Bratislava 16. apríla (TK KBS) Téme dialógu Katolíckej cirkvi s inými náboženstvami sa v utorok 15. apríla v prednáške na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity so sídlom v Bratislave venoval Dr. Pavel Mikluščák. Načrtol historický vývoj od exkluzivizmu cez inkluzivizmus a pluralizmus k súčasnému dôrazu na vzájomnosť.
Zdroj: Teologická fakulta TU
Tento vývoj ilustroval na príkladoch modlitieb za mier pápežov a zdôraznil kľúčové momenty ako Druhý vatikánsky koncil a jeho deklaráciu Nostra aetate, ktorá vyjadruje úctu k nekresťanským náboženstvám a ich hľadaniu odpovedí na základné otázky ľudskej existencie. V prednáške tiež reflektoval teologické prístupy Karla Rahnera a Johna Hicka, kritiku pluralizmu a význam medzináboženského dialógu pre pokojné spolunažívanie a spoločné dobro, vrátane zachovávania náboženskej slobody.
Vzájomnosť ako cesta k pokoju: Príklad pápežských iniciatív
História medzináboženského dialógu sa podľa prednášateľa začala formovať v 20. storočí a významnú úlohu v nej zohrali pápeži, ktorí organizovali významné modlitbové stretnutia za mier. Prvým krokom v tejto tradícii bol pápež Ján Pavol II., ktorý v roku 1986 zvolal historické stretnutie, na ktoré pozval predstaviteľov rôznych náboženských tradícií. Tento krok sa stal symbolom nového smeru v chápaní náboženskej tolerancie a vzájomnosti. Neskôr pokračoval Benedikt XVI., ktorý okrem kresťanských lídrov pozval aj agnostikov a ateistov, čím otvoril dvere k širšiemu a inkluzívnejšiemu pohľadu na náboženstvo a spiritualitu. Napokon, v roku 2016, pozval pápež František na ďalšie modlitbové stretnutie predstaviteľov rôznych náboženských tradícií, kde bola zdôraznená dôležitosť spoločného úsilie o mier a spravodlivosť. Na týchto stretnutiach sa pápeži stretli „na rovnakej úrovni“ s predstaviteľmi ďalších náboženských tradícií, ako je dalajláma, budhistickí lídri či vrchný predstaviteľ anglikánskej cirkvi. Tento obraz vzájomnosti sa stal symbolom pokroku v medzináboženských vzťahoch.
Od exkluzivizmu k inkluzivizmu: Teologická cesta Cirkvi
Za tento vývoj podľa Mikluščáka vďačíme dlhému teologickému procesu, ktorý začal v obdobiach, keď Cirkev vnímala svoje učenie ako jedinú pravdivú odpoveď na otázku ľudskej existencie a vzťahu k Bohu. V období raného kresťanstva, a neskôr aj počas stredoveku, Cirkev vychádzala z presvedčenia viery , že Ježiš Kristus je jedinou cestou k spáse, ako to vyjadruje výrok z Jánovho evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“. Tento exkluzivizmus však začal byť problematický, keď sa v 19. a 20. storočí začali objavovať nové výzvy, ako je strácajúca sa dominancia európskej kultúry, emancipácia kolonizovaných národov a vzostup iných náboženských tradícií. V tomto období sa teológovia začali pýtať na hodnotu a legitímnosť nekresťanských náboženstiev. Francúzski teológovia Jean Daniélou a Henri de Lubac sa snažili získať pozitívny pohľad na iné náboženstvá na základe patristických prameňov. Ich inkluzivistický prístup vnímal nekresťanské náboženstvá ako „prípravu cesty“ pre plné zjavovanie Logosu – vteleného Krista. Tento inkluzivistický prístup sa stal základom pre teologický obrat, ktorý bol potvrdený Druhým vatikánskym koncilom, najmä v deklarácii Nostra aetate z roku 1965.
Deklarácia Nostra aetate: Kresťanské zbližovanie s inými náboženstvami
Deklarácia Nostra aetate z Druhého vatikánskeho koncilu stanovuje dôležitý základ pre porozumenie medzi kresťanmi a predstaviteľmi iných náboženstiev. Podľa tohto dokumentu sa všetci ľudia, kresťania aj nekresťania, nachádzajú v rovnakom existenciálnom rozpoložení a hľadajú odpovede na základné otázky ľudskej existencie. Tento text podľa Dr. Mikluščáka uznáva hodnotu náboženských tradícií mimo kresťanstva a vyzýva k úcte a porozumeniu medzi náboženstvami. Dokument sa špecificky vyjadruje k židovskému náboženstvu ako koreňu kresťanstva a k islamu, ktorý Cirkev považuje za náboženstvo, s ktorým zdieľa určité presvedčenia viery a etické hodnoty. Tieto myšlienky boli ďalej rozvíjané teológom Karlom Rahnerom, ktorý tvrdil, že všetky náboženstvá majú pôvod v Bohu a sú legitímnymi prostriedkami na dosiahnutie spásy, aj keď môžu byť nedokonalé.
Pluralizmus a metakritický inkluzivizmus: Nové pohľady na náboženstvá
V 70. rokoch 20. storočia sa začali objavovať nové teologické prístupy, ktoré sa zameriavali na pluralizmus náboženstiev. Tento prístup bol obhajovaný teológom Johnom Hickom, ktorý tvrdil, že rôzne náboženstvá sú rôznymi cestami k jednej božskej skutočnosti. Tento „kopernikovský obrat“ v teológii znamenal presun od Ježiša Krista ako stredu k Bohu ako univerzálnej realite, ku ktorej sa všetky náboženské tradície vzťahujú. Pluralistická teológia náboženstiev narazila na silnejúcu kritiku, ktorá poukazovala na skutočnosť, že je tým spochybnená jedinosť a jedinečnosť Ježiša Krista v sprostredkovaní spásy. V posledných rokoch sa objavil nový prístup nazývaný metakritický inkluzivizmus. Tento pohľad zdôrazňuje, že Boh pôsobí v rôznych náboženstvách a že každé náboženstvo sa podieľa na približovaní sa k Božiemu tajomstvu. Tento prístup je zameraný na uznanie, že iné náboženstvá môžeme skutočne pochopiť len vtedy, ak ich žijeme, a že medzináboženský dialóg je nielen o kritike, ale aj o hľadaní spoločného dobra, spravodlivosti a lásky.
Cieľ medzináboženského dialógu: Sociálnoetický rozmer a spoločné hodnoty
Medzináboženský dialóg dnes podľa Dr. Mikluščáka nie je len otázkou teologických alebo filozofických diskusií, ale má konkrétny sociálnoetický význam. V súčasnosti je kľúčovým cieľom podporiť spoločné hodnoty ako sú mier, spravodlivosť, ochrana ľudských práv a náboženská sloboda. Biblický text z knihy Micheášovej pritom zdôrazňuje, že náboženstvá majú jeden spoločný eschatologický cieľ : „Na konci dní: bude upevnený vrch Pánovho domu na temene vrchov a vyčnievať bude nad pahorky i budú sa naň hrnúť ľudia. Prídu mnohé národy a povedia: „Hor’ sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi.“ Lebo zoSiona vyjde náuka a Pánovo slovo z Jeruzalema. Lebo všetky národy putujú, každý v mene svojho boha, my však putujeme v mene Pána, nášho Boha, na večné veky.“ (Mi 4, – 2.5)