Vatikán 14. mája (TK KBS) Svätý Otec Lev XIV. prijaj na osobitnej audiencii v Aule Pavla VI. zástupcov východných cirkví, ktorí prišli do Ríma v rámci Jubilea východných cirkví.
Zdroj: TV LUX
Prihovoril sa slovami viery, úcty a výzvy na zachovanie duchovného dedičstva kresťanského Východu. Vyzdvihol neoceniteľný prínos východných tradícií pre celú Katolícku cirkev a ocenil vernosť, ktorou tieto cirkvi prekonávajú utrpenie, vyhnanstvo a prenasledovanie. Vyzval na konkrétnu podporu východných katolíkov žijúcich v diaspóre a apeloval na mier vo vojnami zmietaných regiónoch. „Nie zbrane, ale dialóg musí byť odpoveďou,“ odkázal svetu nový pápež a zároveň vyjadril pripravenosť Vatikánu sprostredkovať stretnutia vedúce k zmiereniu a pokoju.
Príhovor Svätého Otca Leva XIV. účastníkom Jubilea východných cirkví, 14. mája 2025
V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pokoj s vami!
Blaženosti, eminencie, excelencie, drahí kňazi, zasvätené ženy a zasvätení muži, bratia a sestry,
Kristus vstal z mŕtvych. Skutočne vstal!
Pozdravujem vás slovami, ktoré sa v mnohých regiónoch kresťanského Východu počas tohto veľkonočného obdobia neúnavne opakujú ako vyznanie ústredného jadra viery a nádeje. A je krásne vidieť vás tu práve pri príležitosti Jubilea nádeje, ktorej neotrasiteľným základom je zmŕtvychvstanie Ježiša. Vitajte v Ríme! Teší ma, že vás môžem stretnúť a venovať veriacim Východu jedno z prvých stretnutí svojho pontifikátu.
Ste vzácni. Keď sa na vás pozerám, myslím na rozmanitosť vášho pôvodu, na slávnu históriu i na ťažké utrpenia, ktoré mnohé vaše spoločenstvá prežili alebo prežívajú. A chcel by som zopakovať slová pápeža Františka o východných cirkvách: „Sú to cirkvi, ktoré treba milovať: uchovávajú jedinečné duchovné a múdre tradície a majú nám toho veľa čo povedať o kresťanskom živote, o synodalite a o liturgii; spomeňme si na starovekých otcov, na koncily, na mníšstvo – to sú neoceniteľné poklady pre celú Cirkev.“ (Príhovor účastníkom zhromaždenia ROACO, 27. júna 2024)
Chcem spomenúť aj pápeža Leva XIII., ktorý ako prvý venoval osobitný dokument dôstojnosti vašich cirkví, vychádzajúcej predovšetkým z toho, že „dielo vykúpenia človeka sa začalo na Východe“ (porov. apoštolský list Orientalium dignitas, 30. novembra 1894). Áno, máte „jedinečnú a výsadnú úlohu, pretože ste pôvodným prostredím rodnej Cirkvi“ (sv. Ján Pavol II., apoštolský list Orientale lumen, 5). Je výrečné, že niektoré z vašich liturgií – ktoré v týchto dňoch slávite v Ríme vo svojich tradíciách – ešte stále používajú jazyk Pána Ježiša. Pápež Lev XIII. zároveň naliehavo volal po tom, aby „oprávnená rozmanitosť východných liturgií a disciplíny (…) bola na veľkú ozdobu a úžitok Cirkvi“ (Orientalium dignitas). Jeho vtedajšia obava je dnes veľmi aktuálna, lebo v súčasnosti mnohí naši východní bratia a sestry – viacerí z vás – sú nútení ujsť zo svojich pôvodných území pre vojny a prenasledovanie, nestabilitu a chudobu, a pri príchode na Západ riskujú, že okrem vlasti stratia aj svoju náboženskú identitu. Tak sa v priebehu generácií stráca neoceniteľné dedičstvo východných cirkví.
Už pred vyše sto rokmi si Lev XIII. všimol, že „uchovávanie východných obradov je dôležitejšie, než sa myslí“, a dokonca nariadil, aby „každý latinský misionár zo sekulárneho alebo rehoľného kléru, ktorý by radami alebo pomocou zvádzal niekoho východného obradu k latinskému obradu, bol zbavený úradu“ (tamtiež). Prijmime túto výzvu: chrániť a podporovať kresťanský Východ, predovšetkým v diaspóre. Tu je popri zriaďovaní východných cirkevných obvodov – tam, kde je to možné a vhodné – potrebné aj zvyšovať povedomie medzi latinskými veriacimi. V tejto súvislosti prosím Dikastérium pre východné cirkvi, ktorému ďakujem za jeho prácu, aby mi pomohlo vypracovať zásady, normy a usmernenia, vďaka ktorým budú latinskí pastieri schopní konkrétne podporovať katolíkov východných obradov žijúcich v diaspóre v zachovávaní ich živých tradícií a v obohacovaní prostredia, v ktorom žijú, vlastnou identitou.
Cirkev vás potrebuje. Aký veľký prínos nám dnes môže dať kresťanský Východ! Ako veľmi potrebujeme znovuobjaviť zmysel pre tajomstvo, taký živý vo vašich liturgiách, ktoré zapájajú človeka v celej jeho celistvosti, ospevujú krásu spásy a vyvolávajú úžas nad Božou veľkosťou objímajúcou ľudskú malosť! Ako veľmi potrebujeme znovuobjaviť aj na kresťanskom Západe zmysel pre Božiu nadradenosť, hodnotu mystagogie, neprestajného prihovárania, pokánia, pôstu a plaču nad vlastnými hriechmi i hriechmi iných (penthos), ktoré sú také typické pre východné spirituality! Preto je nevyhnutné chrániť vaše tradície a nezrieďovať ich – možno z praktických alebo pohodlných dôvodov –, aby neboli narušené konzumistickým a utilitaristickým duchom.
Vaše spirituality – starobylé a vždy nové – sú liečivé. V nich sa dramatické vedomie ľudskej biedy spája s úžasom nad Božím milosrdenstvom, takže naša bieda nevedie k zúfalstvu, ale pozýva prijať milosť byť uzdravené, zbožštené stvorenia povýšené do neba. Potrebujeme bez prestania chváliť a ďakovať Pánovi za tento dar. S vami môžeme modliť slová svätého Efréma Sýrskeho a povedať Ježišovi: „Sláva tebe, ktorý si zo svojho kríža urobil most ponad smrť. (…) Sláva tebe, ktorý si si obliekol telo smrteľného človeka a premenil si ho na prameň života pre všetkých smrteľníkov“ (Reč o Pánovi, 9). Je to dar, o ktorý máme prosiť: vedieť v každom životnom utrpení rozpoznať istotu Veľkej noci a nestratiť odvahu, pamätajúc, ako písal iný veľký východný otec, že „najväčší hriech je neveriť v moc vzkriesenia“ (sv. Izák Sýrsky, Asketické homílie, I, 5).
Kto teda, ak nie vy, môže spievať slová nádeje uprostred násilia? Kto iný ako vy, ktorí poznáte hrôzy vojny zblízka tak, že pápež František nazval vaše cirkvi „mučeníckymi“ (Príhovor k ROACO, cit.)? Áno, od Svätej zeme po Ukrajinu, od Libanonu po Sýriu, od Blízkeho východu po Tigraj a Kaukaz – koľko násilia! A nad týmto všetkým hrôzostrašným dianím, nad masakrami mnohých mladých životov – ktoré by mali vyvolať pobúrenie, lebo v mene vojenskej prevahy zomierajú ľudia – zaznieva výzva: nie tak výzva pápeža, ako Kristova výzva: „Pokoj vám!“ (Jn 20,19.21.26). A dodáva: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nie tak, ako ho dáva svet, ja vám ho dávam“ (Jn 14, 27). Kristov pokoj nie je hrobové ticho po konflikte, nie je výsledkom násilného podrobenia, ale darom, ktorý sa zameriava na ľudí a obnovuje ich život. Modlime sa za tento pokoj – zmierenie, odpustenie, odvahu obrátiť list a začať odznova.
Vynaložím všetko úsilie, aby sa tento pokoj šíril. Svätá stolica je k dispozícii, aby sa nepriatelia stretli a pozreli si do očí, aby národy opäť získali nádej a dôstojnosť, ktorú si zaslúžia – dôstojnosť pokoja. Národy chcú pokoj a ja zo srdca hovorím zodpovedným: stretnime sa, rozprávajme sa, vyjednávajme! Vojna nie je nikdy nevyhnutná, zbrane môžu a musia zmĺknuť, lebo problémy neriešia, ale zhoršujú; do dejín vojde ten, kto bude siať pokoj, nie ten, kto žne obete; iní nie sú predovšetkým nepriatelia, ale ľudia: nie zlí, ktorých treba nenávidieť, ale osoby, s ktorými treba hovoriť. Odmietnime manichejské videnie sveta vlastné násilným naratívom, ktoré rozdeľujú svet na dobrých a zlých.
Cirkev neprestane opakovať: nech zbrane zmĺknu! A chcem sa poďakovať Bohu za všetkých, ktorí v tichosti, v modlitbe a v obetovaní tkajú nitky pokoja; za kresťanov – východných i latinských –, ktorí najmä na Blízkom východe vytrvalo zotrvávajú vo svojich krajinách, silnejší než pokušenie odísť. Kresťanom treba dať skutočnú možnosť – nie len slovami – zostať vo vlastnej krajine so všetkými právami potrebnými na dôstojný život. Prosím vás, usilujme sa o to!
A vám, drahí bratia a sestry z Východu, z ktorého vzišiel Ježiš, Slnko spravodlivosti, ďakujem, že ste „svetlami sveta“ (porov. Mt 5, 14). Žiarte aj naďalej vierou, nádejou a láskou – a ničím iným. Nech sú vaše cirkvi príkladom a nech pastieri podporujú jednotu čestne, najmä v synodách biskupov, aby boli miestami skutočnej kolegiality a spoločnej zodpovednosti. Dbajme o transparentnosť v správe majetku, vydávajme svedectvo o pokornej a úplnej oddanosti svätému Božiemu ľudu, bez pripútanosti k poctám, svetskej moci či vlastnému obrazu. Svätý Simeon Nový Teológ ukázal krásny príklad: „Ako keď niekto hodí prach do ohňa v rozžeravenej peci a uhasí ho, tak aj starosti tohto života a každé pripútanie sa k bezcenným a malicherným veciam ničia horlivosť srdca, ktoré bolo na začiatku rozohnené.“ (Praktické a teologické kapitoly, 63) Žiara kresťanského Východu si dnes viac než kedykoľvek predtým vyžaduje slobodu od každej svetskej závislosti a od všetkého, čo je v rozpore so spoločenstvom, aby sme boli verní v evanjeliovej poslušnosti a svedectve.
Ďakujem vám za to a zo srdca vám udeľujem požehnanie. Prosím vás, modlite sa za Cirkev a prednášajte mocné modlitby príhovoru za moju službu. Ďakujem!
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia Martin Jarábek