Vatikán 21. apríla (TK KBS) Kardináli, spomedzi ktorých bude nový pápež zvolený, sú jeho najbližšími spolupracovníkmi pri riadení Cirkvi. Inštitúcia kardinála sa vyskytuje iba v Katolíckej cirkvi a má svoje korene v raných dobách kresťanstva (prinajmenšom 4. storočie), ktoré v priebehu storočí prešlo mnohými veľkými zmenami.
Prvá zmienka o kardináloch (aj keď v trochu inom význame ako dnes) pochádza z čias Alexandra I. (105 – 115), no podľa pápeža Zachariáša (741 – 752) tento výraz prvýkrát použil Silvester I. (314 – 335), keď hovoril o „presbyteri et diaconi cardinales“ – kardinálovi (t. j. diakoni) kňazi. Spočiatku sa toto slovo vzťahovalo na duchovných „pridelených“ (alebo začlenených – incardinati) do jednej z 25 rímskych cirkví a 7 (neskôr 14) regionálnych diakonií, 6 – palatínskych diakonií a 7 predmestských biskupstiev; potom to prišlo na označenie niektorých dôležitejších chrámov v iných veľkých mestách Talianska (Milán, Neapol, Ravenna a niekoľko ďalších), ako aj mimo Talianskeho polostrova, napr. v Kolíne nad Rýnom, Trieri, Magdeburgu, Santiagu de Compostela a dokonca aj v Konštantínopole. Do konca prvého tisícročia sa kardinálmi nazývali len niektorí vyšší duchovní z Ríma a jeho blízkeho okolia, ktorí zostali v bezprostrednom okruhu svojho biskupa – pápeža.
V tomto prvom období boli kardinálmi diakoni aj kňazi a postupom času aj biskupi. Ten sa objavil, keď pápeži začali do Ríma zvolávať biskupov z okolitých miest – takzvaných kardinálov; Pôvodne ich bolo 7 a od 12. storočia 6. Od 26. júna 2018 je na základe osobitného dekrétu (rescriptum) Františka 11 kardinálov-biskupov, ku ktorým treba prirátať kardinálov – patriarchov z východných katolíckych cirkví, ktorí sú im rovnocenní (v súčasnosti sú traja).
Toto starodávne rozdelenie pretrvalo dodnes v podobe troch kategórií kardinálov: biskupov, presbyterov (kňazov) a diakonov. Zďaleka prevažujú kardináli – kňazi.
Rastúca úloha kardinálov
Úloha kardinálov sa začala zvyšovať od polovice 11. storočia. 6. decembra 1058 prvýkrát sami zvolili v Siene iného pápeža – Gerharda Burgundského, ktorý prijal meno Mikuláš II. (za dátum zvolenia sa všeobecne považuje 24. január nasledujúceho roku, pretože až potom mohol nastúpiť na trón sv. Petra v Ríme po odstránení z mesta iného kandidáta na tento úrad – Benedikta X.). Dovtedy boli biskupi Ríma teoreticky volení miestnym ľudom, reprezentovaným svojimi biskupmi a kňazmi, často pod tlakom svetských panovníkov, predovšetkým nemeckých cisárov. Tento pápež (Mikuláš II.) krátko po svojom zvolení vydal apoštolskú konštitúciu „In Nomine Domini“, v ktorej potvrdil výlučné právo šiestich kardinálov – biskupov voliť pápeža.
Po prvý raz sa kardináli všetkých troch kategórií zúčastnili na voľbe pápeža, respektíve (podľa trochu neskoršieho termínu) na konkláve, v roku 1130, keď bol zvolený Inocent II. V roku 1179 Tretí lateránsky koncil nariadil, že odteraz môžu voliť pápeža iba kardináli a že na platnosť voľby sú potrebné aspoň dve tretiny hlasov. Potvrdila to konštitúcia „Licet de vitanda discordia“ Alexandra III. (1159 – 1181). Postupne sa ďalší pápeži mohli voliť len spomedzi nich. Posledným nekardinálnym rímskym biskupom bol Urban VI. (1378 – 1389) – prvý pápež zvolený po skončení takzvaného avignonského zajatia.
Gregor X. (1271 – 1276) nariadil v roku 1274 (konštitúcia „Ubi periculum“), že kardináli sa musia stretnúť v konkláve, aby zvolili nástupcu zosnulého pápeža najneskôr desiaty deň po jeho smrti. Toto obdobie trvalo bez väčších zmien mnoho storočí, až kým Pavol VI. v roku 1970 nezmenil obdobie na minimálne 15 dní, ale nie dlhšie ako 20 dní.
Kým v prvých storočiach boli kardinálmi v praxi výlučne rímsky klérus, neskôr aj z iných talianskych miest, v 2. tisícročí sa národnostné zloženie tohto zboru začalo rozširovať a zvyšoval sa podiel klerikov mimo Ríma a Talianska – po prvý raz sa biskupi mimo územia dnešného Talianska stali kardinálmi koncom 12. storočia (po smrti Alexandra III.).
Kolégium kardinálov
V roku 1150 bolo zriadené kolégium kardinálov, ktorého dekanom, resp. čestným prezidentom je dodnes kardinál – biskup z Ostie (ide o jedno zo šiestich spomínaných biskupstiev pri Ríme, ktorých panovníci mali titul kardinál – biskup). Približne od tej doby, teda od druhej polovice 12. storočia, v hierarchii biskupov a arcibiskupov predbiehali kardináli a podľa buly „Non mediocri“ Eugena IV. z roku 1439 aj patriarchovia. Treba tiež pripomenúť, že aj keď išlo o obyčajných kňazov (nie biskupov), mali právo hlasovať na koncile z úradnej moci.
Veľkosť kolégia sa v priebehu storočí menila. V stredoveku dosahoval najvyšší počet jeho členov 52 (vrátane 6 biskupov, 28 kňazov a 18 diakonov), ale vo všeobecnosti to neprekročilo 30. Kostnický koncil (1414 – 1418) rozhodol, že kolégium nemá mať viac ako 24 členov, čo potvrdil aj bazilejský koncil (1431 – 1445). O viac ako sto rokov neskôr Pavol IV. (1555 – 1559) zvýšil tento počet na 70 a jeho nástupca Pius IV. (1559 – 1565) dokonca na 76, no napokon počet členov kolégia stanovil veľký reformátor Cirkvi a skutočný tvorca rímskej kúrie Sixtus V. z 3. decembra 1585 na 70 na ďalšie storočia. Do tejto skupiny patrilo 6 kardinálov-biskupov, 50 kardinálov – kňazov a 14 kardinálov – diakonov.
Prvú významnú priepasť v spomínanom počte 70 kardinálov, ktorý sa aj tak málokedy dosiahol, urobil svätý Ján XXIII. (1958 – 1963). Na konkláve, ktoré ho 28. októbra 1958 zvolilo za pápeža, sa zúčastnilo len 51 kardinálov (traja ďalší sa z rôznych dôvodov nemohli zúčastniť), no v čase jeho smrti ich bolo už 82. Sám počas piatich konzistórií povýšil na kardinálsku hodnosť 52 kňazov (a troch „in pectore“, ktorých mená nestihol pred smrťou prezradiť) a počas svojho pontifikátu zomrelo 22 kardinálov. Ten istý pápež motu proprio „Cum gravissima“ z 15. apríla 1962 nariadil, že všetci kardináli musia byť biskupmi, a ak niektorý z nich nebol vysvätený, musí byť vysvätený pred udelením insígnií kardinálskej hodnosti.
Ako už bolo spomenuté, čestným vedúcim kolégia je jeho dekan, ktorým je vždy kardinál – biskup z Ostie. Jeho hlavnou funkciou je zastupovať kolégium pred pápežom (napr. keď mu blahoželá) a zvolávať konkláve po smrti rímskeho biskupa.
Odhaduje sa, že od vzniku kardinálskeho kolégia až po súčasnosť bol jeho celkový počet v priebehu storočí približne 3000 členov. K tomuto počtu treba prirátať asi 580 „predkardinálov“, t. j. kňazov zapísaných v kronikách ako „kardináli“, ale kým sa táto hodnosť v dnešnom význame nerozvinula (v rokoch 484 – 1051), vyše 120 „kvázikardinálov“ (v rokoch 1251 – 2007).
Celkovo ich od konca 5. storočia, teda od čias, keď poznáme mená kňazov a diakonov „cardinales“, do súčasnosti bolo okolo 4500 kardinálov.
A ešte jeden zaujímavý fakt. Hoci, ako už bolo spomenuté na začiatku, že sa inštitút kardinála sa vyskytuje iba v Katolíckej cirkvi, existovali aj pravoslávni duchovní, ktorých touto hodnosťou obdarili pápeži, presnejšie jeden z nich – Eugen IV. (1431 – 1447). Na konzistóriu v roku 1439 ustanovil za kardinálov dvoch východných biskupov: Izidora z Kyjeva (1381/90 – 1463) a Besariona (1403 – 72). Ich zaradenie medzi kardinálov bolo formou pápežskej odmeny za podpísanie únie s Rímom na Florentskom koncile v roku 1439. Únia bola síce vtedy neúspešná (k lepším výsledkom sa vrátila až o 150 rokov neskôr v Breste), pretože ju odmietli predovšetkým obyčajní grécki mnísi a prostý ľud, obaja hierarchovia zostali kardinálmi až do konca svojho života.
Prvý hierarcha východnej Katolíckej cirkvi (t. j. pochádzajúci z východného kresťanstva, ale v jednote s Rímom a uznávajúci autoritu pápeža), ktorý bol vybavený hodnosťou kardinála, bol arménsky katolícky patriarcha Andon Bedros (Anton Petros) IX. Hassoun (1809 – 1884), zaradený do kolégia kardinálov 3. decembra Leo 1881. Odvtedy všetky uniatské katolícke cirkvi (chaldejská, gréckokatolícka, koptská, maronitská, melchitská, sýrsko-malabarská, sýrsko-malankarská a sýrska) mali alebo majú svojich vlastných kardinálov.
Reformy svätého Pavla VI.
Pápež Montini, ktorý počas svojho 15-ročného pontifikátu vymenoval 143 nových kardinálov (nepočítajúc rumunského kardinála „in pectore“ Iuliu Hosszu – pozri nižšie), zaviedol niekoľko významných zmien a obmedzení vrátane: počtu a veku kardinálov voliteľov. Po prvé, motu proprio „Ad Purpuratorum Patrum“ z 11. februára 1965 nariadil, že patriarchovia sú rovnocenní s kardinálmi v kolégiu. Potom sa v motu proprio „Ingravescentem aetatem“ z 21. novembra 1970 uvádza, že kardináli starší ako 80 rokov strácajú právo voliť pápeža, ako aj všetky úrady a funkcie v Rímskej kúrii a vo Vatikánskom mestskom štáte.
Samozrejme, nie všetky zainteresované strany privítali alebo pochopili tieto rozhodnutia. Mnohí verili, že ľudia, zvyčajne s bohatými skúsenosťami, nemôžu byť automaticky zbavení volebného práva len kvôli veku, ak sú inak psychicky a fyzicky zdatní. Medzitým chcel pápež svojimi nariadeniami omladiť inštitúciu kardinálov, zvýšiť jej efektívnosť a účinnosť a zabezpečiť častejší prísun čerstvej krvi do kolégia. Bez ohľadu na tieto alebo iné kritické poznámky boli obe nariadenia rýchlo prijaté a ich platnosť dnes nikto nespochybňuje.
A napokon Pavol VI.
Ale ten istý Svätý Otec prekročil hranicu 120 kardinálov trikrát. Najprv sa tak stalo po konzistóriu 21. februára 1998, keď po vymenovaní 22 kardinálov bol počet voličov 123, a potom presne o tri roky neskôr (21. februára 2001) a 21. októbra 2003 – v oboch prípadoch išlo o 135 kardinálov s volebným právom. Keď sa však v apríli 2005 konalo konkláve, právo voliť malo len 115 členov kardinálskeho kolégia.
Práva a výsady kardinálov
Ako sa Cirkev rozvíjala a rozširovala po celom svete, rástlo aj kolégium kardinálov, čím sa zvyšoval počet jeho členov a jeho národnostné a geografické zloženie. Kým v časoch Pia XII. (1939 – 1958) prevládali Taliani, v súčasnosti sú stále najpočetnejší, no už dávno netvoria absolútnu väčšinu medzi kardinálmi.
Okrem účasti na konkláve a možnosti voliť pápeža majú kardináli v porovnaní s inými biskupmi a ešte viac kňazmi celý rad ďalších práv a výsad. Tu sú niektoré z nich:
– mať právo spovedať, vysluhovať sviatosť birmovania a menšie úkony kdekoľvek na svete bez súhlasu miestneho biskupa, – pri svätej omši používajú kríž (ak sú biskupmi), aj bez súhlasu ordinára, – počas liturgických úkonov nosia mitru (aj keď nie sú biskupmi), – počas svätej omše celebrovanej pápežom vykonávajú funkcie diakonov (kardináli – diakoni si namiesto koncelebrácie obliekajú nie ornát, ale dalmatiku, ale nosia mitru), – idú v procesii, v ktorej sa nesie Najsvätejšia sviatosť, vždy tesne za baldachýnom, pokiaľ ju nevedie pápež, – sú občanmi Vatikánskeho mestského štátu, – ak z nejakého dôvodu musia svedčiť na súde, môžu tak urobiť na mieste, ktoré určia (napríklad doma alebo na pracovisku), – iba pápež ich môže súdiť a v prípade potreby odvolať z úradu.
Na zdôraznenie zväzku so Svätým Otcom a Kúriou majú (takmer) všetci kardináli, nielen kuriálni, svoje titulárne kostoly v Ríme (pozri nižšie), sú aj členmi dikastérií a iných centrálnych vatikánskych inštitúcií. To sa však nevzťahuje na patriarchov východných katolíckych cirkví, ktorí si na základe motu prorpio Pavla VI. „Ad purpuratorum patrum“ z 11. februára 1965 ponechajú svoje patriarchálne stolice po začlenení do kolégia kardinálov. Je privilégiom, ale aj povinnosťou kardinálov, či už majú trvalé bydlisko v Ríme, ako aj tých, ktorí sídlia vo svojich diecézach mimo neho, prísť do Vatikánu vždy, keď pápež zavolá, a najmä po jeho smrti alebo rezignácii – aby konkláve zvolilo jeho nástupcu.
Konzistórium
Kardinálov menuje pápež v konzistóriu. Je to – všeobecne povedané – zhromaždenie kardinálov prítomných v Ríme, ktoré zvoláva Svätý Otec a rokuje pod jeho predsedníctvom.
Jeho najstaršie stopy siahajú do obdobia pontifikátu Leva IV. (847 – 855), ktorý týmto spôsobom, t. j. prostredníctvom zhromaždenia kardinálov, nahradil predchádzajúce synody rímskych klerikov na všetkých úrovniach. Spočiatku sa toto fórum stretávalo celkom pravidelne, niekoľkokrát týždenne. Od 11. storočia je dobre etablovaným poradným orgánom pápeža, ktorý ho podporuje pri riadení Cirkvi. Za pontifikátu Alexandra III. (1159 – 1181) sa stretávala raz za mesiac a za pontifikátu Inocenta III. (1198 – 1216) dokonca trikrát týždenne. V tom čase plnilo do určitej miery úlohu, ktorú neskôr prevzali rôzne inštitúcie Rímskej kúrie, takže keď ho v roku 1588 Sixtus V. zriadil, úloha konzistória sa zreteľne zmenšila a pápeži ho zvolávali oveľa zriedkavejšie.
V prevažnej väčšine prípadov sa konzistóriá stretávali v pápežských rezidenciách a po roku 1870 už len vo Vatikáne. Viaceré z nich sa však konali aj mimo Ríma, napríklad v roku 1849 ich Pius IX. zvolal do Gaety a dokonca aj mimo Talianska: v roku 1782 sa jedna z nich konala vo Viedni a v roku 1804 – v Paríži. Išlo však o výnimočné situácie, spôsobené vonkajšími okolnosťami, keď pápeži nemohli fungovať vo svojich sídlach.
V starom Kódexe kánonického práva (v platnosti do 25. januára 1983) existovali tri typy konzistórií: tajné, poloverejné a verejné, no najnovší Kódex kánonického práva pozná len dve: riadne a mimoriadne.
Na prvom sa zúčastňujú všetci kardináli, alebo aspoň tí, ktorí sú v Ríme, keď ju zvoláva pápež. Počas neho pod predsedníctvom Svätého Otca kardináli diskutujú o niektorých dôležitých otázkach cirkevného života, schvaľujú beatifikačné a kanonizačné dekréty atď. Tieto stretnutia bývajú tajné, t. j. zúčastňuje sa ich len pápež a kardináli. V určitých situáciách, keď ide o mimoriadne významné udalosti (napr. významné výročia alebo kanonizácie), však môžu byť pozvaní aj biskupi, predstavitelia reholí alebo štátov. Pápež počas riadnych konzistórií obdarúva nových kardinálov aj znakmi ich dôstojnosti.
Pápež zvoláva aj mimoriadne konzistórium na prerokovanie najdôležitejších aktuálnych záležitostí Cirkvi, na ktorom by sa mali zúčastniť všetci kardináli (pokiaľ to z nejakého dôvodu, napr. choroba alebo politické prenasledovanie nie je možné), bez ohľadu na vek a zastávané funkcie. Napríklad svätý Ján Pavol II. zvolal v rokoch 1979 až 2001 vo Vatikáne 6 takýchto zhromaždení, na ktorých sa zúčastnilo 92 (1982) a 155 kardinálov (2001) a diskutovali o otázkach, ako je štruktúra a reforma Rímskej kúrie, finančné záležitosti a prípravy na Veľké jubileum v roku 2000. svoje rozhodnutia, ak to však považuje za vhodné alebo dokonca potrebné, takéto zasadnutie zvolá.
Keď František 4. januára 2015 oznámil svoje druhé konzistórium a prezradil mená svojich „vyvolených“, oznámil, že 14. februára ich zaradí do kolégia a na druhý deň s nimi bude celebrovať slávnostnú omšu; skôr, na 12. a 13. toho istého mesiaca, zvolá konzistórium za účasti všetkých kardinálov vrátane nominovaných, aby prerokovalo usmernenia a návrhy na reformu Rímskej kúrie.
Priebeh obradu kreovania nových kardinálov
Na začiatku slávnosti, teda na riadnom verejnom konzistóriu, po zaspievaní hymny „Tu es Petrus“ (Ty si Peter) mu v mene ostatných novovymenovaných vzdáva poklonu a vďaku menovaný kardinál – prvý na zozname, ktorý pripravil Svätý Otec. Potom prehovorí pápež a začína sa vlastný rituál. Svätý Otec číta nominačnú formulku, vymenúva mená nových kardinálov po jednom a oznamuje, do ktorej kategórie (kňazi alebo diakoni; kardináli – biskupi sa nimi stávajú prechodom – v konkrétnom poradí – z kategórie kňazov, pričom ide len o kuriálnych kardinálov) každého z nich zaradí. Novovymenovaní zložia vyznanie viery a prednesú sľub, po ktorom jeden po druhom pristúpia k pápežovi, pokľaknú a prevezmú od neho nominačnú bulu s titulom rímskej cirkvi udelenú každému z nich a prsteň, zucchetto a biret v červenej (fialovej). S pápežom a ostatnými prítomnými kardinálmi si vymieňajú znak mieru. Slávnosť končí spoločnou modlitbou Otče náš a udelením apoštolského požehnania pápežom všetkým zhromaždeným.
Sú však výnimky, keď sa nominanti z nejakého dôvodu, najčastejšie zdravotného alebo veku, nemôžu zúčastniť konzistória. Nedávno sa tak stalo s dvoma nominovanými. Najprv to bol zostarnutý arcibiskup Loris Capovilla, bývalý sekretár sv. Jána XXIII., ktorého František 22. februára 2014 vymenoval za kardinála, keď už mal viac ako 98 rokov. Červený biret a ďalšie znaky kardinálovej hodnosti mu o niekoľko dní v jeho dome v Sotto il Monte (rodisko pápeža Roncalliho) odovzdal dekan kardinálskeho kolégia Angelo Sodano. Podobne to bolo aj s rovnako starším kardinálom. José Pimiento Rodríguez z Kolumbie, ktorý bol 14. februára 2015 menovaný za kardinála vo veku 96 rokov. Tiež nemohol prísť do Vatikánu a kardinálske insígnie dostal doma.
Zaujímavý bol prípad kardinála. Giuseppe A. Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII. Keď v januári 1953 Pius XII. oznámil, že ho menuje za kardinála, bol nunciom vo Francúzsku a v tom čase mali panovníci tejto krajiny (ako aj niekoľkých ďalších katolíckych krajín: Talianska, Španielska a Portugalska) právo uvaliť birety na nových kardinálov sídliacich na ich území. Vtedajší prezident Francúzska, socialista Vincent Auriol, toto právo využil a bol to práve on, kto „vyzdobil“ budúceho pápeža kardinálskym biretom. Od prezidenta Giovanniho Gronchiho prevzal kardinálske insígnie aj nuncius v Taliansku, arcibiskup Giuseppe Fietta.
Podobne postupovali aj generál F. Franco v Španielsku a prezident Portugalska, ktorí nunciom vo svojich krajinách, ktorí boli menovaní za kardinálov, predložili birety. Tieto právomoci na začiatku svojho pontifikátu zrušil Pavol VI.
Červená je znakom kardinálovej dôstojnosti a symbolizuje život úplne zasvätený službe Cirkvi, dokonca až po preliatie krvi, ak je to potrebné. A titul alebo cirkevný diakonát prijatý v Ríme má zdôrazniť rímske korene a inštitúciu kardinála a spojenie kardinálov s týmto miestom. To neplatí – ako už bolo spomenuté – pre kardinálov – patriarchov východných katolíckych cirkví, ktorí neprijímajú rímske chrámy, ale zachovávajú si patriarchálne tituly.
Červená, ktorá okrem iného znamená mučeníctvo nie je vždy len symbolom. V 20. storočí za svoju službu Cirkvi zaplatili životom traja kardináli: Arcibiskup Juan Soldevilla y Romero zo Zaragozy tam bol zabitý 4. júna 1923 ako obeť spoločenských nepokojov; Émile Biayenda z Brazzaville v Kongu bol v tomto meste zavraždený 23. marca 1977 v dôsledku kmeňových bojov; a Juan Posadas Ocampo z Guadalajary bol zastrelený na letisku v Mexico City 24. mája 1993 členmi drogovej mafie, ktorých ostro odsúdil.
Dodajme ešte, že od roku 1630 mali kardináli nárok na titul „Eminencia“ a v časoch, keď vládol panovnícky systém, mali hodnosť rovnajúcu sa kniežatám a dodnes sa nazývajú „kniežatá cirkvi“. Jednou zo stôp týchto praktík je dodnes zachovaný zvyk umiestňovať slovo „kardinál“ medzi meno a priezvisko daného hierarchu, ako sa to robí pri kniežacej titulácii (Stefan Cardinal Wyszyński ako Adam Prince Czartoryski).
Kardináli „in pectore“
Pápež pri zverejnení mien kardinálov, ktorých vymenoval, môže zároveň ustanoviť, že niektoré mená neprezradí a len oznámi, že ich má „v srdci“ – „in pectore“. Najčastejšie ide o duchovných z krajín, kde je Cirkev prenasledovaná a kde by pápežské rozhodnutie mohlo priniesť rôzne represie voči potenciálnemu kardinálovi. Hneď ako to situácia dovolí, pápež odhalí tieto „tajné“ mená. Tak to bolo napríklad v prípade čínskeho kardinála, emeritného šanghajského arcibiskupa Ignatia Gong Ping-meia, ktorý zomrel v roku 2000. Ján Pavol II. ho ustanovil za kardinála počas svojho prvého konzistória v roku 1979, no pre tvrdý proticirkevný postoj čínskych úradov nemohol oznámiť svoje meno. Urobil tak až vtedy, keď hierarcha po niekoľkých rokoch v dôsledku rokovaní s vládou v Pekingu opustil svoju krajinu a ocitol sa v exile v USA. Počas konzistória v roku 1991 mohol vtedy takmer 90-ročný kňaz prijať kardinálsky biret.
Nie vždy sa to však stáva – napríklad Ján XXIII. nestihol 28. marca 1960 oznámiť mená troch kňazov, ktorých ustanovil za kardinálov „in pectore“. A Pavol VI. na najpočetnejšom konzistóriu 20. storočia 28. apríla 1969, počas ktorého vytvoril 34 kardinálov, oznámil, že dve mená „vo svojom srdci nosí“. Odhalil ich na najbližšom konzistóriu, 5. marca 1973, ale len jeden z nových kardinálov – český kňaz. Štěpán Trochta – mohol dostať insígnie, pretože druhý – gréckokatolícky rumunský biskup Iuliu Hossu – zomrel v roku 1970.
Poľský pápež prezradil dve mená, ktoré nosil „v srdci“ 28. januára 2001 – týždeň po oznámení nominácií, a zároveň spomenul ďalších päť mien biskupov, ktorých začlenil do kolégia 21. februára toho istého roku. Meno kardinála „in pectore“, o ktorom sa Ján Pavol II. zmienil počas svojho posledného konzistória v roku 2003, sa však už nikdy nedozvieme.
Niektoré čísla
V 20. storočí pápeži zvolali celkom 49 konzistórií – počnúc rokom 1903 a končiac rokom 1998 – na ktorých vymenovali 572 kňazov do kardinálskeho kolégia (nepočítajúc tri nezverejnené menovania Jána XXIII. „in pectore“). Pochádzali zo 79 krajín, najviac z Talianska – 196; Z Poľska ich bolo 14. Zároveň treba pripomenúť, že Lev XIII. (1878-1903), ktorého pontifikát sa „pretínal“ s prvými rokmi 20. storočia, zvolal v rokoch 1901 a 1903 dve konzistóriá (druhé pol roka pred smrťou), počas ktorých udelil dôstojnosť kardinálov celkovo 17 kňazom. Skutočný počet kňazov vytvorených za kardinálov v minulom storočí je teda 589.
Najviac konzistórií za posledné dve storočia (a vzhľadom na oveľa menší počet kardinálov v minulosti zrejme aj v histórii vôbec) zvolal Lev XIII. (1878-1903) – 27 a kreoval v nich 147 kardinálov, na druhom mieste je jeho bezprostredný predchodca – blahoslavený pápež. Pius IX., ktorý počas najdlhšieho pontifikátu v dejinách Cirkvi (nepočítajúc sv. Petra, ktorý mal viesť Cirkev 34 rokov) – 1846-78 – zvolal 23 konzistórií, na ktorých povýšil 123 kňazov na kardinálsku hodnosť. V minulom storočí bol „rekordérom“ Pius XI. (1922 – 1939) – 17 konzistórií a 76 kardinálov. Boli to však dosť zvláštne zhromaždenia: pápež ich zvolával často, často dvakrát do roka (napr. v rokoch 1923, 1925, 1926 a 1927) a na každé z nich zvyčajne vymenoval dvoch kardinálov a raz dokonca iba jedného: 15. júla 1929 vymenoval do kolégia neskoršieho blahoslaveného milánskeho arcibiskupa Schuster Il.
Opakom týchto „rekordmanov“ bol Pius XII. (1939 – 1958), ktorý počas svojej dlhej, takmer 19,5-ročnej vlády v Cirkvi zvolal len dve konzistóriá, na ktorých vymenoval za kardinálov 56 kňazov. Na oboch boli medzi nimi Poliaci: 18. februára 1946 – krakovský metropolita, knieža-arcibiskup Adam Sapieha a 12. januára 1953 – neskorší blahoslavený miléniový prímas Stefan Wyszyński (ten kardinálsky klobúk dostal až 18. mája 1957, šesť mesiacov po prepustení z väzenia). Ďalší v tom čase vytvorený kardinál, chorvátsky blahoslavený Alojzije Stepinac (1898 – 1960) si pre svoje insígnie do Ríma vôbec nemohol ísť a zomrel 10. februára 1960 ako akýsi „titulárny kardinál“. Ďalší nominovaný – patriarcha Benátok Carlo Agostini – zomrel 28. decembra 1952 – dva týždne pred konzistóriom.
Podobná vec sa stala počas pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Veľký švajčiarsky teológ o. Urs von Balthasar zomrel dva dni pred konzistóriom v roku 1988 a o 10 rokov neskôr zomrel chorvátsky arcibiskup Josip Uhač pred pápežským oznámením o nových menovaniach. 16. októbra 2007, v predvečer oznámenia Benedikta XVI. o rozhodnutí o novom konzistóriu, zomrel starší biskup koszalinsko-kołobrzegskej diecézy Ignacy L. Jež, ktorého niektorí zapísali aj do zoznamu kardinálov tohto pontifikátu.
Pravdepodobne najmladším kardinálom v dejinách cirkvi bol Španiel Luis Antonio Jaime de Borbón y Farnesio (25. júla 1727 – 7. augusta 1785), ktorý sa stal kardinálom 19. decembra 1735, teda vo veku... niečo vyše 8 rokov. Bol to Infante (následník trónu) Španielska, šiesty syn Filipa V. a jeho druhej manželky Isabelly (Alžbety) Farnesio, vojvodkyne z Parmy. Na žiadosť svojho otca začal cirkevnú kariéru a ako osemročný sa stal arcibiskupom Toleda a prímasom svojej krajiny a v roku 1741 arcibiskupom Sevilly. Nakoniec sa však v roku 1754 zriekol cirkevných hodností, ku ktorým necítil žiadne povolanie, a v roku 1761 sa stal 13. vojvodom z Chinchónu. Vyznačoval sa ako veľký mecenáš umenia, podporoval okrem iného maliarov Francisca de Goyu a Luisa Pareta a skladateľa Luigiho Boccheriniho.
V 20. storočí bol najmladším kardinálom pražský arcibiskup v rokoch 1899 – 1916 (neskôr olomoucký) Lev (Leon) Skrbenský z Hříště (1863 – 1938), ktorý dostal kardinálsky klobúk 15. apríla 1901 vo veku necelých 38 rokov. Na opačnom konci spektra je Talian Domenico Bartolucci, ktorý mal v čase, keď ho Benedikt XVI. menoval za kardinála – 20. novembra 2010 – 93 rokov (7. máj 1917 – 11. november 2013), a Albánec Mikel Koliqi (29. september 1902 – 28. január 1997), ktorý sa stal prvým kardinálom v dejinách svojho národa 26. novembra 1994, keď mal 92 rokov. Ešte starším – už však v 21. storočí – bol emeritný arcibiskup Chieti, bývalý osobný sekretár svätého Jána XXIII., Loris Francesco Capovilla (14. október 1915 – 26. máj 2016), ktorý mal v čase kreovania za kardinála 22. februára 2014 Benediktom XVI. viac než 98 rokov (zomrel vo veku vyše 100 rokov).
Zdroj: E-kai, redakčne upravené