Bratislava 19. januára (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského, s ktorou sa prihovoril počas spoločnej ekumenickej bohosžby v priestoroch Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augusburského vyznania v Bratislave-Dúbravke.
-
Milí bratia a sestry,
téma týždňa modlitieb za jednotu kresťanov tento rok je vyjadrená otázkou: Veríš tomu? Vieme, že položenie otázky je zvyčajne viac ako len získavanie informácií – je to zrkadlo vnútorného sveta človeka, jeho vzťahu k osobám a situáciám, ktoré prežívajú.
Ako sme už mali možnosť pripomenúť si, otázka: Veríš tomu? vychádza z dialógu medzi Pánom Ježišom a Martou, ktorý sa odohráva po Lazarovej smrti a pochovaní. Ježišova otázka vychádza zo vzťahu k Marte a zo vzťahu k udalosti, ktorú prežívala. Marta je konfrontovaná s otázkou smrti svojho brata Lazára a následne je konfrontovaná s otázkou, či verí v Ježiša ako toho, kto je stelesnením Vzkriesenia a Života.
Tento dialóg Pána Ježiša a Marty je nadčasový. Aj dnes čelíme prejavom smrti, ktoré sú prítomné v rozličných konfliktoch medzi národmi a spoločenstvami, v krvavých a krutých vojnách. Znaky smrti sú prítomné aj v osobnom živote mnohých ľudí, v situáciách osamelosti a veľkej neistoty a beznádeje. Ľudia hľadajú odpovede na svoje otázky, túžia po úteche, želajú si nájsť zmysel a smer vo svojom živote.
Sme dotknutí znakmi smrti a sme postavení pred otázku: Veríš tomu, že Ježiš je Vzkriesenie a Život?
Uvedená otázka je prítomná v úryvku evanjelia, ktorí sme počuli pre malou chvíľou a ktorý nám pripomenul stretnutie vzkrieseného Pána s apoštolmi na ôsmy deň po Veľkej noci.
Do popredia sa dostali pochybnosti apoštola Tomáša. Spočiatku neveril svedectvu o Ježišovi, ktorý sa zjavil v jeho neprítomnosti, a povedal: „Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ (Jn 20, 25). Tomáš pochybuje, ale z jeho slov vyplýva v podstate presvedčenie, že Ježiša teraz možno spoznať ani nie tak podľa tváre ako skôr podľa rán. Tomáš verí, že znakmi Ježišovej identity sú teraz predovšetkým rany, v ktorých sa zjavuje, do akej miery nás miloval. V tomto sa apoštol nemýli.
Ako sme počuli, o osem dní neskôr sa Ježiš opäť zjavuje uprostred svojich učeníkov a tentoraz je pri tom aj Tomáš. A Ježiš ho vyzve: „Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ (Jn 20, 27).
Tomáš reaguje najkrajším vyznaním viery v celom Novom zákone: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Svätý Augustín to komentuje: Tomáš „videl a dotýkal sa človeka, ale vyznával svoju vieru v Boha, ktorého nevidel ani sa ho nedotýkal. Ale to, čo videl a čoho sa dotýkal, ho podnietilo uveriť v to, o čom dovtedy pochyboval“ (In Johann. 121, 5).
Evanjelista pokračuje záverečným Ježišovým slovom k Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.“ (Jn 20, 29). Túto vetu môžeme dať aj do prítomného času: „Blahoslavení, ktorí nevidia, a predsa veria“. V každom prípade tu Ježiš vyslovuje základnú zásadu pre kresťanov, ktorí prídu po Tomášovi, teda pre nás všetkých.
Je zaujímavé všimnúť si, ako iný Tomáš, veľký stredoveký teológ Akvinský, porovnáva túto formulu blahoslavenstva so zdanlivo opačnou formulou, ktorú uvádza evanjelista Lukáš: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy“ (Lk 10, 23). Akvinský to však komentuje takto: „Kto verí bez videnia, zaslúži si oveľa viac ako ten, kto verí videním“ (In Johann. XX lectio VI 2566). Príklad apoštola Tomáša je pre nás dôležitý prinajmenšom z troch dôvodov:
po prvé preto, že nás utešuje v našej neistote;
po druhé preto, že nám ukazuje, že každá pochybnosť môže viesť k jasnému výsledku, ktorý prekoná akúkoľvek neistotu; a napokon preto, že slová, ktoré mu Ježiš adresoval, nám pripomínajú skutočný význam zrelej viery a povzbudzujú nás, aby sme napriek ťažkostiam pokračovali na ceste priľnutia k nemu.
Viera sa nezaobíde bez pochybností. Viera nie je založená na jasnom preniknutí skutočnosti, ale na dôvere v niekoho, kto je väčší ako naše chápanie. Viera zahŕňa dôveru v Boha aj uprostred neistôt, je cestou, ktorá zahŕňa aj pochybnosti a veriaci musí byť pripravený čeliť neistotám.
Francúzsky básnik, dramatik a diplomat Paul Claudel zhrnul túto situáciu veriaceho človeka do veľkej a presvedčivej vízie v úvodnej scéne hry Saténová črievica.
Hlavnou postavou hry je Rodrigo, sveták, ktorý sa Bohu obrátil chrbátom. Rodrigo mal brata jezuitu, misionára. Samotná hra začína scénou, ktorá predstavuje Rodrigovho brata ako stroskotanca. Jeho loď potopili piráti a on sám, pripútaný na brvno z potopenej lode pláva na tomto kuse dreva v hučiacich vodách oceánu.
A hovorí: „Pane, ďakujem ti, že si ma takto zviazal. Niekedy sa mi zdali tvoje prikázania nepríjemné a moja vôľa slabá, zlyhávajúca tvárou v tvár tvojim nariadeniam. Dnes však nemôžem byť s tebou zviazaný tesnejšie, ako som, a aj keď prejdem svoje údy jeden po druhom, žiadny z nich sa od teba nemôže ani trochu vzdialiť. A tak som naozaj pripútaný ku krížu, ale kríž, ku ktorému som pripútaný, už nie je pripútaný k ničomu. Vznáša sa na mori.“
Pripútaný ku krížu – ale kríž k ničomu, unášaný nad priepasťou. Situáciu dnešného veriaceho človeka by sotva bolo možné opísať živšie a presnejšie, ako je to tu. Zdá sa, že nad prázdnotou ho drží len trám dreva, ktorý sa kolíše, a vyzerá to tak, že by sa dala odhadnúť chvíľa, keď sa bude musieť potopiť. Len voľný trám spája misionára s Bohom, ale samozrejme: spája ho nezvratne, a nakoniec vie, že toto drevo je silnejšie ako ničota, ktorá pod ním zíva, ktorá však naďalej zostáva hrozivou, reálnou možnosťou jeho existencie.
Každý z nás môže byť pokúšaný Tomášovou neverou. Či bolesť, zlo, nespravodlivosť, smrť, najmä keď sa dotýkajú nevinných, ktorí sú obeťami vojny a terorizmu, chorôb a hladu – nie sú skúškou našej viery? Paradoxne však práve v týchto prípadoch je pre nás Tomášova nevera užitočná a cenná, pretože nám pomáha očistiť akúkoľvek falošnú predstavu o Bohu a vedie nás k objavovaniu jeho autentickej tváre: tváre Boha, ktorý v Kristovi vzal na seba rany zraneného ľudstva. Tomáš dostal od Pána a odovzdal Cirkvi dar viery, ktorá bola skúšaná Ježišovým umučením a smrťou a potvrdená stretnutím so vzkrieseným. Vieru, ktorá takmer zomrela a znovuzrodila sa vďaka kontaktu s Kristovými ranami, s ranami, ktoré Zmŕtvychvstalý neskrýval, ale ukazoval a ukazuje nám ich v bolesti a utrpení každého človeka.
„Jeho ranami ste uzdravení“ (1 Pt 2, 24), to je oznámenie, ktoré Peter adresoval prvým obráteným. Tie rany, ktoré boli pre Tomáša spočiatku prekážkou viery, pretože boli znakom Ježišovho vonkajšej prehry; tie isté rany sa pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým stali dôkazom víťaznej lásky. Tieto rany, ktoré Kristus utŕžil z lásky k nám, nám pomáhajú pochopiť, kto je Boh, a opakovať: „Pán môj a Boh môj“. Len Boh, ktorý nás miluje až do takej miery, že na seba berie naše rany a našu bolesť, najmä našu nevinnú bolesť, je hodný viery.
Apoštol Tomáš hľadá a chce vidieť Ježišove rany, berie skutočnosť kríža vážne. Zmŕtvychvstalý môže byť pre neho len ten, kto bol ukrižovaný. Hlboká skúsenosť Veľkej noci neznesie žiadne okľuky. Nikto sa nemôže vyhnúť krížu a Tomáš pred ním neuteká.
Nemá strach z kontaktu s krížom. Tým, že Tomáš hľadal a chcel vidieť Ježišove rany, dôkladne skúmal, čo sa stalo. Znie to moderne, ale hovoril o tom už Gregor Veľký: „Tomášova nevera nám pomáha veriť viac ako viera veriacich učeníkov.“
Dostali sme otázku: Veríš tomu? Veríš tomu, že Ježiš je Vzkriesenie a Život?
Uvedomujeme si však, že prv, aby sme mohli každý sám za seba odpovedať na túto otázku, potrebujeme sa opýtať: Ako sa ja, ako sa moje spoločenstvo vyrovnáva s „ranami“ svojich bratov a sestier? Utekáme pred nimi aj my?
Netreba zdôrazňovať, že aj v našich radoch je mnoho rozličných rán: sklamania, utrpenie telesné i duchovné, konflikty s nezahojenými jazvami.
Svätý Tomáš nám ukázal, ako sa vyrovnával s Pánovými ranami a s vlastnými ranami pochybností a sklamaní. A tak je zrejmé, že pozornosť voči zraneniam sa musí stať charakteristickým znakom kresťanských spoločenstiev. Naše spoločenstvá majú byť uzdravujúcimi prostrediami, ale nielen preto, že poskytovali liečenie rán a zmierňovali bolesť, ale preto, aby v nich bolo zrejmé, že rany a bolesť otvárajú možnosť nového videnia. A nové videnie, nový pohľad môže spočívať len v pohľade na toho, ktorého hľadal Tomáš a ktorého môžeme vidieť na našich krížoch: Ježiša Krista.
Aj moje rany a aj rany bratov a sestier potrebujú na svoje uzdravenie silu, ktorá pramení vo vyznaní: Pán môj a Boh môj! Uveril som, že Ty si Vzkriesenia a Život.