Bratislava 9. februára (TK KBS) Časy nevraživosti medzi katolíkmi a evanjelikmi sú na oboch stranách minulosťou. Lepšiu atmosféru, prijatie aj priateľstvá zo strany katolíkov potvrdil aj emeritný evanjelický biskup Július Filo. O tom, ako pokračuje hľadanie jednoty a spolupráca, sme hovorili s vdp. Ľudovítom Pokojným, predsedom Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy. Dialóg medzi oboma cirkvami na Slovensku sa doslova rozbehol po podpise dokumentu s názvom Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení pred 25 rokmi. O pohľade, skúsenostiach a názoroch zástupcov oboch cirkví sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
Dokument Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísaný Evanjelickou cirkvou a. v. a Rímskokatolíckou cirkvou, má 25 rokov. Čo sa za ten čas zmenilo medzi oboma cirkvami? Július Filo: Vytvorila sa celkovo lepšia atmosféra, vyplývajúca práve z podpisu tejto deklarácie. Pri oslave tohto podpisu som spomenul zvláštnu vec: keď evanjelici v roku 1530, teda Luther a Melanchton, napísali Augsburské vyznanie, v štvrtom článku tvrdia veci, ktoré sa de facto teraz potvrdzujú. V tom čase sa domnievali, že vo veci ospravedlnenia nemáme žiadny problém. Iba pre zásluhy Pána Ježiša Krista si môžeme byť istí záchranou, je to iba z Božej milosti. Sme zachránení vierou v Ježiša Krista, robí to Božia milosť. Táto zásada platí, tam nemáme žiadny rozpor. Potom však bol ďalší snem Katolíckej cirkvi a zistilo sa, že predsa je to celé trochu inak, najmä otázka úlohy dobrých skutkov. Teraz sa však znovu potvrdilo, že Ježiš je Spasiteľ a iba pre jeho zásluhy sme spasení. O tomto je článok, na ktorom stojí a padá Cirkev. Latinsky sa to pekne volá „articulus stantis et cadentis ecclesiae“. To je rozhodujúce. Znamená to, že v základných veciach sú obe cirkvi zajedno. Za tých 25 rokov sa udialo napríklad to, že sme v roku 2001 podpísali spoločné vyhlásenie o vzájomnom uznaní svätého krstu. To bolo veľmi dôležité, pretože svätý krst je prijatie do Cirkvi a znovu je to Kristovou milosťou. Je to prakticky osobné prijatie celého diela. Veľa sa zmenilo aj v atmosfére, vo vzťahoch, je tu oveľa viacej vzájomnej úcty a uznania.
V tých časom, keď som bol farárom vo Svätom Jure, pravidelne sme mali aj modlitby za jednotu kresťanov v obidvoch kostoloch, aj v katolíckom, aj v našom. Medzičasom vyprchala nejaká túžba to robiť. Akoby – keď je atmosféra medzi nami lepšia – sme to už nepotrebovali tak deklarovať, čo ma trošku mrzí. Vo Svätom Jure sa len niečo nad polovicu ľudí hlási k cirkvám. Tí, čo sa nehlásia nikde, by mali vidieť, že sa my kresťania navzájom uznávame a oslavujeme toho istého Spasiteľa, ktorý je hlavou Cirkvi. Potrebujú vidieť, že si vzájomne vážime jeden druhého a robíme spoločné aktivity.
Emeritný evanjelický biskup Vladimír Filo
Ľudovít Pokojný: Je to významný krok vo vzájomných vzťahoch, ako to aj Katolícka cirkev povedala vo vyhlásení k spoločnému podpísaniu tohto dokumentu. Veľmi dôležité je si uvedomiť, že predtým neexistoval podobný významný doktrinálny krok. V roku 2001 nasledovalo aj spoločné uznanie krstu. My farári a farárky však musíme vykonávať obrad krstu správne, tak ako sa zaviazali naši biskupi. Čiže nemusíme nanovo krstiť. Znamená to, že sme sa zhodli v základných otázkach, ktoré nás rozdelili v 16. storočí. Teraz sme si ich dokázali v úcte vyjasniť. Nie je to krok, za ktorým je „stop“, ale začala sa ním ďalšia cesta.
Dokument spomína aj potrebu ďalšieho dialógu. Akými témami teraz pokračuje rozprava o priblížení sa oboch cirkví?
Július Filo: Na svetovej úrovni pokračuje v otázkach uznania úradu. Sú viaceré veci, ktoré sú rozpracované. Ja osobne dúfam, že sa naše cirkvi, katolícka a evanjelická podľa augsburského vyznania, dostanú k vzájomnému uznaniu Eucharistie. Ak sa to podarí, budeme môcť povedať, že sa prijímame vzájomne ako pri jednom stole. Lebo to je de facto ďalšia a pre nás jediná sviatosť. Z našej strany už aj teraz deklarujeme privítanie. Hovoríme: Vitajte! Každý, kto je pokrstený, je vítaný pri stole sviatosti večere Pánovej, teda Eucharistie. V Ježišovi máme jednotu, ale nie je to deklarované celosvetovo. Interkomunia stále nebola podpísaná a to je jedna z vecí, na ktorú sa čaká, a verím, že sa na nej aj pracuje.
U nás doma sme už dávnejšie začali robiť aktivity súvisiace so spoločnými dejinami, ide o vyliečenie spomienok. Existuje kopa rôznych pohľadov na to, čo ako prebiehalo, čo sa stalo, prečo. V tom by bolo dobré dospieť k takej jednoznačnej vízii na to, čo bolo. To je tiež veľmi dôležitá vec. Mali sme niekoľko takých aktivít s pánom biskupom Balážom. Treba sa pozrieť pravdivo na protireformáciu a rekatolizáciu, čo bolo príčinou tých procesov.
Ľudovít Pokojný: Dialóg pokračuje práve preto, lebo o pár rokov si budeme pripomínať päťsté výročie Augsburského vyznania viery, ktoré bolo vlastne pokusom udržať jednotu s Katolíckou cirkvou. Ďalšou témou je diskusia o pápežskom primáte. K tejto téme vyšiel na Dikastériu pre jednotu kresťanov v júni 2024 študijný materiál. Ján Pavol II. totiž pozval predstaviteľov rôznych cirkví, aby vyjadrili svoje námietky a návrhy, ako by mal pápež, rímsky biskup, lepšie vykonávať svoju službu jednoty viery pre celú Cirkev. Je to ďalší veľký posun v teologickom a zároveň pastoračnom dialógu.
Debatuje sa aj o ďalších dôležitých bodoch, ako je napríklad téza „zároveň spravodlivý aj hriešnik“. V tomto nie je katolícka a evanjelická strana ešte jednotná. My hovoríme, že keď raz človeku udelíme krst, ten človek je spravodlivý, už nie je hriešnik, aj keď má v sebe náklonnosť k hriechu. Žiadostivosť však nie je pre nás hriech. Preto je dôležité, aby pokračoval teologický dialóg.
Napríklad G. Iammarrone, uznávaný ekumenista, františkánsky profesor teológie v Ríme, vyslovil názor, že v tomto dokumente o ospravedlnení nie je celkom vyjadrená teológia Martina Luthera, ale zároveň nie je v ňom celkom dobre vyjadrené ani katolícke učenie. Preto je dôležité, aby sme si to ďalej vysvetľovali a hľadali zhodu vo veciach, ktoré sú medzi nami ešte kontroverzné.
Jednotu v tejto otázke o ospravedlnení, ktorá rozdeľovala obidve naše cirkvi, podporili aj ďalšie spoločenstvá veriacich. Aká je situácia dnes?
Július Filo: K vyhláseniu sa pridal aj Svetový zväz metodistov a tiež Svetový reformovaný zväz. Predstavitelia oboch týchto spoločenstiev na Slovensku boli aj na našom oslavnom stretnutí, ktoré sa konalo 11. novembra 2024 na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Košiciach. Máme medzi sebou podpísanú interkomúniu, teda vzájomné uznanie a prijatie pri sviatosti Pánovej večere. Okrem rôznych aktivít a štúdií sú tu aj programy pragmatickej spolupráce na úrovni Svetového luteránskeho zväzu alebo Svetovej rady cirkví. Sú to programy napomáhajúce sociálnej a sociálnopolitickej práci vo svete.
Ľudovít Pokojný: Dokument prijali metodisti, reformovaní aj anglikáni. Tu sa ukazuje, že práve ospravedlnenie, alebo lepšie povedané ospravodlivenie nie je niečo, čo si my ľudia môžeme vyrobiť, ale iba prijať. Čiže tu sa zdôrazňuje, že ospravedlnenie je otázka viery, že prijímam ospravedlnenie, hoci si ho ničím nezaslúžim, ani ho nemôžem dosiahnuť. Je to dar od Boha. Na to následne odpovedám mojimi dobrými skutkami. Dobré skutky mi nezabezpečujú spásu, ale sú odpoveďou na milosť, ktorú dostávam. Toto je téma, v čom sa diskutujúci v 16. storočí nepochopili. Dobré skutky sa totiž chápali nesprávnym spôsobom v štýle, že urobím dobrý skutok, napríklad almužnou prispejem na obnovu Baziliky svätého Petra, a tým si môžem zabezpečiť odpustenie trestov za zlé skutky. Akoby sa odpustenie trestov dalo kúpiť. To je však omyl. Toto vyjasnenie teda rozpoznávajú aj ďalšie cirkevné spoločenstvá. Zástupcovia Evanjelickej cirkvi boli prizvaní aj na synodu o synodalite v Ríme. Pomohlo toto pozvanie procesu približovania sa? Július Filo: Toto pozvanie je veľmi krásny znak potvrdenia dobrého vývoja. My evanjelici tiež máme ako najvyšší orgán synodu, je veľmi dôležitá. Predstavuje proces, do ktorého patria nielen kňazi, ale aj predstavitelia všetkých skupín v kontexte cirkvi. Len Duch Svätý vie, kde všade a do akej miery sa to prejavilo pozitívne vo svete. Takže verím, že to bol dôležitý krok. Ľudovít Pokojný: Určite áno. Nielen pápež František, ale všetci účastníci o tom hovorili veľmi jasne. Synodalita, kráčať spolu, neznamená, že si sadneme a dohodneme sa, čo je pre nás dôležité, aby sme ďalej robili. Nie! Celá synodálna dynamika je postavená práve na hlbokom prežívaní trojičného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom, a to si vyžaduje hlbokú spiritualitu: v postoji lásky zažívame prítomnosť Ducha Svätého. Pápež František hovorí, že my sa nechceme len počúvať a demokraticky rozhodovať, ale potrebujeme počúvať Ducha Svätého, ktorý medzi nami bude rozprávať. A na to sa potrebujeme pripraviť a hľadať spôsob, ako to realizovať. Toto je záležitosť, ktorá sa týka nielen Katolíckej cirkvi, ale všetkých pokrstených. A preto pápež František a všetci zodpovední za synodu hovoria, že synodalita nemôže byť bez ekumenizmu a ekumenizmus nemôže byť bez synodality. V 16. storočí nás práve otázka ospravedlnenia rozdelila. Dokážeme dnes pokojnejšie, otvorenejšie komunikovať a byť viac prijímajúci? Július Filo: Myslím, že áno. Mám veľa priateľov, ktorí pôsobia v iných cirkvách, aj v Katolíckej cirkvi, aj medzi kňazmi a biskupmi som mal veľa priateľov, ktorí s porozumením sledovali, čo sa deje na Slovensku. Po zmene spoločenských pomerov sa na Slovensku otvorila možnosť budovania vzťahov. Následné prehodnocovanie teologických pohľadov nás vzdialili ako spoločenstvá a dnes sme sa prakticky k sebe vrátili aj pri poznaní, že nie je medzi nami rozpor. Ježiš Kristus je Spasiteľ a hlavou Cirkvi, v neho rovnako veríme. Ľudovít Pokojný: Mení sa to, je to vývoj, evolúcia. Minulé 20. storočie bolo vnímané ako ekumenické storočie. Vďaka pastoračným skúsenostiam na misiách misionári tlačili vedenia cirkví, aby prehodnotili svoj vzťah. Na misiách sa mnohí domorodí obyvatelia pýtali: Ako to, že sa nerozprávate? Ako to, že ste rozdelení? To bola praktická pohnútka, aby sa kresťania z rôznych cirkví začali medzi sebou rozprávať, čo podnietilo obrovské hnutie obnovy pre jednotu kresťanov. Začalo sa tomu hovoriť ekumenické hnutie. Najprv sa rozšírilo v protestantských cirkvách a komunitách a potom aj v Katolíckej cirkvi. Práve Druhý vatikánsky koncil prispel vo veľkej miere k zmene ekumenického zmýšľania v Katolíckej cirkvi. Napríklad predtým sme hovorili, že „oddelení bratia a sestry“ sa majú vrátiť k nám. Teraz však hovoríme, že sú to naši „bratia a sestry“, bratské cirkvi, sesterské cirkvi. To bol posun, ba skok. Prispeli k tomu mnohé charizmatické osobnosti, ktoré svojimi odbornými znalosťami v oblasti teológie, biblistiky, liturgiky a iných teologických odborov dokázali nájsť spoločné body.
Svedčia o tom aj dôležité dokumenty, nielen ten o ospravedlnení. Okrem tých, ktoré vytvorili spoločné inter-konfesionálne komisie, z našej strany je tu napríklad encyklika Ut unum sint alebo Direktórium na vykonávanie ekumenických princípov a noriem o ekumenizme z čias Jána Pavla II. Alebo Od konfliktu k spoločenstvu z čias Benedikta XVI., ale aj už spomenutý študijný materiál Rímsky biskup z čias pápeža Františka. Toto sú ďalšie kroky, ako prakticky aplikovať ekumenizmus.
Okrem toho sme sa začali spolu modliť, čo sa predtým nesmelo. Podobné je to aj pri tzv. zmiešaných sobášoch. Začali sme spolu robiť rôzne charitatívne aktivity, čo predtým bola konkurencia. Pripomeniem vzácnu udalosť, ktorá sa nespomína pri 500. výročí reformácie, ale mňa veľmi oslovila. Keď pápež František prišiel do Lundu vo Švédsku na jubilejné stretnutie Svetového luteránskeho zväzu, privítali ho tam aj týmito slovami: „Svätý Otče, aj my sme vaši!“ Takýto začiatok tohto výročia mňa osobne veľmi dojal. Pýtal som sa seba: Čo sa to deje? Samozrejme, musíme pracovať ďalej na pochopení správneho významu pápežskej služby viery, lásky a jednoty. Cítime však, že Duch Svätý nás rozhodne vedie k zjednotenej Cirkvi. Kľúčovou postavou ekumenizmu a zmierenia je Ján Pavol II. Ako vnímate jeho podiel na tomto diele? Július Filo: Osobne mám naňho dobré spomienky. Stretol som ho nielen pri jeho návštevách na Slovensku, ale v roku 2000 sme boli v rámci celonárodnej púte s pánom prezidentom Rudolfom Schusterom vo Vatikáne prijatí práve týmto pápežom. Nebol síce osobne pri podpise tejto dohody o ospravedlnení v Augsburgu, ale hneď v ten deň pri veľkom prijatí kresťanov v Ríme povedal: „Dnes sa stala úžasná vec. Je to zlomový bod vo vzťahoch!“ Určite tomu veľmi napomáhal, mal v sebe ducha ekumenizmu. Bolo to jeho osobné predsavzatie hľadať cestu k iným cirkvám a spájať kresťanov, aj to verejne deklaroval. Bol Božím nástrojom na strane Katolíckej cirkvi. Ľudovít Pokojný: Teraz spomeniem tému, ktorá je veľmi citlivá v ekumenickom dialógu. No je to charakteristika pápeža Jána Pavla II.: on je mariánsky pápež. Ja viem, že naši bratia a sestry evanjelici majú problém hovoriť o Márii, Božej Matke, ale ak hovoríme o Jánovi Pavlovi II. a jeho prínose pre ekumenizmus, nemôžeme nehovoriť o tom, že tento človek bol preniknutý skrz na skrz mariánskou úctou. Nie zbytočne aj on sám povedal, že pri atentáte, ktorý bol na neho spáchaný, bol zachránený neviditeľnou rukou. Bol presvedčený o tom, že to urobila práve Matka Božia. Otázka znie, ako chápať vzťah medzi Máriou a ekumenizmom. Myslím si, že najlepšie je predstaviť Máriu ako matku. Lebo matka zjednocuje, nerozdeľuje. Matka nikdy nezabúda, matka je tá, ktorá prijíma svoje deti a dáva ich dokopy. Preto bol pápež Ján Pavol II. tak nasadený pre ekumenizmus, lebo od Márie zachytil materskú túžbu zjednotiť všetkých, nielen katolíkov, ale všetkých okolo Ježiša. V prvom rade to znamená kresťanov, ale potom aj iné náboženstvá a ľudí dobrej vôle.
Jeho úloha je teda absolútne nezastupiteľná v celom procese ekumenizmu. Bol to práve on, ktorý to medzi katolíkmi rozprúdil a začal tak prakticky vyjadrovať dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu. Stretával sa s predstaviteľmi mnohých cirkví len preto, aby ich prijal a urobil prvé kroky na ceste k jednote. Čiže už nie: pozývam vás ako hostí, ale pozývam vás ako aktérov. A to je posun, lebo hosť znamená, že si síce prijatý, ale tolerovaný. Aktér však znamená, že si môj spolupracovník, brat, sestra. Presne toto priniesol Ján Pavol II. a následne v tom pokračoval Benedikt XVI. Toto všetko, o čom sa rozprávame, sa väčšinou odohrávalo na vysokých cirkevných úrovniach. Ako preniesť toto prijatie a zmierenie do bežných medziľudských vzťahov? Július Filo: Veľmi záleží na jednotlivcoch, na tom, ako sú vedení Božou láskou a Kristovým Duchom zmierenia a úcty. To je rozhodujúce. Jedna z takých výziev na Slovensku je napríklad život rodín, ktoré sú konfesijne zmiešané, teda jeden z páru je katolík a druhý napríklad evanjelik. Toto je bod, kde by sa to najviac mohlo prejaviť. Kedysi sa to riešilo schematicky, ak bol otec katolík a mama evanjelička, chlapci boli katolíci a dievčatá evanjeličky. Nejako to neriešili, no zdá sa, že žili v duchu lásky a pokoja, nebol tam konflikt. No na iných miestach pri takejto príležitosti ten konflikt nastáva už pri založení manželstva. Záleží na tom, ako to tí dvaja, otec a matka, prakticky nastavia. Verím, že ak sme vedení Božím Duchom, aj v tejto veci by mohol nastať nový čas, nový život takých to rodín. Mnohí to aj tak robia už teraz. Idú napríklad na Štedrý deň najprv na naše služby Božie, my to mávame väčšinou navečer, tak o piatej alebo o štvrtej, a potom idú na polnočnú.
Ľudovít Pokojný
Ľudovít Pokojný: Tak prvá vec je, aby sme my duchovní, to znamená farári/farárky, kapláni/kaplánky, vedeli, že ekumenizmus je podstatnou súčasťou nášho kresťanstva. Znamená to, že ak idem slúžiť svätú omšu, nejdem ju slúžiť len pre katolíkov, slúžim ju pre všetkých, ktorí žijú s Kristom, ba dokonca pre celé ľudstvo. Samozrejme, sú tu normy danej cirkvi, ktoré musíme dodržiavať. Som v službe predovšetkým svojim veriacim, ale aj všetkým. To je prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť všetci duchovní služobníci vo všetkých kresťanských cirkvách. Druhá veľmi dôležitá vec je prinášať medzi ľudí také aktivity, ktorými sa dokážeme prijímať navzájom a tešiť sa jeden z druhého. A to je dôležité bratstvo, ktoré potrebujeme tu na Slovensku začať tvoriť: sme naozaj bratia a sestry. To však bez nás, duchovných vo farnostiach a zboroch, nepôjde. Ďalšia dôležitá vec je spoločne, nie samostatne, vytvoriť edukačné moduly do škôl, kde sa bude hovoriť novým spôsobom o ekumenizme, a to v pravde a zároveň v úcte, čiže v láske. Toto pripraviť by nemal byť problém. Udalosti, ktoré sme zažili ako cirkvi na Slovensku v našich dejinách, by sme mali vysvetľovať spoločne, nekonfrontačne, v pravde a s láskou. Vedieť povedať aj: Áno, bolo to takto, mrzí nás, že sa to stalo, nebolo to správne. Vtedy to ľudia považovali za správne, dnes vidíme, že to bolo málo evanjeliové alebo možno vôbec. Je to presne v tom zmysle, ako povedal Ježiš: pravda vás oslobodí.
A rovnako dôležitá je spiritualita, čiže naša duchovnosť. Napríklad text modlitby Otče náš alebo Vyznanie viery máme rovnaké, ale vo vlastných zneniach. Bolo by pekné ich zjednotiť. Alebo konať spoločné duchovné obnovy. Je tu tiež otázka zmiešaných manželstiev, kde manželia chcú žiť podľa svojej viery, vychovávať svoje deti vo viere, ale ešte stále ich zasahujú nejasnosti z minulosti. Preto premýšľame, ako im pomôcť. Je teda viacero oblastí, kde sa potrebujeme viac zamerať na riešenia pre ľudí, ktorí sú pokrstení jedným Kristovým krstom. Spoločné vyhlásenie nás povzbudzuje pokračovať, nezastať a pracovať na našom zjednotení.
Zdroj: nm.sk Mária Kohutiarová