Vatikán 4. júna (VaticanNews) Kresťanská rocková kapela sa v nedeľu pred svätou omšou pri príležitosti Jubilea rodín, detí, starých rodičov a seniorov mohla osobne stretnúť s pápežom. Predchádzajúci deň účinkovala na slávnosti na Lateránskom námestí. O silnom zážitku hovorí frontman kapely Francesco Lorenzi: mali sme úspech, ale cítil som prázdnotu, ktorú som nevedel zaplniť – Božie slovo ma zasiahlo a všetko sa zmenilo.
„Obrovské dojatie“, „mimoriadny moment“ – tak opisuje Francesco Lorenzi, frontman a autor piesní skupiny The Sun, stretnutie s Levom XIV. v nedeľu pred svätou omšou pri Jubileu rodín, detí, starých rodičov a seniorov, ktorú slávili na Námestí svätého Petra. V rozhovore pre vatikánske médiá neskrýval nadšenie. „Poznám vás, viackrát som vás videl, nedávno v televízii,“ povedal Svätý Otec, keď podával ruku jemu a ďalším členom kapely – Riccardovi Rossimu, Matteovi Reghelinovi, Gianlucovi Menegozzovi a Andreovi Ceratovi. Len deň predtým vystúpili na pódiu počas Slávnosti rodiny na Lateránskom námestí.
Členovia kapely boli vďační, že sa mohli na podujatí zúčastniť. Pápežovi v krátkosti predstavili svoju cestu – obrátenie od punkrockovej formácie ku kresťanskej hudbe, prepojenie s rehoľou augustiniánov – už vyše desať rokov ich duchovne sprevádza páter Gabriele Pedicino, rehoľný spolubrat pápeža, ktorý je od minulého roka provinciálom augustiniánov v Taliansku. Zverili sa, že ich hlboko oslovil prvý príhovor pápeža Leva XIV. z 8. mája.
„Hľadal som inde“
„Hľadal som inde, ale ty si bol so mnou“ – slová, ktoré Lorenzi vložil do nového singlu Coraggio (Odvaha), vyjadrujú duchovnú cestu svätého Augustína (Vyznania 10, 27, 38), ktorou prešiel aj on sám. Z Lorenziho rozprávania vystupujú paralely s Vyznaniami biskupa z Hippony – ako keby človek listoval ich stránkami. Francesco prešiel rovnakou skúsenosťou ako nepokojný mladík z Tagaste, ktorý si užíval život, hľadal vášne, zábavu, úspech, no v hĺbke duše nebol spokojný – jeho duša bola rozorvaná a vnímal sa ako nešťastný.
„Coraggio je skladba, ktorú som dlho nosil v srdci,“ vysvetľuje Francesco. „Je tu paralela medzi našimi malými osobnými príbehmi a životom veľkého svätého Augustína.“ Názov piesne pripomína „základnú skúsenosť človeka, ktorý sa v určitom momente vydá inou cestou, stretne Božiu lásku a nechá sa ňou stretnúť“. „A nikto to nevystihol lepšie než svätý Augustín, ktorý to vedel vyjadriť tak, že mu rozumejú aj ľudia ako my,“ pokračuje spevák. „Pieseň začína týmto impulzom a smeruje k slobode, ktorú zažívame, keď hľadáme predovšetkým Boha a jeho vôľu. Všetko ostatné nám bude pridané.“
S rozbitým srdcom
Príbeh The Sun sa začína v roku 1997 pod názvom The Sun Eats Hours. Vydávajú punkové albumy v angličtine, rýchlo sa presadia, koncertujú aj v Japonsku a hrajú po boku svetových kapiel ako The Cure či Deep Purple. Počas medzinárodného turné v roku 2007 však, ako priznáva Francesco Lorenzi, „som si začal uvedomovať svoje srdce – zistil som, že v pohľade na seba v zrkadle pred vystúpením je prázdnota, ktorú nedokážem zaplniť, a v tej prázdnote som si kládol otázku: prečo nie som šťastný, keď žijem život, o ktorom som vždy sníval?“ Otázok pribúdalo, odpovede neprichádzali a na konci turné sa Francesco cíti „s rozbitým srdcom v rukách – medzi zradami, stratenými priateľstvami, excesmi a zhasnutými snami“. Nasleduje fáza hlbšieho skúmania zmyslu života, pravej lásky, dôvodu pre hudbu, vzťahu s druhými – aj s druhým.
Nečakaná ponuka
V takomto vnútornom chaose dostal 10. decembra 2007 „bizarnú“ ponuku: počas návštevy u rodičov mu mama, keďže mal zrušený večerný program, navrhla: „Vieš, dnes večer je v jednom divadle pri farskom kostole podujatie, ktoré by ťa mohlo zaujímať.“ Francesco, spevák punkovej kapely s výrazne anticirkevným postojom, sa najprv len pousmial. „Nemal som dobrú skúsenosť s niektorými kňazmi, cirkevnú hudbu som neznášal, pretože mi znela zle, a hudba bola pre mňa vážna vec.“ No „vnútorný hlas“ mu hovoril: „Choď! Čo môžeš stratiť?“ A tak, bez toho, aby niečo povedal mame, do divadla šiel. Sadol si do kúta, plný predsudkov, pripravený po prvej vete odísť. „Bol som presvedčený, že príde nejaký starší kňaz a začne hovoriť. Namiesto toho sa na malom javisku vystriedali mladí chlapci a dievčatá v mojom veku. Rozprávali o Ježišovi podľa Evanjelia podľa Jána. Robili to s vášňou a radosťou. Bolo to pre mňa šokujúce – v ich očiach som videl autentickosť a slobodu. Myslel som si, že som slobodný, no začal som chápať, že tá sloboda, ktorú som považoval za svoju, neprinášala pokoj, dobro ani naplnenie.“
Francesco v ich očiach zbadal „svetlo a slobodu“, ktoré jemu chýbali. „Tí mladí hovorili o tom, čo sami prežívali – ich jednoduchosť a celistvosť mi zlomili srdce, pretože niektorí z nich možno snívali o živote, aký som viedol ja – a predsa boli šťastnejší než ja.“ V tú noc sa rozhodol otvoriť Evanjelium podľa Jána – „a bolo to ohromujúce stretnutie“.
Sila Božieho slova
Podobnosť so svätým Augustínom, synom Moniky, je zjavná: nezáujem o Písmo (Vyznania 3, 5, 9), odmietanie evanjeliových hodnôt, matka, ktorá synovi s láskou ukazuje cestu ku Kristovi. Tak ako Augustín, aj Francesco zakúsil „nepokoj človeka, ktorý hľadá Pravdu a Boha“. „Pre mňa to bolo ako blesk z neba,“ hovorí. „Zasiahol si ma do srdca svojím Slovom“ (Vyznania 10, 6, 8) – píše Augustín. Francesco si túto podobnosť uvedomil až po rokoch, vďaka pátru Pedicinovi. „Sila Božieho slova je všetko. Boh sa vo svojom slove zjavuje ako živý, prítomný, vtelený. A ja to prežívam neustále. Boh sa vo svojom slove stretáva s človekom – a to stretnutie musí otriasť.“
Nový život
Francesco sa vydáva na novú cestu – ťažkú, lebo „druhý život vo mne ešte nechcel zomrieť“ a „ľudia okolo mňa nerozumeli, čo sa so mnou deje“. Začal „písať piesne inak“, po taliansky, a pocítil „veľkú slobodu“, ktorá „zrútila všetko, čo bolo doteraz vybudované“. „Zrazu sme nemali vydavateľskú zmluvu, nový album, turné – alebo skôr, to naplánované turné sa rušilo, pretože som menil smer.“ Napriek tomu cítil, že „najdôležitejšie, čo môže urobiť, je ísť za svojimi bratmi – Matteom, Riccardom, Gianlucom – a začať od nich. Tak ako niekto iný zvestoval slovo jemu, on mal ísť a povedať, že existuje iný spôsob života.“
V roku 2010 tak vyšiel prvý taliansky album The Sun – Spiriti del Sole (Duchovia Slnka). „Zomreli sme, aby sme sa mohli nanovo narodiť – zhora, ako hovorí Pán. A tak sa začal úplne nový príbeh, ktorý sme si nevedeli predstaviť.“
Augustinska skúsenosť
Celá cesta The Sun je hlboko augustiánska. Francesco to zdôrazňuje, keď hovorí pevným a nadšeným hlasom: „Potrebujeme sa navzájom.“ Je to spoločné hľadanie, ktoré sv. Augustín prežíval, kázal a odporúčal. Z tohto ducha sa zrodili mnohé projekty – napríklad Dom kreativity vo Veneto, ktorý slúži ako základňa kapely s nahrávacím štúdiom, skúšobňou i kaplnkou. „Je to miesto, kde sa modlíme, kde robíme najdôležitejšie rozhodnutia a kde nás navštevuje aj páter Gabri (Gabriele Pedicino), sprevádza nás a vedie.“
Posolstvo pre mladých
„Každý z nás sa narodil z hlbokého dôvodu,“ odkazuje Francesco mladým. „V každom z nás je zapísaná jedinečná a neopakovateľná partitúra, ktorú môžeme zahrať len s Bohom. Ak mu dovolíme, aby nám ju pomohol objaviť, zažijeme skutočné šťastie a plodnosť, ktorá zasiahne ľudí, prostredie, situácie a dá nášmu životu zmysel s večným horizontom.“ Francesco napokon vyzýva: „Musíme si znova pozrieť do očí a objaviť v pohľade toho druhého iskru večnosti. Byť sami sebou – to je najkrajšie poslanie. Sme objatí láskou, ktorá nás presahuje – ako hovorí svätý Ján – a dovoliť tejto láske, aby nás stretla, je jediná stávka, ktorá naozaj stojí za to.“
Koncerty
The Sun sa pripravujú na koncerty počas púte do španielskej Ávily po Camino de Santiago, ďalej na Jubileum digitálnych misionárov, na stretnutie mládeže v Tor Vergate, na Meeting di Rimini, na Františkánsky festival a napokon 29. novembra predstavia v milánskom Alcaraze svoj nový album s cieľom „otvoriť srdcia a pohľad“, aby do svedomia každého vstúpilo „nové svetlo“.
Tiziana Campisi – Vatican News Preklad Martin Jarábek