Vatikán 16. júna (VaticanNews) Vo svojej homílii pri slávnosti Najsvätejšej Trojice, ktorú slávil v rámci Jubilea športu, pápež zdôraznil, že každá dobrá ľudská činnosť nesie v sebe odraz Božej krásy. Šport podľa neho môže byť cestou k Bohu, ak je výrazom darovania sa pre druhých. Svätý Otec vyzdvihol jeho výchovnú hodnotu v čase individualizmu, digitalizácie a kultu silných: šport učí spolupráci, konkrétnosti života i schopnosti prehrávať.
HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA Svätá omša pri Jubileu športu, 15. júna 2025
Drahí bratia a sestry, v prvom čítaní sme počuli tieto slová: „Takto hovorí Božia múdrosť: ‚Pán ma stvoril ako prvotinu svojej činnosti, skôr ako svoje pradávne diela, na začiatku. […] Keď budoval nebesá, bola som tam; […] bola som pri ňom ako staviteľka a bola som jeho potešením deň čo deň: hrala som sa pred ním každým časom, hrala som sa na zemskom okruhu a moja radosť bola s ľuďmi‘“ (Prís 8, 22.27.30 – 31). Pre svätého Augustína sú Trojica a múdrosť úzko späté. Božská múdrosť sa zjavuje v Najsvätejšej Trojici a vždy nás vedie k pravde.
Dnes, keď slávime Slávnosť Najsvätejšej Trojice, zároveň prežívame dni Jubilea športu. Spojenie „Najsvätejšia Trojica“ a „šport“ nie je práve bežné, no rozhodne nie je neprimerané. Každá dobrá ľudská činnosť v sebe nesie odraz Božej krásy – a šport medzi ne nepochybne patrí. Boh totiž nie je statický, nie je uzavretý sám v sebe. Je spoločenstvom – živým vzťahom medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým, ktorý sa otvára ľudstvu a svetu. Teológia tento vzťah nazýva perichoréza, čiže „tanec“: tanec vzájomnej lásky.
Foto: Vatican Media
Z tohto božského dynamizmu pramení život. Stvoril nás Boh, ktorý má zaľúbenie a radosť v tom, že dáva bytie svojim stvoreniam, ktorý sa „hrá“, ako nám pripomenulo dnešné prvé čítanie (porov. Prís 8, 30–31). Niektorí cirkevní otcovia dokonca smelo hovoria o Deus ludens, o Bohu, ktorý sa zabáva (porov. sv. Salonio Ženevský, Mystický výklad Šalamúnových podobenstiev; sv. Gregor Naziánsky, Carmina, I, 2, 589). Aj preto nám šport môže pomôcť stretnúť sa s Bohom Trojicou – pretože si vyžaduje pohyb „ja“ k „ty“, pohyb navonok, ale predovšetkým vnútri. Bez toho sa zredukuje len na sterilnú súťaž egoizmov.
Pomyslime na výraz, ktorý sa v taliančine bežne používa na povzbudenie športovcov počas súťaže: diváci kričia: „Dai!“ (daj!). Možno si to neuvedomujeme, ale je to krásny rozkazovací spôsob: rozkaz od slovesa „dať“. A to nás môže priviesť k zamysleniu: nejde len o podanie fyzického výkonu – hoci aj mimoriadneho – ale o darovanie seba samého, o to, že „sa hráme“. Znamená to darovať sa pre druhých – pre vlastný rast, pre fanúšikov, pre svojich blízkych, pre trénerov, spolupracovníkov, pre divákov, ba aj pre súperov – a ak je niekto naozaj športovec, toto platí aj nezávisle od výsledku.
Svätý Ján Pavol II. – ako vieme, sám športovec – to vyjadril takto: „Šport je radosť zo života, hra, sviatok, a ako taký si zasluhuje byť ocenený […] tým, že sa v ňom obnoví nezištnosť, schopnosť vytvárať putá priateľstva, podporovať dialóg a otvorenosť voči iným, […] nad rámec tvrdých zákonov produkcie a spotreby a každej inej čisto úžitkovej či hedonistickej predstavy o živote“ (Homília pri Jubileu športovcov, 12. apríla 1984).
Z tohto pohľadu sa teraz zastavme pri troch aspektoch, ktoré dnes robia zo športu vzácny prostriedok ľudskej a kresťanskej formácie.
Po prvé, v spoločnosti poznačenej osamelosťou, kde prehnaný individualizmus posunul ťažisko od „my“ k „ja“ a druhého si často ani nevšimneme, šport – najmä kolektívny – učí hodnote spolupráce, spoločnej cesty a zdieľania, ktoré je – ako sme povedali – v samom srdci Božieho života (porov. Jn 16, 14 – 15). Tak sa môže stať dôležitým nástrojom zmierenia a stretnutia: medzi národmi, v komunitách, v školskom a pracovnom prostredí, v rodinách!
Po druhé, v čoraz digitálnejšej spoločnosti, kde technológie síce približujú vzdialených, ale často vzďaľujú blízkych, šport vyzdvihuje konkrétnosť spoločného bytia, zmysel pre telo, priestor, námahu, reálny čas. Tým pomáha – proti pokušeniu utiecť do virtuálnych svetov – udržiavať zdravý kontakt s prírodou a konkrétnym životom, ktorý je jediným miestom, kde sa uskutočňuje láska (porov. 1 Jn 3, 18).
Po tretie, v konkurenčnej spoločnosti, kde sa zdá, že na život majú nárok iba silní a víťazi, šport učí aj prehrávať. Človek sa tu konfrontuje s jednou z najhlbších právd svojej existencie: s krehkosťou, obmedzenosťou, nedokonalosťou. A to je dôležité, lebo práve z tejto skúsenosti sa rodí nádej. Športovec, ktorý nikdy neurobí chybu, nikdy neprehrá – neexistuje. Šampióni nie sú neomylné stroje, ale muži a ženy, ktorí – aj keď padnú – nájdu odvahu vstať. Opäť si pripomeňme slová svätého Jána Pavla II., ktorý hovoril, že Ježiš je „pravý Boží atlét“, pretože premohol svet nie silou, ale vernosťou láske (porov. Homília pri omši na Jubileu športovcov, 29. októbra 2000).
Nie je náhoda, že v živote mnohých svätých našej doby zohrával šport dôležitú úlohu – či už ako osobná činnosť, alebo ako prostriedok evanjelizácie. Pomyslime na blahoslaveného Pier Giorgia Frassatiho, patróna športovcov, ktorý bude 7. septembra vyhlásený za svätého. Jeho jednoduchý a žiarivý život nám pripomína, že ako sa nik nenarodí ako šampión, tak sa nik nenarodí ako svätý. Je to každodenný tréning lásky, ktorý nás približuje k definitívnemu víťazstvu (porov. Rim 5, 3 – 5) a robí nás schopnými pracovať na budovaní nového sveta. O tom hovoril aj svätý Pavol VI., dvadsať rokov po skončení druhej svetovej vojny, keď členom katolíckej športovej asociácie pripomínal, ako šport pomohol priniesť pokoj a nádej do spoločnosti otrasenej dôsledkami vojny (porov. Príhovor členom C.S.I., 20. marca 1965). Povedal: „Vaše úsilie smeruje k formovaniu novej spoločnosti: […] s vedomím, že šport – v zdravých formujúcich prvkoch, ktoré v sebe nesie – môže byť veľmi užitočným nástrojom duchovného pozdvihnutia človeka, čo je základná a nevyhnutná podmienka usporiadanej, pokojnej a tvorivej spoločnosti“ (tamtiež).
Drahí športovci, Cirkev vám zveruje krásne poslanie: byť vo vašich aktivitách odrazom lásky Boha Trojice – pre vaše dobro i dobro vašich bratov a sestier. Nechajte sa vtiahnuť do tohto poslania s nadšením: ako športovci, ako tréneri, ako spoločnosť, ako skupiny, ako rodiny.
Pápež František rád zdôrazňoval, že Panna Mária sa v evanjeliu ukazuje ako aktívna, v pohybe, dokonca „bežiaca“ (porov. Lk 1, 39), pripravená – ako to vedia mamy – na Božie zavolanie vyraziť pomáhať svojim deťom (porov. Príhovor dobrovoľníkom SDM, 6. augusta 2023). Prosme ju, aby sprevádzala naše úsilie a naše zápaly a aby ich vždy nasmerovala k tomu najlepšiemu – až k najväčšiemu víťazstvu: k víťazstvu večnosti, na „nekonečnom ihrisku“, kde hra už nikdy neskončí a radosť bude plná (porov. 1 Kor 9, 24 – 25; 2 Tim 4, 7 – 8).
Preklad: Martin Jarábek