Bratislava 18. februára (TK KBS) Keď sa život napĺňa rôznymi výzvami a stratami, nádej nás dokáže pozdvihnúť a ukázať cestu vpred. Pre Máriu Draveckú, manželku bývalého veľvyslanca pri Svätej stolici Jozefa Draveckého, prináša služba v komunite úžitok nielen iným, ale aj sebe cez osobnú spokojnosť. Dva roky po jeho úmrtí hovorí, ako sa dá vyrovnať s neľahkými chvíľami po odchode milovanej osoby, ale aj o tom, ako ostať užitočnými aj vo vyššom veku.
Stretávame sa krátko po zasadnutí biskupov, kňazov, zasvätených a laikov v Nimnici. S akými pocitmi ste prišli domov?
Cítila som sa veľmi pozdvihnutá a naplnená duchovnou radosťou. Bolo to veľmi obohacujúce stretnutie, na ktorom som mala možnosť stretnúť nielen známych, ktorých som už poznala, ale aj tých, s ktorými som mala iba formálny kontakt. Atmosféra bola veľmi príjemná, a pre mňa to bola príležitosť obohatiť sa o nové priateľstvá, poznatky a podeliť sa o zážitky. Bol to pre mňa veľmi obohacujúci čas a stále sa cítim naplnená spokojnosťou, že som sa na podujatí zúčastnila.
Tematicky bolo stretnutie venované nádeji. Čo vám dáva nádej v súčasných časoch a ako ju prežívate?
Nádej je pre mňa veľmi dôležitá, pretože mi poskytuje oporu aj v ťažších časoch. Celý môj život, a aj život môjho manžela, bol postavený na nádeji – od čias, keď som prišla do Bratislavy ako študentka a stretla som ľudí, ktorí mi pomohli začleniť sa do nového prostredia. Títo ľudia mi dali nádej a podporu, ktorá mi pomohla orientovať sa vo veľkom meste. Postupne som sa zapojila do rôznych skupín a spoločenstiev, ktoré podporovali moju vieru a poskytli mi zmysel pre život. Naozaj, nádej je pre mňa niečo, čo ma sprevádzalo počas celého života, a stále sa na ňu spolieham.
Kedy ste pocítili, že nádej vás posilňuje v živote, najmä na ceste viery?
Ako som spomínala, na začiatku, keď som prišla do Bratislavy, cítila som sa stratená. Mala som ideály, no zrazu som sa ocitla v novom prostredí, ktoré bolo pre mňa veľkou výzvou. Pochádzala som z rodiny, kde môj otec bol lekár a veľmi poctivý veriaci človek. Počas štúdia na vysokej škole som sa stretla s mnohými, ktorí nemali rovnaké hodnoty ako ja, čo ma veľmi sklamalo. Vtedy ma oslovila Oľga, ktorá videla, že chodím do kostola, a pozvala ma na stretnutie. To bol moment, ktorý mi pomohol nájsť oporu a nádej. Odtiaľ sa začala cesta, ktorá ma viedla a posilnila.
Akú rolu zohráva nádej v tejto etape vášho života?
Teraz prežívam obdobie, ktoré považujem za radostné, aj keď mám určité obmedzenia. Aj keď už nemám tú istú pohyblivosť, stále mám pocit, že môžem byť užitočná. To ma teší a posilňuje. Cítim, že moje životné skúsenosti, ktoré sa snažím využívať, sú darom. Tento pocit užitočnosti a radosti mi dodáva energiu do ďalšieho života. Je to tiež Božie riadenie, že môžem robiť veci, ktoré sú pre mňa a moju rodinu prospešné.
Prospešná ste však aj na inom poli, keďže sa angažujete v Združení kresťanských seniorov...
Po návrate z poslednej misie manžela (Jozef Dravecký pôsobil ako veľvyslanec vo viacerých krajinách – pozn. TK KBS) nás v našej farnosti oslovil predseda Združenia kresťanských seniorov, či by sme sa nezapojili do ich činnosti. Môj manžel, hoci mal už 65 rokov, sa ešte necítil ako senior, ale postupne sme si uvedomili, že táto etapa nášho života sa končí a začína sa nová. Manžel sa stal predsedom klubu, a keď ochorel, požiadal ma, aby som prevzala jeho úlohy. Aj keď som sa tomu bránila, pretože som bola zvyknutá na to, že som vždy stála pri ňom, nakoniec som sa rozhodla zapojiť, aby činnosť klubu pokračovala. Dnes som predsedníčkou klubu a zároveň predsedníčkou Bratislavského územného centra celoslovenského združenia, čo je pre mňa veľmi cenná skúsenosť.
Ako pomáhate svojim rovesníkom v rámci komunity a čo robíte pre podporu seniorov?
Podporujem seniorov, aby sa nebáli adaptovať na nové technológie, ktoré sú súčasťou dnešného života. Snažíme sa organizovať kurzy pre seniorov, kde sa učia, ako používať mobilné telefóny a počítače. Pomáhame im chrániť sa pred podvodmi a nebezpečenstvami, ktoré sú často spojené s novými technológiami. Okrem toho sa snažíme vytvárať priestor, kde sa môžu navzájom podporovať a vytvárať nové priateľstvá, aby sa cítili súčasťou komunity.
Aký význam má pre vás služba, ktorú vykonávate v rámci tohto združenia?
Táto služba mi poskytuje pocit, že aj v tomto veku môžem byť užitočná pre spoločenstvo. K tomu ma povzbudzovali už naši duchovní mentori (dnes už zosnulý kardinál Ján Chryzostom Korec a ďalší – pozn. TK KBS) a naša práca v spoločenstve. S manželom sme sa vždy usilovali o to, aby sme boli nápomocní iným a aby náš vzťah nebol iba o nás, aby sme „nepestovali egoizmus vo dvojici“, ale aj o tom, ako môžeme prispieť do širšej komunity. Služba v združení ma napĺňa tým, že môžem byť súčasťou niečoho väčšieho a pomáhať iným. Zároveň to prináša aj mne osobnú radosť a zmysel.
Neprišli ste o ňu, keď ste sa dozvedeli, že Váš manžel je ťažko chorý? Ako ste sa pripravovali na jeho odchod?
Príprava na odchod môjho manžela nebola jednoduchá, ale bola veľmi potrebná. Otvorene sme sa rozprávali o tom, čo nás čaká, aj keď to neboli ľahké rozhovory. Pracovala som aj na geriatrii, takže som mala skúsenosti so smrťou, ale tá osobná situácia bola stále veľmi emotívna. Spoločne sme sa modlili, hovorili o tom, čo nás čaká, a aj keď sme mali obavy a strach, vždy sme sa pokúšali upokojiť jeden druhého. Smrť je nevyhnutná, a je dôležité ju prijať s pokojom a vierou v to, že Pán nás prijme, ak sa snažíme žiť v súlade s jeho vôľou.
Aký bol priebeh posledných dní?
Keď môj manžel začal slabnúť, rozhodli sme sa, že ho budeme opatrovať doma. Vďačíme za túto možnosť aj mobilnému hospicu Slnečnica, ktorý nám poskytol odbornú pomoc. Aj keď sa cítil slabý a odkázaný na pomoc, vždy sme sa snažili zachovať pokoj. Počas jeho posledných dní prišli všetky naše deti, a mali sme možnosť byť všetci spolu. Deti sa pýtali, čo robiť, a ja som im hovorila, že najdôležitejšie je byť pri ňom, pretože on už len pomaly usínal. Tento čas bol veľmi emotívny, ale zároveň krásny, pretože sme mali možnosť byť všetci spoločne a modliť sa za neho.
Ste matka piatich detí, pracovali ste aj ako lekárka, a to popri náročnej práci manžela. Aký vplyv mala smrť vášho manžela na vaše deti a vnúčatá?
Bolo veľmi dôležité, že deti a vnúčatá mali možnosť byť pri ňom až do posledného momentu. Ráno pred jeho smrťou sme sa všetci zjednotili v modlitbách, vrátane tých, ktorí boli s nami a modlili sa za neho. Tento proces pomohol deťom a vnúčatám prijať smrť ako súčasť života a nevideli v nej niečo traumatické. Smrť nebola vnímaná ako niečo, čoho sa treba báť, ale ako prirodzený prechod. Tento postoj sme sa im snažili odovzdať aj tým, že sme im ukázali, aké je dôležité byť prítomný pri tých, ktorí odchádzajú, a modliť sa za nich.
Ako ste sa vyrovnali s odlúčením po smrti manžela?
Keď môj manžel odišiel, cítila som veľký smútok a prázdnotu, pretože sme spolu strávili takmer celý život. Ale aj v tejto situácii som sa snažila nájsť pokoj, pretože sme sa spolu pripravovali na tento okamih. Už pred jeho odchodom sme sa často rozprávali o tom, ako sa máme dopĺňať, a ja som vedela, že hoci ho už nemám fyzicky pri sebe, jeho duch je stále so mnou. Rovnako ako počas jeho života, aj po jeho smrti sa cítim vďačná za všetko, čo sme spolu prežili.
Aké sú podľa vás najväčšie výzvy pre starších ľudí?
Jednou z najväčších výziev je prijímanie nových vecí, ktoré prichádzajú s vyšším vekom, a tiež zaobchádzanie so stratami. Naša generácia bola zvyknutá na určité životné rytmy, ale dnes sa musíme prispôsobiť novým zmenám, ako je technológia alebo noví ľudia v našom živote. Keď prichádzajú starosti, nie je to jednoduché, ale dôležité je pozerať sa dopredu, nie na to, čo sme stratili. Niekedy to môže byť depresívne, keď už nie sme obklopení tým istým počtom priateľov a rodiny. Napriek tomu je dôležité hľadať radosť, podeliť sa o radosti so svojimi blízkymi, aj keď sa okolnosti menia.
Odovzdávanie skúseností mladším generáciám je tiež výzvou, pretože dnešní mladí čelia iným problémom, než sme čelili my. Pre mňa osobne je dôležité, aby moje deti a vnúčatá vedeli, že ich budem vždy podporovať, aj keď sa rozhodnú inak, než by som si priala. Vždy sa snažím byť ich oporou a neodsudzovať ich. Snažím sa im pripomenúť, že aj keď spravia chyby, neprestávajú byť našimi deťmi, a vždy sme tu pre nich. Taktiež sa snažím rešpektovať ich rozhodnutia a nátlak nevyvíjam, aj keď nie vždy sú naše hodnoty rovnaké.
Seniori dnes čelia veľkým výzvam aj v oblasti technológií, ktoré sa neustále menia. Napríklad, keď som sa učila používať mobilný telefón, bola to pre mňa veľká výzva, ale nakoniec som si zvykla. Myslím si, že je dôležité, aby sme sa snažili naučiť sa nové veci, aj keď je to ťažšie, pretože nám to uľahčuje život. Na druhej strane, je potrebné byť obozretní voči rôznym podvodom a hrozbám, ktoré môžu seniorom hroziť. Preto je dôležité, aby sme sa učili, ako sa chrániť a ako správne používať nové technológie.
Pripravil: M. Lipiak