, musíme začať s deťmi.“
Predstavme si na chvíľu, že by v Bezpečnostnej rade OSN sedeli deti z krajín veľmocí. Ktovie, ako by sa zmenili medzinárodné vzťahy.
Žiaľ, musíme si s horkosťou priznať, že realita vojny je do nás vštepovaná ako jed už od najrannejšieho detstva.
Bertolt Brecht to vystihol s mrazivou presnosťou v básni napísanej pred druhou svetovou vojnou: „Deti sa hrajú na vojnu. Zriedka sa hrajú na mier, pretože dospelí vždy viedli vojnu.“
Možno je preto jediný skutočný spôsob, ako zmeniť dejiny, ten, ktorý sa zdá najmenej pravdepodobný: zohnúť sa, ustúpiť zo svojich dospeláckych predstáv a záujmov – a pozerať sa (a ešte viac cítiť) pohľadom detí.
Ako misionár a biskup v Peru sa pápež Lev mnohokrát zohol, aby sa stretol s deťmi na ich úrovni. Existuje nespočetné množstvo fotografií, ktoré to dosvedčujú.
Teraz, ako rímsky biskup, jeho štýl zostáva rovnaký, ako to pripomína aj spomínaná fotografia z letného vatikánskeho tábora v Aule Pavla VI.
Stať sa malým – to znamená zväčšiť našu ľudskosť. A práve túto lekciu dnes svet zúfalo potrebuje.
Zdroj: VaticanNews, Alessandro Gisotti