Vatikán 18. mája. marca (TK KBS/VaticanNews) Inauguračnú svätú omšu slávil dnes vo Vatikáne Svätý Otec Lev XIV., ktorého pred desiatimi kardináli zvolili za nástupcu pápeža Františka. Bohoslužba, na ktorej prevzal pápežské insígnie, oficiálne začína pontifikát 267. pápeža. Pri tejto príležitosti prinášame plné znenie homílie Svätého Otca.
–
Drahí bratia kardináli, bratia v biskupskom a kňazskom úrade, vážení verejní predstavitelia a členovia diplomatického zboru, bratia a sestry, ktorí ste prišli na Jubileum bratstiev, milovaní bratia a sestry!
Na začiatku služby, ktorá mi bola zverená, vás všetkých srdečne pozdravujem so srdcom naplneným vďačnosťou. Svätý Augustín napísal: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, 1, 1.1).
V uplynulých dňoch sme prežívali mimoriadne intenzívne obdobie. Smrť pápeža Františka naplnila naše srdcia zármutkom. V tých ťažkých chvíľach sme sa cítili ako tie zástupy, o ktorých evanjelium hovorí, že boli „ako ovce bez pastiera“ (Mt 9, 36). No práve na Veľkonočnú nedeľu sme prijali jeho posledné požehnanie a vo svetle zmŕtvychvstania sme túto chvíľu prežívali s istotou, že Pán nikdy neopúšťa svoj ľud: zhromažďuje ho, keď je rozptýlený, a „stráži ho ako pastier svoje stádo“ (Jer 31, 10).
V tomto duchu viery sa zhromaždil Zbor kardinálov na konkláve. Každý z nás prichádzal z iného kultúrneho a historického kontextu, no všetci sme do Božích rúk vložili túžbu zvoliť nového Petrovho nástupcu, rímskeho biskupa – pastiera schopného verne strážiť bohaté dedičstvo kresťanskej viery a zároveň hľadieť vpred, pripravený čeliť výzvam a nepokojom dnešnej doby. Podopretí vašimi modlitbami sme zakúsili pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dokázal zladiť rozličné hlasy do jednej spoločnej melódie – ako hudobné nástroje, ktoré pod jeho vedením vytvárajú harmóniu sŕdc.
Bol som zvolený bez vlastnej zásluhy. A s bázňou i chvením prichádzam medzi vás ako brat, ktorý túži byť služobníkom vašej viery a radosti, kráčajúc s vami po ceste Božej lásky, ktorá nás chce mať všetkých zjednotených v jednej rodine.
Láska a jednota – to sú dve dimenzie poslania, ktoré Ježiš zveril Petrovi.
O tom nám hovorí evanjeliová scéna pri Tiberiadskom jazere – tam, kde Ježiš začal svoje poslanie: „loviť“ ľudstvo, aby ho zachránil z vôd zla a smrti. Keď prechádzal popri jazere, povolal Petra a ďalších prvých učeníkov, aby boli – ako on – „rybármi ľudí“. A teraz, po zmŕtvychvstaní, odovzdáva im túto misiu: znova a znova spúšťať siete, ponárať do vôd sveta nádej evanjelia, plaviť sa po mori života, aby všetci našli Božie objatie.
Ako môže Peter pokračovať v tomto poslaní? Evanjelium ukazuje, že je to možné len preto, lebo vo svojom živote zakúsil bezhraničnú a bezpodmienečnú Božiu lásku – aj v hodine zlyhania a zapretia. Preto, keď sa Ježiš obracia na Petra, používa grécke sloveso agapao, ktoré označuje lásku Boha: darovanú bez výhrad, nezištnú a vernú. Na rozdiel od Petrovej odpovede, ktorú opisuje iné sloveso, označujúce ľudskú priateľskú lásku.
Keď sa Ježiš pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21, 16), pýta sa ho vlastne na lásku Otca. Ako by mu hovoril: len ak si poznal túto lásku, ktorá nikdy nezlyhá, budeš môcť pásť moje ovce, len v láske Otca budeš schopný milovať svojich bratov viac – až po darovanie života za nich.
Petrovi je teda zverená úloha milovať viac a položiť svoj život za stádo. Jeho službu má charakterizovať obetavá láska – lebo Rímska cirkev predsedá v láske. Jej pravá autorita je láska Krista. Nejde o ovládanie, náboženskú propagandu či mocenské nástroje, ale vždy a len o to: milovať ako Ježiš.
On – ako svedčí apoštol Peter – „je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným“ (Sk 4, 11). A ak je tým kameňom Kristus, potom Peter má pásť stádo bez toho, aby podľahol pokušeniu byť osamelým vodcom či hlavou povýšenou nad ostatných. Je povolaný slúžiť viere bratov, kráčajúc spolu s nimi – veď všetci sme „živé kamene“ (1 Pt 2, 5), povolaní krstom budovať Boží dom v bratskom spoločenstve, v harmónii Ducha a v jednote rozmanitostí. Ako hovorí svätý Augustín: „Cirkev tvorí každý, kto žije v zhode s bratmi a miluje blížneho“ (Reč 359, 9).
Bratia a sestry, toto je naša prvá veľká túžba: Cirkev zjednotená – znak jednoty a spoločenstva, ktorá sa stáva kvasom pre zmierený svet.
Aj dnes vidíme priveľa rozdelenia, priveľa rán spôsobených nenávisťou, násilím, predsudkami, strachom z inakosti, aj hospodárskym systémom, ktorý drancuje Zem a vylučuje najchudobnejších. A my chceme byť – v tejto zložitej situácii – aspoň malým kvasom jednoty, spoločenstva a bratstva. Chceme svetu s pokorou a radosťou povedať: Hľaďte na Krista! Priblížte sa k nemu! Prijmite jeho Slovo, ktoré osvetľuje a potešuje! Počúvajte jeho výzvu k láske, aby sme sa stali jeho jedinou rodinou – lebo v jedinom Kristovi sme jedno.
Toto je cesta, po ktorej máme kráčať spoločne – medzi sebou navzájom, s ostatnými kresťanskými cirkvami, s tými, čo kráčajú po iných náboženských cestách, s tými, ktorí v sebe nesú túžbu po Bohu, so všetkými ženami a mužmi dobrej vôle. Spolu môžeme budovať nový svet, v ktorom zavládne pokoj.
Toto je misijný duch, ktorý nás má napĺňať – nie duch uzavretosti či nadradenosti. Sme povolaní ponúkať všetkým Božiu lásku, aby sa uskutočnila jednota, ktorá neruší rozmanitosť, ale zveľaďuje jedinečnú históriu každého človeka, kultúrne a duchovné bohatstvo každého národa.
Bratia a sestry, teraz je hodina lásky! Božia láska, ktorá nás robí bratmi a sestrami, je srdcom evanjelia. A spolu s mojím predchodcom, pápežom Levom XIII., sa aj dnes môžeme opýtať: „Ak by tento princíp zvíťazil vo svete, neprestali by okamžite všetky spory a nevrátil by sa pokoj?“ (Rerum novarum, 21).
Vo svetle a sile Ducha Svätého budujme Cirkev založenú na Božej láske a jednote – misionársku Cirkev, ktorá otvára náruč svetu, ktorá svedčí o Božom slove, ktorá nie je ľahostajná k dejinám, ale stáva sa kvasom súladu pre celé ľudstvo.
Spoločne, ako jeden ľud, všetci ako bratia, kráčajme v ústrety Bohu a milujme sa navzájom.
Preklad Martin Jarábek