Ukrajina 16. apríla (TK KBS) Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi hovorí o ruskom útoku na Kvetnú nedeľu, ktorý si vyžiadal viac než 30 obetí a vyše 100 zranených. Zdôrazňuje, že počas Svätého týždňa kráčame krížovou cestou „od utrpenia k vzkrieseniu“.
„Keď je človek zdravý, má dojem, že nepotrebuje žiadnu milosť – ani od Boha, ani od ľudí. No keď prežíva bolesť a tragédiu, keď každý deň cíti, že sám nestačí, že potrebuje pomoc druhého, vtedy objavuje zmysel spoločného putovania,“ hovorí Svjatoslav Ševčuk. V rozhovore pre Vatikánske médiá opísal vieru, duchovnú silu, odolnosť a nádej v Krista – nádej, ktorá pretrváva aj po ďalšom masakre civilistov. V úvode Svätého týždňa totiž zahynulo 34 ľudí, asi 120 bolo zranených, vrátane pätnástich detí. Napriek krutosti útoku, podľa jeho slov, nebol potlačený zmysel pre ľudskosť ani najhlbšie presvedčenie duše.
Nádej ako čnosť
Ako sa počas rokov vojny zmenila nádej ľudí na Ukrajine, najmä katolíckych veriacich, v kontexte jubilejného roka s témou „Pútnici nádeje“?
Nádej je pre nás dnes skutočným zdrojom prežitia, schopnosti vzdorovať a ísť ďalej. Myslím si, že podstata nádeje sa nezmenila, lebo našou nádejou zostáva Pán Ježiš Kristus. Nezverujeme sa niečomu, ale niekomu. Tento vzťah s Ježišom, ktorý trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, je naším prameňom nádeje.
Možno sa mení naše chápanie nádeje – nejde len o pocity ako „dúfajme, že to dobre dopadne“, ale ide o čnosť. Je to sila vliata Duchom Svätým, moc Zmŕtvychvstalého, ktorý v nás žije. Čím väčšia je bolesť, tým viac vnímame, že táto sila je v nás. Nádej je skutočnosť, ktorú prežívame. Sme vďační Svätému Otcovi Františkovi, ktorý otvoril dvere tejto nádeji.
Ľudia prichádzajú na púte, najmä v pôstnom období, do našich katedrál a svätýň, aby načerpali nádej, pristupujú k sviatostiam zmierenia a Eucharistie, modlia sa za pápeža a prijímajú milosti svätého roka – nielen v Ríme, ale aj u nás.
Kvetná nedeľa v znamení bolesti i viery
Počas Kvetnej nedele došlo v Sumách k tragickému útoku. Môže všetko toto utrpenie zatieniť veľkonočné posolstvo nádeje?
Žiaľ, Svätý týždeň začal veľkou tragédiou. V meste Sumy dopadli počas bohoslužieb dve rakety: jedna priamo do centra mesta, druhá krátko nato, keď už na mieste zasahovali záchranné zložky. Bilancia: 34 mŕtvych, vrátane dvoch detí, a 119 zranených, z toho 15 detí.
Podľa všetkých indícií išlo o cielený útok na civilné obyvateľstvo. Druhá raketa údajne explodovala vo vzduchu, aby zasiahla čo najviac ľudí pohybujúcich sa v uliciach. Je to brutálny spôsob vojny. Zdá sa, že čím viac sa medzinárodne hovorí o mieri, tým častejšie prichádzajú takéto útoky. Aj v Kyjeve žijeme pod neustálym bombardovaním, čo sme v predchádzajúcich mesiacoch nezažili.
A predsa ľudia toto utrpenie nevnímajú ako niečo nezvládnuteľné, ale ako súčasť krížovej cesty. Krížová cesta nie je zastavenie – je to cesta, pohyb smerom k vzkrieseniu. A my kráčame spoločne.
Náš kňaz v Sumách, otec Olexander Djad, riaditeľ miestnej Charity, mi rozprával, že ľudia po útoku neutekali, ale spolupracovali, pomáhali si navzájom, čistili ulice, pripravovali sa na Veľkú noc. Bola to obdivuhodná reakcia: viac odvahy, viac súdržnosti, viac viery. Rakety dopadli len 200 metrov od sídla Charity, kde pracuje 50 ľudí. Na druhý deň tam boli všetci, pripravení slúžiť.
Mimoriadne nás bolia osudy detí. Som veľmi vďačný Charite z Talianska, ktorá ponúkla letný tábor pre dvadsať detí zo Sumy. Ale, ako hovorí náš kňaz, stovky detí by potrebovali aspoň pár týždňov v bezpečí, aby sa mohli zotaviť. Napriek tragédii ľudia neprepadajú zúfalstvu, ale prejavujú vieru, ľudskosť a solidaritu, ktorá premáha strach.
Slávenie svätého roka vo vojne
Ako prežíva Ukrajina svätý rok v týchto ťažkých podmienkach?
Toto jubileum je výnimočné. V časoch pokoja si človek často myslí, že Božiu milosť nepotrebuje. Ale v čase bolesti a tragédie si uvedomí, že je odkázaný na druhých, na Boha. Objavujeme tak zmysel púte, význam spoločného kráčania.
Tento rok silno prežívame spoločenstvo svätých – medzi nebeskou a pozemskou cirkvou. Tam, kde je toto spoločenstvo, tam je prítomný Zmŕtvychvstalý Kristus, zdroj našej sily a nádeje. Pomáha nám vydržať. Učíme sa byť empatickí, solidárni, vstupovať do situácií druhých. To zachraňuje životy.
Ďakujeme všetkým, ktorí idú s nami. Svätý rok neprežíva len Ukrajina, ale celá Katolícka cirkev. Cítime túto solidaritu, ktorá je pre nás veľkým darom. Aj Ukrajina sa delí so svetom – o svoju nádej, svoju vieru a ducha vytrvalosti. Vidíme, že to rezonuje v srdciach miliónov veriacich po celom svete. Ďakujeme, že kráčate s nami.
Byť pastierom vo vojne
Zmenili tri roky vojny vaše vnímanie úlohy hlavy Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi?
Áno, veľmi radikálne. Byzantská cirkev je liturgicky cirkvou veľkonočnej radosti. Sme cirkvou Veľkej noci. Ale nanovo objavujeme, že veľkonočné tajomstvo v sebe nesie aj utrpenie a smrť – tajomstvá, ktoré dnešná kultúra nerada uznáva. No my ich žijeme naplno.
Ako pastier som povolaný byť s mojimi ľuďmi, byť ich hlasom, hovoriť v mene tých, ktorých nik nepočuje. Musím byť mostom medzi trpiacimi a svetom, medzi ranami ľudí a Kristovým uzdravujúcim dotykom. Vojna ma naučila počúvať – Boha aj ľudí. Uvedomujem si, že duchovný vodca nie je ten, kto má vždy odpoveď, ale ten, kto vie sprevádzať aj v tichu, v slzách, v tme.
Každý deň prosím Boha o múdrosť a silu. Nie preto, že som silný, ale preto, že som slabý. A práve v tejto slabosti sa zjavuje Božia moc. Preto verím, že aj v temnote vojny môže Cirkev svietiť ako svetlo nádeje.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené