Vatikán 22. apríla (TK KBS) Zverejňujeme predslov, ktorý zosnulý pápež František napísal 7. februára ku knihe od kardinála Angela Scolu, emeritného milánskeho arcibiskupa, s názvom „Očakávanie nového začiatku. Úvahy o starobe“. Zväzok, ktorý vydalo Vatikánske vydavateľstvo (LEV), bude dostupný v kníhkupectvách od štvrtka 24. apríla.
Od pápeža Františka
S dojatím som čítal tieto stránky, ktoré sa zrodili z myšlienok a náklonnosti Angela Scolu, drahého brata v biskupstve a človeka, ktorý zastával v Cirkvi chúlostivé úlohy, ako napríklad bol rektorom Pápežskej Lateránskej univerzity, neskorším patriarchom Benátok a milánskym arcibiskupom.
V prvom rade mu chcem vyjadriť svoju hlbokú vďačnosť za túto úvahu, ktorá spája osobnú skúsenosť a kultúrnu citlivosť spôsobom, s ktorým som sa len zriedka stretol. Jedna skúsenosť osvecuje druhú — kultúra; druhá dáva podstatu prvému. V tomto šťastnom prelínaní život a kultúra prekvitajú krásou.
Nech krátka forma tejto knihy nie je klamlivá: sú to veľmi husté strany na čítanie a opätovné čítanie. Z úvah Angela Scolu zbieram niekoľko obzvlášť rezonujúcich bodov s tým, čo ma naučila moja vlastná skúsenosť. Angelo Scola nám hovorí o starobe, o svojej starobe, o ktorej píše s odzbrojujúco intímnym nádychom: „Prišlo na mňa s náhlym zrýchlením a v mnohých smeroch nečakane.“
Už pri výbere slova, ktorým sa definuje ako „starý“ nachádzam súzvuk s autorom. Áno, nesmieme sa báť staroby, nesmieme sa báť objať starnutie, pretože život je život a cukrovať realitu znamená zradiť pravdu o veciach. Prinavrátenie hrdosti výrazu, ktorý je príliš často považovaný za nezdravý, je gestom, za ktoré by sme mali byť kardinálovi Scolovi vďační.
Pretože povedať „staré“ neznamená „vyhodiť“, ako nás niekedy vedie k zamysleniu degradovaná kultúra odpadu. Povedať „staré“ znamená povedať skúsenosť, múdrosť, poznanie, rozlišovanie, ohľaduplnosť, počúvanie, pomalosť... Hodnoty, ktoré veľmi potrebujeme!
Je pravda, že človek zostarne, ale toto nie je problém: problémom je, ako človek zostarne. Ak žijeme tento čas života ako milosť a nie s odporom; ak prijmeme čas (hoci aj dlhý), v ktorom pociťujeme ubúdanie síl, zvyšujúcu sa únavu tela, reflexy už nie sú tým, čím boli v mladosti – s pocitom vďačnosti a vďaky –, potom sa aj staroba stáva vekom života, ktorý, ako nás naučil Romano Guardini, je skutočne plodný a schopný vyžarovať dobro.
Angelo Scola vyzdvihuje ľudskú a spoločenskú hodnotu starých rodičov. Často som zdôrazňoval, že úloha starých rodičov má zásadný význam pre vyvážený rozvoj mládeže a v konečnom dôsledku aj pre pokojnejšiu spoločnosť. Pretože ich príklad, slová, múdrosť môžu vštepiť mladým prezieravú víziu, spomienku na minulosť a ukotvenie v hodnotách, ktoré pretrvajú.
Uprostred šialenstva našej spoločnosti, často oddanej pominuteľnosti a nezdravej chuti na vzhľad, sa múdrosť starých rodičov stáva žiarivým majákom, ktorý osvetľuje neistotu a poskytuje smer vnúčatám, ktoré môžu zo svojich skúseností čerpať niečo „navyše“ pre svoj každodenný život.
Slová, ktoré Angelo Scola venuje téme utrpenia, ktoré sa často stáva starnutím a následne smrťou, sú vzácnymi klenotmi viery a nádeje. V úvahách tohto brata biskupa počujem ozveny teológie Hansa Ursa von Balthasara a Josepha Ratzingera – teológie „robenej na kolenách“, ponorenej do modlitby a dialógu s Pánom.
Preto som už skôr povedal, že sú to stránky, ktoré sa zrodili „z myšlienky a náklonnosti“ kardinála Scolu: nielen z myšlienky, ale aj z emocionálnej dimenzie, na ktorú poukazuje kresťanská viera, keďže kresťanstvo nie je ani tak intelektuálny čin alebo morálna voľba, ale skôr náklonnosť k človeku – ku Kristovi, ktorý nám prišiel v ústrety a rozhodol sa nás nazvať priateľmi.
Práve záver týchto stránok od Angela Scolu, srdečné vyznanie toho, ako sa pripravuje na posledné stretnutie s Ježišom, nám dáva utešujúcu istotu: smrť nie je koniec všetkého, ale začiatok niečoho. Je to nový začiatok, ako múdro zdôrazňuje názov, pretože večný život, ktorý tí, ktorí milujú, začínajú zažívať už na zemi v rámci každodenných úloh života, začína niečo, čo sa nikdy neskončí.
A práve z tohto dôvodu je to „nový“ začiatok, pretože budeme žiť niečo, čo sme nikdy predtým naplno nežili: večnosť.
S týmito stránkami v ruke by som v ideálnom prípade chcel zopakovať to isté gesto, ktoré som urobil tesne po obliekaní bieleho rúcha pápežstva v Sixtínskej kaplnke: s veľkou úctou a láskou objať môjho brata Angela – teraz sme obaja starší, ako sme boli v ten deň v marci 2013. Ale stále zjednotení vďačnosťou k tomuto milujúcemu Bohu, ktorý nám ponúka život a život v každom veku.
Vatikán, 7. februára 2025
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia