Bratislava 2. februára (TK KBS) V nedeľu 2. februára slávime Sviatok Obetovania Pána. Ľudovo je tento deň nazývaný Hromnice. Je zároveň spojený s Dňom zasväteného života, kedy si Bohu zasvätené osoby – rehoľníci a rehoľníčky – pripomínajú zasvätenie svojho života Bohu. V tento deň (alebo v okolí tohto dňa) si pred miestnym biskupom symbolicky obnovujú svoje rehoľné sľuby. Tento rok sa väčšina stretnutí konala v sobotu.
Hromnice majú svoje pekné príslovie: Na hromnice o hodinu více. To znamená, že svetlo je centrom dnešného dňa, ale z hľadiska veriaceho človeka nie len to svetlo sveta, ale Svetlo s veľkým ,S‘, teda Kristus. Na 40 deň po narodení Ježiša Krista rodičia ho priniesli do chrámu, aby ho predstavili a zasvätili Pánovi. Ježišov príchod do chrámu označuje okamih stretnutia Zákona a evanjelia, Starej a Novej zmluvy, starého a nového chrámu. Teraz sa napĺňa proroctvo Aggea o sláve nového chrámu postaveného po návrate z babylonského zajatia: Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako prvého (Ag 2, 9). Starý Simeon, ktorý vzal na ruky dieťa Ježiša a žiadal, aby mohol v pokoji umrieť, keďže si práve splnil svoju úlohu, vždy sa pokladal za názorný symbol Starého zákona, ktorý ohlasuje a očakáva príchod Nového, a keď sa ten zjaví vo svete, nezomiera, ale odchádza do ústrania, ako to urobil aj Ján Krstiteľ, keď povedal: Teraz je moja radosť úplná: on musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30). Simeon predstavuje Dieťa ako svetlo pohanov, odvolávajúc sa na proroctvo o Pánovom služobníkovi, v ktorom sa až dvakrát hovorí, že bude svetlom pohanov (Iz 42, 6; 49, 6). Uzatvára sa teda obdobie prorokovania a začína sa obdobie napĺňania proroctiev. Toto Simeonovo proroctvo je prechodom od ohlasovania budúcich vecí – posledných dní –, ako to bolo v Starom zákone, po predstavenie prítomnej osoby. Spoznať a ohlasovať v Duchu Krista prítomného vo svete, je vlastným zmyslom kresťanského prorokovania.
Zmysel predstavenia (obetovania) Dieťaťa v chráme neustále objasňovala liturgia, ktorá v ňom vidí uskutočnenie Malachiášovho proroctva: I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate (Mal 3, 1). Keď sv. Ambróz komentoval túto udalosť, napísal: „Tu môžeš vidieť, ako všetky udalosti Starého zákona boli obrazom budúcnosti.“ Obetovanie v chráme vynáša na svetlo nielen novosť Nového zákona a evanjelia, ale aj jeho spojitosť so Starým zákonom. Simeon svedok tohto predstavenia dieťaťa Ježiša v chráme vyslovuje to známe, on je svetlo národov na osvietenie pohanov a spásu. Svetlo, ktoré osvecuje svet láskou, pravdou a oslovuje obetou, obetou vlastného života. On život neberie, ale dáva svoj za záchranu sveta.
Pápež Benedikt XVI. v homílii na sviatok Obetovania Pána v roku 2010 povedal: Simeon totiž predstavuje Ježiša ako „spásu“ ľudstva, „svetlo“ všetkých národov a „znamenie, ktorému budú odporovať“, aby vyšlo najavo zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2, 29 – 35). Na Východe sa tento sviatok nazýval Hypapante, sviatok stretnutia: Totiž Simeon a Anna, ktorí stretnú Ježiša v chráme a spoznávajú v ňom dávno očakávaného Mesiáša, predstavujú ľudstvo, ktoré sa stretáva so svojím Pánom v Cirkvi. Následne sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, vyzdvihnúc predovšetkým symbol svetla a procesiu so sviecami, s čím súvisí vznik pojmu „Hromnice“. Druhý vatikánsky koncil nariadil reformu liturgického kalendára. Reforma kalendára vstúpila do platnosti v roku 1969 a v ňom 2. februára nachádzame sviatok Obetovania Pána. Sviatok bol známy už v 4.storočí v Jeruzaleme. Rím ho prijal v siedmom storočí. Od 10 storočia bol slávený ako sviatok Panny Márie. Istým spôsobom sa ním kedysi končili vianočné sviatky. Až v roku 1960 sa Rímska cirkev vrátila k spoločnej tradícii s východnými Cirkvami a slávi ho ako sviatok Pána. Jeho náplň je v tom, že podľa zákona platného u Izraelitov, teda Starého zákona sa žena po pôrode pokladala za nečistú následkom dedičného hriechu. Preto bola povinná na štyridsiaty deň po narodení syna ísť do chrámu, po narodení dievčaťa na sedemdesiaty deň, a podrobiť sa očisťovacej pobožnosti. Zákon nariaďoval, ako to čítame aj v evanjeliu svätého Lukáša, všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi, na znamenie, že Bohu patrí všetko ako zvrchovanému darcovi života a na poďakovanie, že pri východe Izraelitov z Egypta zachoval prvorodených synov vyvoleného národa. Tento sviatok sa preto nazýval sviatkom Očisťovania Panny Márie.
V tento deň sa slávi liturgia svetla, požehnávajú sviece. Liturgia Cirkvi od samého začiatku vzťahuje na Krista všetko čo je v Písme v súvislosti so svetlom. Počas Vianoc veľmi často sa spomína napr. u proroka Izaiáša známy výrok, ľud čo kráča vo tmách uzrie veľké svetlo; evanjelista Ján nám píše v prológu evanjelia, že svetlo vo tmách svieti, lež tmy ho neprijali a napokon aj sám, Kristus o sebe hovorí ja som svetlo sveta. A práve na Hromnice veľmi jasne o ňom hovorí Simeon: Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a spásu Izraela, tvojho ľudu. Symbolom svetla v minulosti bola svieca a preto niet sa čo diviť, že svieca začala byť aj symbolom Krista, lebo veriaci si vždy uvedomovali, že je nutné realizovať, mať na pamäti výzvu Krista majte horiace sviece v rukách, a tak svieca bola vždy pripomienkou nielen Krista, ale aj jeho očakávaného príchodu. V Cirkvi od samého začiatku bol zvyk požehnávania všetkého, čo slúžilo k prehĺbeniu duchovného života a výnimkou neboli ani sviece ako znak Krista.
Simeon nazýva Krista Svetlom. Krista aj veľkonočná liturgia nazýva Svetlom, keď diakon alebo kňaz spieva trojnásobné Kristus Svetlo sveta. Kedysi tento sviatok Hromníc završoval vianočné sviatky, mal prefáciu vianočnú a aj mariánska antifóna bola vianočná. Azda z tohto sa vyvinul zvyk posviacania sviec na začiatku svätej omše a konanie sprievodu. Táto slávnosť je jednou z najstarších a pripisuje sa pápežovi Geláziovi v roku 494. Iní udávajú, že to zaviedol až pápež Sergius I. v roku 687 – 701, aby vykorenil pohanské zvyky nazývané Amburbale, ktoré sa konávali na počesť boha Februa a Plutona. Podľa iných to zas bola prosebná procesia so sviečkami, aby Boh na orodovanie Panny Márie odvrátil zúriaci mor. Cirkev od dávna prosila Boha, aby tí čo budú nábožne držať horiace sviece v rukách boli ním požehnávaní na tele i duši. A tak od dávna veriaci zapaľovali sviece pri búrkach, živelných pohromách, krupobití, hromobití. Od toho dostali sviatky meno Hromnice. A nakoniec bývalo zvykom hromničnú sviecu zapaľovať pri umierajúcich, aby v pokoji prešli do večnosti, kde večne svieti nehynúce svetlo Ježiš Kristus. Tu si však musíme uvedomiť, že to nie je nijaké čarovanie ani mágia, ale je to jednoducho symbol Krista a svieca istým spôsobom nám pripomína toho, kto je neustále s nami a jeho obetu.
Hromnice ako deň zasväteného života
Sviatok Obetovania Pána slávený na stabilný dátum 2. februára, ľudovo nazývaný Hromnice, má tradične hlboký vzťah k zasvätenému, teda rehoľnému životu a sv. Ján Pavol II. preto v roku 1997 vyhlásil tento liturgický sviatok za Svetový deň zasväteného života. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne rehoľníci a rehoľníčky z celého Ríma. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“ Pápeža viedli tri dôvody, kvôli ktorým uznal za potrebné sláviť Deň zasväteného života.
Prvým dôvodom je vyjadrenie vďaky Bohu za túto formu života, ktorý je pre Cirkev darom najvyššej hodnoty. Cirkev totiž verí, že účinnosť pre všetky svoje diela, ktoré koná navonok, v nemalej miere čerpá zo skrytých živín Bohu zasväteného života. Modlitba a obeta života podľa evanjeliových rád je ich zdrojom. Bohu zasvätený život je tiež svedectvom o novom živote, ktorý presahuje čas a priestor sveta, v ktorom žijeme. Rehoľníci odovzdaním svojho života Bohu poukazujú na reálnu existenciu hodnôt, ktoré síce vo viditeľnom (fenomenologickom) poriadku sveta nie sú zatiaľ viditeľné, ale ktoré sa raz stanú evidentnou skutočnosťou pre všetkých.
Druhý dôvod spočíva v tom, aby Boží ľud lepšie spoznal a ocenil zasvätený život. Na Deň zasväteného života zvyčajne prichádzajú aj laici do chrámu, kde sa stretnutie rehoľníkov s biskupom koná. Tam majú možnosť počuť, či už kázeň alebo prednášku o zasvätenom živote, ale tiež osobné svedectvo rehoľných osôb. Tiež sa o tomto dni intenzívnejšie uvažuje v katolíckych médiách. A tak veriaci si môžu nanovo pripomenúť, že materiálne bohatstvo nie je najvyššou hodnotou; ba že i chudoba môže byť pre človeka obohatením, ak je prežívaná s chudobným Kristom. Tiež sa laici môžu zamyslieť nad hodnotou čistoty a vernosti, a to uprostred sveta, v ktorom nevernosť a hrubá žiadostivosť narúša a ničí vzťahy medzi najbližšími. Konečne môžu veriaci prehodnotiť silu poslušnosti, ktorá je dnes považovaná skôr za slabosť. Poslušnosť a vzájomná podriadenosť vo vzťahoch, sa im môže zjaviť v novom svetle – nie ako nástroj zotročenia, ale ako prostriedok k harmónii. A napokon tretí dôvod – ten sa dotýka priamo zasvätených osôb: majú si v tento deň pripomenúť, aké veľké veci urobil v ich živote Pán.
Biskupi ako apoštoli miestnych cirkví sa v tento deň stretávajú zvyčajne v katedrálnych chrámoch, alebo iných významných chrámoch v svojich diecézach napr. v bazilikách, s rehoľníkmi a rehoľníčkami, či zasvätenými pannami. V tomto roku väčšina našich biskupov sa stretne s nimi už v sobotu 1. februára, nakoľko sviatok Obetovania Pána pripadá na nedeľu. Mnohé mužské rehoľné spoločenstvá sú však aj činne pôsobiace vo farnostiach, alebo priamo sú správcami farností, tak by mali problém či ísť sláviť deň zasväteného života s biskupom alebo ostať vo farnosti slúžiť Božiemu ľudu.
Čo prajeme zasväteným?
Azda najlepšie to vystihujú slová Benedikta z jeho posledného stretnutia zo zasvätenými 2. februára 2013: „Drahí bratia a sestry, radosť zo zasväteného života nevyhnutne prechádza skrze účasť na Kristovom kríži. Tak tomu bolo aj u Panny Márie. Trpela v srdci, ktoré je celkom zjednotené so srdcom Božieho syna, prebodnutým z lásky. Z tejto rany vychádza Božie svetlo. Rovnako z utrpení, obetí, z darovania seba samých, ktoré zasvätení žijú z lásky k Bohu a blížnym, vychádza to isté svetlo, ktoré evanjelizuje národy. V dnešný sviatok želám osobitne vám, zasvätení, aby váš život mal vždy príchuť evanjeliovej parúzie (Druhého Ježišovho príchodu), aby ste žili, svedčili, ohlasovali a vyžarovali Dobrú zvesť ako Slovo pravdy (porov. Porta fidei, 6)“.
Svätý Blažej 3. 2
So sviečkami je spojený aj deň svätého Blažeja.
Svätý Blažej, biskup a mučeník pôsobil v meste Sebasta v Arménsku. Staré historické pramene hovoria, že bol pôvodne lekárom a ako biskup veľmi trpel za vieru. Keď ho väznili chodili za ním do väzenia chorí a on ich uzdravoval. Spomína sa aj uzdravenie chlapca, ktorému v hrdle uviazla kosť a hrozilo udusenie. Priviezli ho svätému biskupovi a on ho uzdravil. Blažej zomrel po krutom mučení za prenasledovania cisára Licínia asi v roku 316. Požehnanie sa udeľuje jednotlivo alebo spoločne so skríženými sviecami buď po homílií alebo po modlitbe po prijímaní. Kňaz požehná sviece: Velebíme ťa, Bože, náš Otec, Pán nášho života, a prosíme ťa: požehnaj tieto sviece a nám všetkým, čo sme sa tu na sviatok svätého Blažeja zhromaždili daruj svoju pomoc a milosrdenstvo. Ochraňuj nás na príhovor tohto biskupa a mučeníka od chorôb hrdla a každej škody a veď nás bezpečne cez všetky nebezpečenstvá nášho života. a potom kňaz udeľuje požehnanie jednotlivo alebo spoločne: Požehnanie jednotlivých veriacich: Kňaz drží skrížené zapálené sviece pod hrdlom veriaceho a žehná ho týmito slovami:
V.: Na príhovor svätého Blažeja nech ťa Pán chráni od každého zla a nech ťa žehná všemohúci Boh, Otec i Syn + i Duch Svätý. R.: Amen. Ak je veriacich veľa, možno udeliť toto požehnanie takto: V.: Pán s vami. R.: I s duchom tvojím. V.: Prijmite svätoblažejské požehnanie. Držiac dve zapálené sviece vystrie kňaz pravú ruku nad všetkých veriacich a povie: V.: Na príhovor svätého Blažeja, biskupa a mučeníka, nech vás Pán chráni od každého zla, nech vás sprevádza svojím + požehnaním a nech vás posilňuje, aby ste v zdraví tela a duše plnili svoje poslanie a dosiahli spásu v spoločenstve všetkých svätých. Skrze Krista, nášho Pána. R.: Amen. V.: A požehnanie všemohúceho Boha, Otca i Syna + i Ducha Svätého, nech zostúpi na vás a zostane vždy s vami. R.: Amen.
Zdroj: Archív TK KBS