Jordánsko 11. januára (VaticanNews) Pozitívne signály zo Sýrie, voľba nového libanonského prezidenta, pápežove slová adresované diplomatickému zboru, „duch Helsínk“, ťažkosti pri vyjednávaní o mieri, predbežná dohoda s čínskou vládou o menovaní biskupov – to sú témy rozhovoru vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Parolina s edičným riaditeľom Vatikánskych médií Andreom Torniellim.
Kardinál Pietro Parolin na nedávnej návšteve Jordánska predsedal slávnostnej liturgii pri príležitosti posviacky nového kostola latinského patriarchátu, ktorý stojí na mieste Ježišovho krstu. Zúčastnilo sa na nej viac ako šesťtisíc veriacich. Ako píše Andrea Tornielli, bolo to znamenie vitality a nádeje a je to príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo sa deje vo svete, vrátane slov, ktoré 9. januára adresoval pápež František diplomatickému zboru.
Prinášame vybrané časti z rozhovoru s kardinálom Pietrom Parolinom.
Sme v Jordánsku, vo Svätej zemi, na mieste Ježišovho krstu, ktoré bolo ešte pred niekoľkými desaťročiami mínovým poľom. Neďaleko odtiaľto sa vedie vojna, ktorú vyvolali útoky Hamasu a doplácajú na ňu civilisti svojou krvou a ničením, a to najmä v Gaze. Aké posolstvo by ste chceli odovzdať?
Bola to veľmi krásna a dobre zorganizovaná slávnosť, ale predovšetkým to bola oslava veľkej nádeje. A to nie preto, že hovoriť o nádeji v tomto jubilejnom roku venovanom tejto téme je už klišé. Posolstvo, ktoré môže vyplynúť z tohto dňa, je podľa mňa práve toto: v regióne sužovanom mnohými konfliktami, rozorvanom viacerými napätiami, pôda kedysi podmínovaná je dnes dobre obrábaná a úrodná. To je samo osebe znamením nádeje: skutočne, ako hovorí prorok, kopije sa môžu zmeniť na kosáky, zbrane sa môžu stať nástrojmi pokoja. Veľká a živá účasť ľudu je tiež dôvodom na nádej. Sú tu živé sily a kresťanstvo môže aj s Božou milosťou pomôcť nájsť spôsoby riešenia súčasných konfliktov.
Jordánsko je krajina, kde kresťanská menšina žije asimilovane a cíti sa byť súčasťou krajiny. V iných prípadoch to tak, žiaľ, nie je. Aká je dnes úloha kresťanov na Blízkom východe?
Kresťania sú v týchto krajinách prítomní od nepamäti, naďalej sú plnohodnotnou a riadnou súčasťou blízkovýchodných štátov a spoločností, aj keď, žiaľ, všetky udalosti z dávnej i nedávnej minulosti a v súčasnosti sú naklonené ich odchodu, a preto sa početne kresťanské komunity vo všetkých krajinách zmenšujú. Chcel by som zdôrazniť tento konštitutívny rozmer kresťanskej prítomnosti: arabský znamená aj kresťanský, pretože v týchto krajinách existuje kresťanské spoločenstvo, ktoré má korene v minulosti. (...) Kresťania ako konštitutívna súčasť môžu prispieť vo všetkých oblastiach. Ako už mnohokrát povedal aj pápež, Blízky východ bez kresťanov by bol chudobnejší Blízky východ, chýbal by mu výraz, ktorý je základom samotnej reality tohto regiónu.
Ste znepokojený vývojom situácie v Sýrii?
Čítal som pozitívne vyhlásenia, ktoré odzneli a idú smerom, ktorý s nádejou vyjadril pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru: dúfajme, že pre Sýriu sa môže začať nová doba, v ktorej budú mať všetci občania rovnaké práva a rovnaké výsady. To je koncepcia občianstva, ktorú navrhuje aj Svätá stolica pre všetky krajiny: všetci občania sú si rovní, majú rovnaké práva a rovnaké povinnosti pred zákonom. Úprimne dúfame, že tieto potvrdenia budú nasledovať, a teda že budú chránené aj práva menšín a práva kresťanov.
Len pred dvoma dňami sa po dvoch rokoch konečne uskutočnili voľby libanonského prezidenta. Aký je to signál?
Myslím si, že je to pozitívny signál. Počas týchto dvoch rokov sme vždy tvrdili, že je dôležité, aby krajina mala rovnakú kontinuitu a pretrvala tak, ako je nakonfigurovaná, teda - aby som použil slová sv. Jána Pavla II. o „krajine posolstva“ – čiže krajine, kde spolu koexistuje sociálna, politická a náboženská rozmanitosť. Vždy sme tvrdili, že v prvom rade treba zabezpečiť predsedníctvo, teda posilniť inštitúcie. Je to teda znamenie nádeje. Úprimne dúfame, že tieto voľby znamenajú pre Libanon novú etapu, v ktorej sa všetky politické sily spoja, aby našli spoločnú reč a pracovali pre dobro krajiny a predovšetkým pre tie reformy, ktoré krajina nevyhnutne potrebuje. (...)
Pápež vo svojom príhovore k diplomatickému zboru odsúdil riziko rozvoja „klubovej“ mentality, ktorá spôsobuje, že sa radšej rozprávame len s tými, ktorí zmýšľajú rovnako ako my. Pápež opakovane pripomenul „ducha Helsínk“: čo to znamená dnes?
„Duch Helsínk“ je práve prekonanie tejto mentality. Ocitli sme sa v rozdelenom svete, vo svete protikladov, rozdelenom na dva bloky. Možno dnes sa tieto „kluby“ rozdrobili a znásobili. A v istom zmysle to možno bolo jednoduchšie, keď existovali len dva bloky. „Helsinský duch“ je práve duchom niekoho, kto prekročil kategóriu nepriateľa a dokázal nájsť spoločnú reč aj s tými, ktorí nemysleli ako on. Helsinki predstavujú túto schopnosť prekročiť svoj vlastný názor alebo ho považovať za jedinečný a výlučný a akceptovať aj to, že existujú iné názory, ktoré sú legitímne a ktoré sa dajú zosúladiť aj s mojím, samozrejme, tým, že sa aj ja niečoho vzdám. Tu je zdravý kompromis (...) s cieľom prekonať konflikt.
Čo v tomto zmysle znamená výraz „spravodlivý mier“?
Podľa môjho názoru spravodlivý mier znamená mier, ktorý je založený na medzinárodnom práve a deklaráciách OSN. Sú to nástroje, ktoré má medzinárodné spoločenstvo k dispozícii na reguláciu vzťahov medzi krajinami a medzi spoločenstvami štátov. (...) V kresťanskom myslení spravodlivosť neznamená len dať každému to, čo mu patrí, podľa distribučnej spravodlivosti, ale je to spravodlivosť, o ktorej hovorí sám Ježiš, je to vyššia spravodlivosť, ktorá sa stáva láskou a odpustením voči druhým. Pápež František diplomatickému zboru hovoril o diplomacii odpustenia. Veľmi krásny je ten úryvok z príhovoru, práve preto, že evokuje schopnosť prekročiť jednoduché požiadavky spravodlivosti.
Spracovala Miroslava Holubíková