Vatikán 28. apríla (TK KBS) V deň rozlúčky s pápežom Františkom mnohí ľudia, vo svojej rozmanitosti, zažili skúsenosť jednoty v spoločnom sne o lepšom svete, píše prefekt Dikastéria pre komunikáciu Paolo Ruffini.
Všetci. Včera (pozn. TK KBS – v sobotu) boli na Námestí svätého Petra naozaj všetci. Bolo také plné ľudí, že sa tam už nezmestil nik ďalší. A potom na Via della Conciliazione, v okolitých uličkách a pozdĺž trasy k Bazilike Santa Maria Maggiore. Boli tam všetci, všetci, všetci. Tak, ako to pápež František toľkokrát opakoval od Svetových dní mládeže až po svoj posledný pozdrav na deň Pánovho zmŕtvychvstania: „Požehnanú Veľkú noc všetkým“. Boli tam starí i deti, aj len niekoľkomesačné bábätká, ktoré rodičia priniesli, aby aj ony svojím mladým životom svedčili o tejto výnimočnej chvíli. A boli tam (vlastne nie o toľko starší) aj dospievajúci, bolo ich veľmi veľa, akoby ich – aj nás – niečo vyššie povolalo prijať štafetu viery od pápeža, ktorý vedel hovoriť ich jazykom a vyzýval ich veriť, dúfať, snívať a ukazovať, že je možné žiť v pokoji a krok za krokom budovať lepší svet. Na vlastné oči videli, že nádej, ktorá ich priviedla na ich jubileum, presahuje smrť. Bolo tam množstvo kňazov, ktorí koncelebrovali. Biskupi, kardináli, pokrstení laici. Navzájom si potvrdzovali vieru. Boli tam mocní tohto sveta, bohatí aj chudobní, aby sa rozlúčili s pápežom Františkom a aby sa zamysleli nad budúcnosťou. Boli tam aj neveriaci a veriaci iných náboženstiev. Priatelia aj nepriatelia. Všetci počúvali slová Petra:
„Naozaj spoznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. To je to slovo, ktoré on poslal synom Izraela, keď zvestoval pokoj skrze Ježiša Krista; on je Pánom všetkých.“ Všetci si pripomínali, prostredníctvom homílie kardinála Rea, pápežove slová o pokoji, o vojne, ktorá je vždy prehrou, o bratstve, ktoré tak často zapierame, o potrebe pochopiť, že nik sa nezachráni sám, a o Cirkvi ako poľnej nemocnici, dome s otvorenými dverami. Pre všetkých. A naozaj tam boli všetci, všetci spoločne. Tak ako keď počas pandémie Covidu stál na tom istom námestí sám pápež František a predsa tam bol celý svet, spojený cez všetky možné komunikačné prostriedky. A pod oblohou bez oblakov sa akoby tajomne odkrývalo jednoduché tajomstvo spoločenstva, ktoré zjednocuje celé ľudstvo – Boží ľud – v jednom objatí. Objatí, ktoré je možné. Ba čo viac: skutočné. Pred očami všetkých. Ako prímerie na jeden výnimočný deň. Deň oslavy. Deň, v ktorom sa rozjímavé tajomstvá ruženca stávajú tajomstvami slávnostnými. Ktorý premieňa smútok na spev. A zároveň oslavuje smrť i život. Smrť i zmŕtvychvstanie. Aj preto zazneli spontánne potlesky pri truhle, ktorú vztýčili akoby na vzájomné rozlúčenie: skôr „dovidenia“ než „zbohom“. A zostáva záväzok, ktorý sa týka nás všetkých. Bez výnimky.
Preklad Martin Jarábek