Vatikán 30. apríla (TK KBS) Prinášame príbeh listov a stretnutí medzi pápežom – pastierom všetkých – a Denysom Koliadom, protestantom a svedkom vojnových hrôz.
Opisuje vzťah, ktorý vznikol z kritiky tohto mladíka voči pápežovi a pokračoval prostredníctvom neustálej korešpondencie a dvadsiatimi piatimi stretnutiami v Dome svätej Marty. „Pápež trpel kvôli Ukrajine, pýtal sa ma na tamojších ľudí. Povedal mi: Ukrajinci majú právo a povinnosť sa brániť.“
Pred stretnutím došlo ku konfrontácii. Pred asi 80 listami duchovnej podpory počas vojny, pred 25 stretnutiami v Dome sv. Marty, pred vytvorením vzťahu ako medzi otcom a synom a pred dosiahnutím takej dôvery, že – tvárou v tvár kritike, ktorú pápež na Ukrajine zožal za niektoré svoje výroky – zvolal: „Nemáte právo povedať, že nemilujem Ukrajinu,“ sa medzi pápežom Františkom a Denysom Koliadom odohrala konfrontácia. Tento mladý muž z Kanivu, malého mesta na Dnepri, sa v týchto dňoch smútku nad pápežovou smrťou podelil pre vatikánske médiá so svojím svedectvom, v ktorom tvrdí, že jeho jediným želaním je vzdať poctu tomu, kto mu bol otcom a sprievodcom v najtemnejšom období jeho krajiny.
„Keď sa začala rozsiahla invázia na Ukrajinu, prostredníctvom argentínskeho pastora Alejandra, starého pápežovho priateľa z Buenos Aires, som Františkovi odovzdal listy od detí. Boli v nich slová strachu, straty, modlitby za mier… Krátko nato som počul niektoré pápežove výroky o vojne. Zranili ma. Nie preto, že by chcel ublížiť, ale preto, že na Ukrajine sme žili v epicentre bolesti. A niekedy aj dobré slovo, ak nie je správne pochopené, môže rezať ako nôž. Napísal som mu úprimný, až tvrdý list, ktorý som zakončil slovami: ,Ukrajina má pre vás otázku, ktorú raz počul Peter: Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?‘ Neočakával som odpoveď. Ani som v ňu nedúfal. Kto potrebuje ďalší hlas z krajiny, kde všetci kričia? Ale už na druhý deň mi pápež odpovedal. Jednoducho, priamo: ,Príď. Chcem, aby si mi to povedal osobne. Potrebujem to počuť od teba.‘“
Stretnutie v Dome svätej Marty
Denys, syn z protestantskej rodiny a bývalý študent Ukrajinskej katolíckej univerzity, skutočne prišiel do Domu sv. Marty. Nie bez počiatočného strachu, no zároveň s túžbou spoznať pápeža, ktorý mu – ako hovorí – vždy pripadal ako „pastier, ktorý sa nebál načúvať ani tým, ktorí k nemu prichádzali s bolesťou a výčitkami“.
„Tak sa začal náš príbeh. Nebola to audiencia, ale stretnutie medzi ranou a srdcom, ktoré túžilo po dialógu. Prišiel som s malou skupinou: ja, môj učiteľ Myroslav Marynovyč (bývalý politický väzeň z gulagu), pastor Alejandro a niekoľko priateľov. Nemali sme so sebou nič, len nádej, že nás niekto vypočuje. A pápež nás prijal a venoval nám hodinu a pol. Dôležitejší ako čas bol spôsob, akým nás počúval. Bez obhajovania. Bez ospravedlňovania. Počúval, nakláňal sa dopredu, pamätal si mená, kládol otázky, prosil o vysvetlenie. Hovoril nám o svojom učiteľovi, blahoslavenom vladykovi Chmilovi, ukrajinskom kňazovi, ktorý zomrel v koncentračnom tábore, pretože sa nevzdal svojho poslania byť pastierom pre všetkých – aj nepriateľov. Vtedy vyslovil jednoduchú, no pre mňa veľmi dôležitú vetu: ,Ukrajinci majú nielen právo, ale aj povinnosť sa brániť. Pretože ten, kto sa nebráni, sa blíži k samovražde.‘“
Starosť o vojakov, väzňov, vdovy, deti
S mladým Denysom, ktorého František žartom prezýval „uniatský protestant“, príbeh pokračoval aj po audiencii. „Daj mi svoju adresu. Napíšem ti,“ povedal mu pápež. Odvtedy si vymenili okolo 80 listov, ktoré Denys starostlivo uchováva ako osobný poklad. „Písal som mu, čo sa deje na fronte, delil som sa príbehy vojakov, väzňov, kaplánov, vdov, detí. A on... si pamätal. Pamätal si mená. Pýtal sa na nich. V jednom liste mi napísal: ,Ako sa má Gennadij?‘ (ukrajinský vojenský kaplán). ,A jeho žena? A deti? Prežili bombardovanie?‘“
Okrem listov sa medzi Františkom a „drahým chlapcom“, ako ho nazýval, uskutočnilo 25 osobných stretnutí vo Vatikáne. Nikdy neboli zverejnené, slúžili len na vzájomné počúvanie: prelínali sa v nich Denysove rozprávania o utrpení národa s tichými slovami pastiera. „Keď som bol plný hnevu – hnevu človeka, ktorý denne vidí zomierať deti, zničené domy, zlomenú nádej – písal som mu. A nie vždy mierne, niekedy tvrdo a zúfalo. Vždy odpovedal: ,Nenesi svoj kríž sám. Aj Kristus potreboval Šimona.‘ Opakoval mi to viackrát. Ako keby vedel, že opäť spadnem, že budem chcieť opustiť toto pole bolesti. A v tých slovách som nachádzal silu vytrvať. Pamätám si jeden rozhovor, keď som videl, že je unavený. Povedal som mu: ,Drahý otec, neneste svoj kríž sám. Kríž nesie aj ťarchu solidarity so stádom.‘“ „Som hriešnik, ale nemáte právo povedať, že nemilujem Ukrajinu.“
„Raz som mu povedal: ,Veľa ľudí na Ukrajine je zranených. Mnohí hovoria, že nás nemilujete.‘ A on mi jednoducho odpovedal: ,Môžete povedať, že som hriešnik. A budete mať pravdu. Ale nemáte právo povedať, že nemilujem Ukrajinu.‘“
„Nemohol som mlčať tvárou v tvár zlu vojny. A že aj slová o mieri – ak nie sú vysvetlené – môžu znieť ako urážka pre tých, ktorí zomierajú. Prišiel som ako človek, ktorý trpí. Povedal som mu: ,Svätý Otec, aj dobré slovo môže zraniť, ak nie je vysvetlené tomu, kto kričí od bolesti. Aj tie najlepšie úmysly potrebujú jasnosť, keď sa hovorí o vojne.‘ Pozrel sa mi do očí a odpovedal: ,Ďakujem, že si mi to povedal. Možno som sa mýlil. Ak bude treba, príď znova. Porozprávame sa o tom. Chcem to pochopiť.‘“
Bolesť z krutosti voči ľuďom
„Niekedy to bol pápež, kto sa ozval prvý. Urobil to, keď videl zábery mučenia ukrajinských vojakov. ,To je hrôza. To je vaša krížová cesta… Ale nie ste len svedkami obete. Ste svedkami zmŕtvychvstania,‘ napísal mi raz. Dobre vedel, čo sa deje. A hlboko tým trpel.“ „Krutosť ho nikdy neotupila. Naopak, zostal mierny, schopný počúvať, pamätať si, modliť sa za ľudí, ktorých možno nikdy nestretol. A práve v tom vidím jeho skutočnú odpoveď na vojnu: nie v ospravedlňovaní, ani v teórii, ale v súcite, ktorý sa nevzdáva. V láske, ktorá sa nebojí byť blízko ranám. Viděl som muža, ktorý sa skutočne snažil byť blízko. A videl som aj to, ako často a kruto boli jeho slová vytrhnuté z kontextu. Ako sa vytváral obraz ľahostajného pápeža, bez toho, aby niekto naozaj počúval, čo hovorí.“
„Pápež nezabúdal ani na materiálnu pomoc vdovám, sirotám, bývalým väzňom či zraneným. Povedal som mu: ,Možno by sme o tom mali hovoriť, dať to ľuďom vedieť.‘ A on sa usmial a povedal: ,Dobré skutky potrebujú ticho.‘“ „Nezostával pri výzvach a vyhláseniach, zaujímali ho konkrétni ľudia. Tvár. Príbehy. Ženy, ktoré stratili manžela. Deti bez otca. Tí, čo sa vrátili z väzenia. Často som videl dojatú tvár, keď som mu hovoril príbehy z vojny. No tiež nádej v jeho očiach, keď som hovoril o odvahe dobrovoľníkov, lekárov, vojakov, ktorí napriek všetkému…“
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené