Vatikán 18. mája. marca (TK KBS/VaticanNews) V úvodnej homílii svojho pontifikátu pápež Lev XIV. upriamil pohľad Cirkvi na Kristovu lásku ako prameň jednoty a služby. V duchu Petrovho poverenia „milovať viac“ pozval kardinálov, veriacich i celý svet k spoločnej ceste bratstva, pokoja a zmierenia. „Rímska cirkev predsedá v láske,“ pripomenul, a zároveň vyzval, aby Cirkev neprestávala byť kvasom nádeje v rozdelenom svete.
–
Drahí bratia kardináli, bratia v biskupskom a kňazskom úrade, vážení verejní predstavitelia a členovia diplomatického zboru, bratia a sestry, ktorí ste prišli na Jubileum bratstiev, milovaní bratia a sestry!
Na začiatku služby, ktorá mi bola zverená, vás všetkých srdečne pozdravujem so srdcom naplneným vďačnosťou. Svätý Augustín napísal: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania, 1, 1.1).
V uplynulých dňoch sme prežívali mimoriadne intenzívne obdobie. Smrť pápeža Františka naplnila naše srdcia zármutkom. V tých ťažkých chvíľach sme sa cítili ako tie zástupy, o ktorých evanjelium hovorí, že boli „ako ovce bez pastiera“ (Mt 9, 36). No práve na Veľkonočnú nedeľu sme prijali jeho posledné požehnanie a vo svetle zmŕtvychvstania sme túto chvíľu prežívali s istotou, že Pán nikdy neopúšťa svoj ľud: zhromažďuje ho, keď je rozptýlený, a „stráži ho ako pastier svoje stádo“ (Jer 31, 10).
V tomto duchu viery sa zhromaždil Zbor kardinálov na konkláve. Každý z nás prichádzal z iného kultúrneho a historického kontextu, no všetci sme do Božích rúk vložili túžbu zvoliť nového Petrovho nástupcu, rímskeho biskupa – pastiera schopného verne strážiť bohaté dedičstvo kresťanskej viery a zároveň hľadieť vpred, pripravený čeliť výzvam a nepokojom dnešnej doby. Podopretí vašimi modlitbami sme zakúsili pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dokázal zladiť rozličné hlasy do jednej spoločnej melódie – ako hudobné nástroje, ktoré pod jeho vedením vytvárajú harmóniu sŕdc.
Bol som zvolený bez vlastnej zásluhy. A s bázňou i chvením prichádzam medzi vás ako brat, ktorý túži byť služobníkom vašej viery a radosti, kráčajúc s vami po ceste Božej lásky, ktorá nás chce mať všetkých zjednotených v jednej rodine.
Láska a jednota – to sú dve dimenzie poslania, ktoré Ježiš zveril Petrovi.
O tom nám hovorí evanjeliová scéna pri Tiberiadskom jazere – tam, kde Ježiš začal svoje poslanie: „loviť“ ľudstvo, aby ho zachránil z vôd zla a smrti. Keď prechádzal popri jazere, povolal Petra a ďalších prvých učeníkov, aby boli – ako on – „rybármi ľudí“. A teraz, po zmŕtvychvstaní, odovzdáva im túto misiu: znova a znova spúšťať siete, ponárať do vôd sveta nádej evanjelia, plaviť sa po mori života, aby všetci našli Božie objatie.
Ako môže Peter pokračovať v tomto poslaní? Evanjelium ukazuje, že je to možné len preto, lebo vo svojom živote zakúsil bezhraničnú a bezpodmienečnú Božiu lásku – aj v hodine zlyhania a zapretia. Preto, keď sa Ježiš obracia na Petra, používa grécke sloveso agapao, ktoré označuje lásku Boha: darovanú bez výhrad, nezištnú a vernú. Na rozdiel od Petrovej odpovede, ktorú opisuje iné sloveso, označujúce ľudskú priateľskú lásku.
Keď sa Ježiš pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21, 16), pýta sa ho vlastne na lásku Otca. Ako by mu hovoril: len ak si poznal túto lásku, ktorá nikdy nezlyhá, budeš môcť pásť moje ovce, len v láske Otca budeš schopný milovať svojich bratov viac – až po darovanie života za nich.
Petrovi je teda zverená úloha milovať viac a položiť svoj život za stádo. Jeho službu má charakterizovať obetavá láska – lebo Rímska cirkev predsedá v láske. Jej pravá autorita je láska Krista. Nejde o ovládanie, náboženskú propagandu či mocenské nástroje, ale vždy a len o to: milovať ako Ježiš.
On – ako svedčí apoštol Peter – „je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným“ (Sk 4, 11). A ak je tým kameňom Kristus, potom Peter má pásť stádo bez toho, aby podľahol pokušeniu byť osamelým vodcom či hlavou povýšenou nad ostatných. Je povolaný slúžiť viere bratov, kráčajúc spolu s nimi – veď všetci sme „živé kamene“ (1 Pt 2, 5), povolaní krstom budovať Boží dom v bratskom spoločenstve, v harmónii Ducha a v jednote rozmanitostí. Ako hovorí svätý Augustín: „Cirkev tvorí každý, kto žije v zhode s bratmi a miluje blížneho“ (Reč 359, 9).
Bratia a sestry, toto je naša prvá veľká túžba: Cirkev zjednotená – znak jednoty a spoločenstva, ktorá sa stáva kvasom pre zmierený svet.
Aj dnes vidíme priveľa rozdelenia, priveľa rán spôsobených nenávisťou, násilím, predsudkami, strachom z inakosti, aj hospodárskym systémom, ktorý drancuje Zem a vylučuje najchudobnejších. A my chceme byť – v tejto zložitej situácii – aspoň malým kvasom jednoty, spoločenstva a bratstva. Chceme svetu s pokorou a radosťou povedať: Hľaďte na Krista! Priblížte sa k nemu! Prijmite jeho Slovo, ktoré osvetľuje a potešuje! Počúvajte jeho výzvu k láske, aby sme sa stali jeho jedinou rodinou – lebo v jedinom Kristovi sme jedno.
Toto je cesta, po ktorej máme kráčať spoločne – medzi sebou navzájom, s ostatnými kresťanskými cirkvami, s tými, čo kráčajú po iných náboženských cestách, s tými, ktorí v sebe nesú túžbu po Bohu, so všetkými ženami a mužmi dobrej vôle. Spolu môžeme budovať nový svet, v ktorom zavládne pokoj.
Toto je misijný duch, ktorý nás má napĺňať – nie duch uzavretosti či nadradenosti. Sme povolaní ponúkať všetkým Božiu lásku, aby sa uskutočnila jednota, ktorá neruší rozmanitosť, ale zveľaďuje jedinečnú históriu každého človeka, kultúrne a duchovné bohatstvo každého národa.
Bratia a sestry, teraz je hodina lásky! Božia láska, ktorá nás robí bratmi a sestrami, je srdcom evanjelia. A spolu s mojím predchodcom, pápežom Levom XIII., sa aj dnes môžeme opýtať: „Ak by tento princíp zvíťazil vo svete, neprestali by okamžite všetky spory a nevrátil by sa pokoj?“ (Rerum novarum, 21).
Vo svetle a sile Ducha Svätého budujme Cirkev založenú na Božej láske a jednote – misionársku Cirkev, ktorá otvára náruč svetu, ktorá svedčí o Božom slove, ktorá nie je ľahostajná k dejinám, ale stáva sa kvasom súladu pre celé ľudstvo.
Spoločne, ako jeden ľud, všetci ako bratia, kráčajme v ústrety Bohu a milujme sa navzájom.
Preklad Martin Jarábek