Bratislava 22. mája (TK KBS) Vo veku 88 rokov zomrel v stredu 21. mája pápežský prelát Ján Formánek.
Pohrebná svätá omša bude v pondelok 26. mája 2025 o 15.00 hod. v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Po skončení svätej omše bude nasledovať obrad pochovania v krypte Katedrály sv. Martina v Bratislave.
Vynikajúci kňaz, excelentný kazateľ a človek s úprimným záujmom o svojich blížnych. Ján Formánek sa nezmazateľne vryl do života niekoľkých generácií obyvateľov hlavného mesta, ale aj ľudí z celého Slovenska, ktorí v Bratislave študovali či pracovali.
Narodil sa 3. novembra 1936 v Starej Turej. Kňazskú vysviacku prijal 7. mája 1959. Ako kaplán pôsobil v Hurbanove, Šali, Bratislave-sv. Martina, Bratislave-Novom meste. Od roku 1969 bol farským administrátorom v Trávnici, Dojči, Preseľanoch. V roku 1990 sa stal farárom vo farnosti Bratislava-sv. Alžbety (Modrý kostol). Na poste bratislavského dekana bol v rokoch 1992 – 2008. Po zriadení Bratislavskej arcidiecézy v roku 2008 sa stal generálnym vikárom.
Za pápežského preláta bol vymenovaný v roku 2009. V roku 2012 bol vymenovaný za penitenciára Katedrály sv. Martina v Bratislave.
„Na všetkých miestach, kde som pôsobil, všade som našiel krásne príklady – či medzi deťmi, mládežou, rodičmi, starými a chorými. Stretnutie s nimi ma vždy obohacovalo a utvrdzovalo v mojom kňazstve. Pochopiteľne, čím väčšie mesto, tým aj viac takýchto príkladov. Vážim si všetkých ľudí, pretože sú Božie deti, a snažím sa na každom nájsť niečo dobré, nejakú dobrú vlastnosť,“ povedal v rozhovore pre KN Ján Formánek, ktorý vnímal kňazstvo ako nesmierny dar.
„Kňazstvo je taký úžas, že nie sme schopní preniknúť do jeho podstaty. Kňazstvo je povolanie. Je to Boží dar, ktorý si môžeme iba vyprosiť.“
Božie volanie do kňazského povolania
Božie volanie do duchovného povolania začul veľmi skoro. „Ešte som nechodil do školy a už som doma napodobňoval dôstojného pána a ,slúžil´ som ,svätú omšu´. Chodil som miništrovať. Vyrastal som pri oltári, v blízkosti pána dekana Alfonza Ščepku, ktorý v Starej Turej pôsobil skoro štyridsať rokov. Sprevádzal ma odmalička až po vysviacku.“
Príkladom náboženského života mu boli rodičia. „Odmalička ma viedli k láske k Bohu, modlitbe, sviatostiam a účasti na svätých omšiach. Ako gymnazista som pravidelne každé ráno chodil na svätú omšu a po nej som cestoval vlakom do Nového Mesta nad Váhom, kde som aj maturoval. Pri voľbe povolania ma rodičia neovplyvňovali, ale kládli mi na srdce, aby som si rozhodnutie dobre premyslel.“
Maturoval v roku 1954, keď nebolo ľahké dostať sa do seminára a na CMBF. „Aby mi škola neprekazila prijatie do seminára, išiel som na biskupský úrad v Trnave a osobne som navštívil biskupa Ambróza Lazíka, ktorý mi povedal – ak chcem pôsobiť ako kňaz v pastorácii, jediná cesta je cez seminár. Cez biskupský úrad som podal aj prihlášku. V tých časoch platil zo strany štátnych orgánov numerus clausus a zo všetkých, ktorí sme boli na prijímačkách, prijali z celého Slovenska iba desať uchádzačov.“
Ján Formánek za svoje kňazstvo ďakoval Božej Matke. „V tom, že som bol i ja medzi prijatými, vidím mimoriadny zásah Panny Márie, ktorá určite stála pri zrode môjho povolania a sprevádzala ma počas všetkých rokov kňazstva. Keby som bol zase mladý a rozhodoval by som sa pred maturitou, akou cestou pôjdem, zase by som prosil Boha o prevzácny dar kňazstva.“
Až sa mu hlava zatočila z posudku ŠtB
Po dvojročnej kaplánke v Hurbanove a Šali nastúpil na základnú vojenskú službu do Uherského Hradišťa. „Hneď prvý deň sa išlo pred komisiu, v ktorej boli lekári a politickí pracovníci. Každý z nás dostal fascikel s rôznymi dokladmi. Keď som ho otvoril, na jednom liste bolo napísané Prísne tajné. Bol to posudok Štátnej bezpečnosti na moje pôsobenie v Šali. Keď som si ho prečítal, hlava sa mi zatočila z toho, čo tam na mňa napísali.“ No nevzdal sa. „Bol som v rôznych životných situáciách, keď som cítil, že Božia ruka je nado mnou. Verme v silu modlitby.“
Viera sa nedá nahradiť
V roku 1963 prišiel za kaplána do Dómu sv. Martina. „Bratislava bola v tom čase na duchovnej úrovni. K dnešku sa to nedá prirovnať. Boli to generácie vychované v kresťanskom duchu.“
Podľa názoru Jána Formánka sa pod hlboký morálny úpadok spoločnosti podpísalo najmä štyridsať rokov ateizmu. „Robili všetko pre to, aby vplyv náboženstva na ľudí bol minimálny. Žiaľ, po bojovnom ateizme nastúpil v našej spoločnosti bezbrehý liberalizmus. Tu vidíme, ako veľmi potrebujeme dobrých duchovných pastierov, ktorí sa nebudú báť hovoriť pravdu. A okrem nich i dobrých rodičov, nábožné matky a statočných otcov, ktorí budú udržiavať život viery vo svojich rodinách. Sú veci, ktoré sa nedajú nahradiť, a medzi nimi aj viera.“
Po dvoch rokoch v Dóme sv. Martina bol preložený do Blumentálu, ktorý bol v tom čase strediskom mládeže. „To, čo je dnes UPeCe v Mlynskej doline, to bol vtedy Blumentál. Myslím si, že každý kňaz, najmä mladý, má radosť, keď za ním idú mladí. No je poslaný nielen pre mladých, ale pre všetkých. Na sväté omše do Blumentálu chodili nielen veriaci, ale aj mnohí neveriaci, ktorí hľadali to, čo im vtedajšia spoločnosť nedala alebo zobrala.“
Ján Formánek patril ku kazateľom, pri ktorých mali veriaci dojem, že sa prihovára priamo do ich srdca, akoby čítal v životnej situácii, ktorú práve prežívajú. „Homília bola vtedy pre mnohých jediným prostriedkom, cez ktorý sa otvárali duchovnu. Snažil som sa v homíliách hovoriť o témach, ktoré pre mnohých boli tabu. Ale aj o témach, ktoré sa preberali na Druhom vatikánskom koncile.“
Keď sa politická situácia v šesťdesiatych rokoch uvoľnila, v Blumenáli sa slávili sväté omše pre mládež. „Bol som milo prekvapený, keď som na týchto svätých omšiach videl plný kostol mladých ľudí. Prvé bigbítové sväté omše sa začali v Blumentáli. Všetko to bolo sú súhlasom pána biskupa. Spomínam si aj na prácu s mládežou vo farskej budove, ktorá nikdy nebola zatvorená, ani v noci, aby študenti mohli prísť za kňazom v hociktorú hodinu. Málokedy sme išli spať pred polnocou. Pochopiteľne, táto práca s mládežou nemohla uniknúť tým, ktorí nás sledovali. Nerobili sme však nič protištátne. Väčšinou nás zastrašovali a prekladali. Na ďalšom mieste sme v tej istej práci pokračovali,“ spomínal s úsmevom Ján Formánek.
Vytrvať pri Kristovi až do smrti
Dnešným mladým kňazom adresoval tieto slová: „Na prvom mieste mojich mladých spolubratov povzbudzujem k intenzívnemu duchovnému životu. Každý dáme len to, čo máme. Kňaz si musí vytvárať osobný vzťah k Bohu s pohľadom sv. Pavla: ,Viem, komu som uveril, a som si istý.´ Kňaz si však dnes musí dať veľký pozor na módny blud, ktorý voláme aktivizmus. Pretože aj kňaz potrebuje čas na modlitbu, meditáciu, aby premodlil pastoračné projekty, lebo iba tak sa stanú Božími.“
Ján Formánek ešte dodal: „Myslím si, že každý mladý kňaz nastupuje do pastorácie s túžbou vytrvať pri Kristovi až do smrti. Svoju vytrvalosť však musí ustavične obnovovať a nesmie zabudnúť, že veľká vytrvalosť sa skladá z maličkostí každého dňa.“
Autor: Katolíckej noviny, Zuzana Artimová
____