Vatikán 29. apríla (VaticanNews) Počas svätej omše na tretí deň Novemdiales – deväťdňového obdobia smútku za zosnulým pápežom Františkom – pripomenul kardinál Baldassare Reina, generálny vikár Rímskej diecézy, veriacim, že smrť nie je koncom, pretože „zrnko musí zomrieť, aby prinieslo úrodu“.
Zdroj: VaticanNews
Svätú omšu celebroval vo vatikánskej Bazilike sv. Petra. Bola treťou zo série svätých omší slávených na úmysel zosnulého Svätého Otca Františka. Prinášame plné znenie homíle kardinála Baldassara Reinu.
-
Môj slabý hlas je dnes tu, aby vyjadril modlitbu a bolesť časti Cirkvi, tej rímskej, ktorá nesie zodpovednosť, ktorú jej zverila história. V týchto dňoch je Rím ľudom, ktorý plače za svojím biskupom, ľudom, ktorý sa spolu s ďalšími postavili do radu, aby si našli miesto v priestoroch mesta, kde by mohli plakať a modliť sa, ako ovce bez pastiera. Ovce bez pastiera: metafora, ktorá nám umožňuje pochopiť pocity týchto dní a preniknúť do hĺbky obrazu, ktorý sme prijali z Jánovho evanjelia — zrnko pšenice, ktoré musí zomrieť, aby prinieslo úrodu. Je to podobenstvo o láske pastiera k svojmu stádu. V tomto čase, keď svet horí a len málokto má odvahu ohlasovať evanjelium a pretavovať ho do vízie možnej a konkrétnej budúcnosti, sa ľudstvo javí ako ovce bez pastiera. Tento obraz vychádza z úst Ježiša, keď sa zahľadí na zástupy, ktoré ho nasledovali. Okolo neho sú apoštoli, ktorí mu rozprávajú všetko, čo vykonali a učili: slová, gestá a činy naučené od Majstra, ohlasovanie prichádzajúceho Božieho kráľovstva, výzva na zmenu života, sprevádzané znameniami, ktoré dávali slovám telo: pohladením, vystretou rukou, slovami bez zbrane, bez súdenia, oslobodzujúcimi, nebojácnymi kontaktu s nečistotou. Pri vykonávaní tejto služby, ktorá mala prebúdzať vieru a vzbudzovať nádej, že zlo nebude mať posledné slovo a že život je silnejší než smrť, nemali ani čas sa najesť. Ježiš si uvedomuje ich ťarchu — a to nás teraz utešuje. Ježiš, pravý pastier dejín, ktoré potrebujú spásu, pozná bremeno, ktoré dolieha na každého z nás, keď pokračujeme v jeho misii, zvlášť v týchto chvíľach, keď budeme hľadať jeho prvého pastiera na zemi. Ako v časoch prvých učeníkov, aj dnes sú tu úspechy i neúspechy, únava a strach. Úloha je obrovská a vkrádajú sa pokušenia, ktoré zakrývajú jedinú podstatnú vec: túžiť, hľadať, konať v očakávaní „nového neba a novej zeme“. A toto nesmie byť čas balansovania, taktizovania, opatrnosti, čas ustupovania inštinktu vrátiť sa späť alebo ešte horšie — čas pomsty a mocenských spojenectiev. Potrebná je radikálna ochota vstúpiť do Božieho sna, zvereného do našich chudobných rúk. V tejto chvíli ma zasahujú slová z Apokalypsy: „Ja, Ján, som videl sväté mesto, novú Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravené ako nevesta ozdobená pre svojho ženícha.“ Nové nebo, nová zem, nový Jeruzalem. Tvárou v tvár tomuto ohláseniu novosti nemôžeme podľahnúť mentálnej a duchovnej lenivosti, ktorá nás pripútava k známym formám prežívania viery a cirkevnej praxe z minulosti, túžiac, aby sa nekonečne opakovali, zotročení strachom zo strát spojených s nevyhnutnými zmenami. Myslím na početné reformné procesy života Cirkvi, ktoré začal pápež František a ktoré presahujú náboženské hranice. Ľudia mu priznali, že bol univerzálnym pastierom, a Petrova loď potrebuje práve túto širokú plavbu, ktorá sa nebojí hraníc a prekvapení. Títo ľudia nesú v srdci nepokoj a ja v ňom vnímam otázku: čo bude s týmito procesmi? Našou povinnosťou by malo byť rozlišovať a usmerniť to, čo sa začalo, vo svetle požiadaviek našej misie, smerom k novému nebu a novej zemi, zdobiac Nevestu pre Ženícha. Mohli by sme totiž aj pokúšať sa obliecť Nevestu podľa svetských záujmov, vedení ideologickými nárokmi, ktoré trhajú jednotu Kristovho rúcha.
Hľadať pastiera dnes znamená predovšetkým hľadať vodcu, ktorý dokáže zvládnuť strach zo strát pred požiadavkami Evanjelia.
Hľadať pastiera, ktorý má Ježišov pohľad — epifániu Božej ľudskosti v neľudskom svete.
Hľadať pastiera, ktorý potvrdí, že máme kráčať spolu, zjednocujúc služby a charizmy: sme Boží ľud, ustanovený na ohlasovanie evanjelia.
Ježiš, keď sa zahľadí na ľudí, ktorí ho nasledujú, cíti v sebe záchvev súcitu: vidí ženy, mužov, deti, starcov a mladých, chudobných i chorých, a nikoho, kto by sa o nich staral, kto by uhasil ich hlad po živote a po Slove.
On sám pred nimi cíti, že je ich chlebom, ktorý nesklame, ich vodou, ktorá uhasí smäd naveky, ich balzamom, ktorý lieči ich rany.
Prežíva ten istý súcit ako Mojžiš, ktorý na konci svojich dní, z vrchu Abarim, pozerajúc na krajinu, ktorú nemôže vkročiť, prosí Pána, aby jeho ľud neostal ako stádo bez pastiera, ľud, ktorého už nemôže viesť, ľud, ktorý musí ísť ďalej.
Táto modlitba je teraz aj našou modlitbou — modlitbou celej Cirkvi a všetkých žien a mužov, ktorí žiadajú byť vedení a podopieraní v námahách života, uprostred pochybností a protirečení, siroty po slove, ktoré by ich nasmerovalo v hluku sirén lákajúcich na inštinkty sebaspásy, slove, ktoré by prelomilo osamelosť, pozbieralo zavrhnutých, nevzdávalo sa pred násilím a malo odvahu nepodvoliť Evanjelium tragickým kompromisom strachu, spolčeniu sa so svetskými logikami a slepými alianciami necitlivými na znamenia Ducha Svätého.
Ježišov súcit je ten istý súcit prorokov, ktorí vyjadrovali Božie utrpenie pri pohľade na rozptýlený a zneužívaný ľud zlými pastiermi, nájomníkmi, ktorí využívajú stádo a utekajú, keď prichádza vlk.
Zlým pastierom na ovciach nezáleží, nechávajú ich napospas, a preto budú rozprášené.
Dobrý pastier však dáva svoj život za svoje ovce.
O tejto radikálnej dispozícii pastiera hovorí strana Jánovho evanjelia, ktorú sme počuli v tejto eucharistickej liturgii. Ukazuje nám, ako Ježiš vidí za hranicu smrti, v hodine, ktorá oslávi jeho misiu: hodina smrti na kríži, ktorá zjavuje bezpodmienečnú lásku ku všetkým.
„Ak pšeničné zrnko nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo.“
Zrnko pšenice, ktoré hľadalo zem vtelením Slova, padlo, aby pozdvihlo padlých, prišlo hľadať stratených.
Jeho smrť je siatbou, ktorá nás ponecháva v napätí hodiny, v ktorej semeno už nevidno, lebo ho ukrýva zem — vyvolávajúc v nás strach, že bolo premrhané. Toto napätie nás môže napĺňať úzkosťou, ale môže sa stať prahom nádeje, trhlinou v pochybnostiach, svetlom v noci, veľkonočnou záhradou.
Prísľub plodnosti patrí ochote prijať smrť: stať sa pšenicou, ktorú žujú, byť rukojemníkom nevery a nevďačnosti, ktorým Ježiš — dobrý pastier, ktorý dáva život za svoje ovce — odpovedá odpustením, vyprosujúcim u Otca, keď zomiera opustený priateľmi.
Dobrý pastier seje svojou smrťou, odpúšťajúc nepriateľom, uprednostňujúc ich spásu — spásu všetkých — pred svojou vlastnou.
Ak chceme byť verní Pánovi, pšeničnému zrnku padnutému do zeme, musíme siať svojím vlastným životom.
A ako nespomenúť slová žalmu: „Tí, čo sejú v slzách, budú žať v radosti.“
Sú časy, ako ten náš, keď sa sejba stáva gestom, aktom viery v čase hladu, keď semeno je vzaté zo zvyškov, ktoré by inak zachránili život. Roľník plače, pretože vie, že tento posledný akt ho môže stáť život. Ale Boh neopustí svoj ľud, neopustí svojich pastierov, tak ako nenechal svojho Syna v hrobe. Naša viera chráni prísľub radostnej žatvy, ale prejsť musí smrťou semena — naším vlastným životom. Toto krajné, úplné, vyčerpávajúce gesto roľníka mi pripomenulo Veľkonočný deň pápeža Františka, jeho vyliatie sa bez šetrenia v požehnaní a objatí svojho ľudu, deň pred jeho smrťou — jeho posledný akt sejby bez výhrad, v ohlasovaní Božieho milosrdenstva. Ďakujeme ti, pápež František.
Mária, svätá Panna, ktorú my v Ríme uctievame ako Salus populi romani, ktorá teraz bdie pri jeho pozemských pozostatkoch, nech prijme jeho dušu a nech nás chráni v pokračovaní jeho misie. Amen.
Zdroje: VaticanNews, slovenská redakcia Martin Jarábek (preklad homílie)/VaticanNews, anglická redakcia