Vatikán 17. januára (VaticanNews) Kniha „Spera“ (Dúfaj), v ktorej pápež František po prvýkrát rozpráva o svojom živote, vyšla v utorok 14. januára v stovke krajín vo svete. Prinášame ďalší úryvok, Svätý Otec rozpráva o stroskotaní lode, na ktorú sa mali v roku 1927 nalodiť jeho starí rodičia a otec.
Predkovia sa v extrémnych podmienkach vyhli stroskotaniu lode
Hovorili, že bolo cítiť obrovské otrasy, akoby zemetrasenie. Celú cestu sprevádzali silné, nepríjemné otrasy, (...) ale toto bolo niečo iné: bolo to skôr ako výbuch, ako bomba. (...) Nebola to bomba: skôr tupé hromobitie. (...) Jeden muž po tom, čo sa niekoľko hodín držal dreva v oceáne, by dosvedčil, že jasne videl, ako sa vytiahla vrtuľa a hriadeľ ľavého motora. Celkom. Vrtuľa roztrhla trup a spôsobila veľkú dieru: voda sa prúdom valila dnu (...). Členovia orchestra vraj dostali príkaz pokračovať v hraní. (...) Loď sa stále viac nakláňala, tma postupovala, more bolo hlbšie. Keď bolo jasné, že upokojovanie pasažierov už nemôže stačiť, kapitán vydal rozkaz zastaviť motory, spustil poplašnú sirénu a rádiotelegrafista vyslal prvé SOS.
Núdzový signál zachytilo niekoľko lodí. (...) Okamžite sa ponáhľali, ale všetky boli nútené zastaviť v dostatočnej vzdialenosti, pretože nápadný stĺp bieleho dymu v nich vyvolával obavy z katastrofálneho výbuchu kotlov. Z mostíka (...) sa veliteľ zúfalo snažil vyzvať na upokojenie a koordinoval záchranné práce, pričom uprednostňoval ženy a deti. Keď však nastala noc (...), situácia sa stala úplne kritickou. Záchranné člny boli spustené, ale náklon lode bol príliš veľký: mnohé sa potopili hneď po náraze do trupu, iné boli zničené a nepoužiteľné, naberali vodu, ktorú museli cestujúci odstraňovať pomocou klobúkov. Ďalšie, ktoré zachvátila búrka, sa prevrátili alebo potopili v dôsledku preťaženia. Mnohí z nich boli remeselníci a roľníci z údolí a nížin, nikdy predtým nevideli more a nevedeli plávať.
Modlitby a výkriky sa miešali. Zavládla panika. Mnohí cestujúci padali alebo sa vrhali do mora a topili sa. Niektorých premohlo zúfalstvo. Ďalších zaživa zožrali žraloky. Vo veľkom zmätku nebolo možné spočítať spory, ale ani gestá odvahy a sebaobetovania. (...) Dávno pred polnocou loď úplne zaplavila voda, tá sa zdvihla kolmo od čela a s posledným hromovým stonaním (...) sa potopila do hĺbky viac ako 1 400 metrov. (...) Kapitán zostal na palube až do konca a prinútil zvyšných hráčov orchestra zahrať Kráľovský pochod. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Iste, tesne pred potopením parníka bolo počuť mnoho výstrelov, ktoré vypálili dôstojníci, ktorí sa po tom, čo urobili pre cestujúcich maximum, sa rozhodli, že nebudú čeliť agónii utopenia. (...) Záchrana niekoľkých preživších, ktorí sa snažili udržať na hladine (...), pokračovala až do neskorej noci. Keď pred svitaním dorazili ďalšie brazílske parníky (...), nenašli už žiadnych preživších.
Táto takmer 150 metrov dlhá loď bola na prelome storočí pýchou obchodného loďstva, bola najprestížnejšou loďou talianskej flotily, na ktorej sa plavili také osobnosti ako Arturo Toscanini a Luigi Pirandello (...). Tieto časy však už dávno pominuli. Medzitým prebehla svetová vojna a opotrebovanie, zanedbávanie a zlá údržba urobili svoje. (...) Keď sa vydala na svoju poslednú cestu, na rozpaky vlastného kapitána mala na palube viac ako 1 200 cestujúcich, väčšinou prisťahovalcov z Piemontu, Ligúrie a Benátska. Ale aj z Marke, Basilikáty a Kalábrie. Podľa údajov, ktoré vtedy poskytli talianske úrady, pri nešťastí zahynulo niečo vyše 300 ľudí, väčšinou členov posádky. Juhoamerické noviny však uvádzali oveľa vyšší počet, viac ako dvojnásobok, vrátane nelegálnych prisťahovalcov, niekoľkých desiatok sýrskych emigrantov a poľnohospodárskych robotníkov, ktorí sa chystali z talianskeho vidieka do Južnej Ameriky na zimnú sezónu.
Toto stroskotanie, ktoré orgány režimu bagatelizovali alebo zakrývali, bol taliansky „Titanic“. Ani neviem, koľkokrát som počul príbeh o tejto lodi pomenovanej po dcére kráľa Viktora Emanuela III (...). Princezná Mafalda. Ten príbeh sa rozprával v rodine. Rozprávali si ho v bare. Spievali ho v populárnych piesňach migrantov z jednej strany oceánu na druhú (...). Moji starí rodičia a ich jediný syn Mario, mladý muž, ktorý sa stal mojím otcom, si kúpili lístok na tú dlhú plavbu, na loď, ktorá vyplávala z janovského prístavu 11. októbra 1927 a smerovala do Buenos Aires. Ale nenastúpili na ňu. (...) Nestihli včas predať to, čo vlastnili. Nakoniec, napriek vlastnej vôli boli Bergogliovci nútení vymeniť lístok a odložiť odchod do Argentíny. Preto som teraz tu. Ani si neviete predstaviť, koľkokrát som sa pristihol pri tom, že ďakujem Božej prozreteľnosti.
Pápež František Preklad: Miroslava Holubíková, Martin Jarábek