Bratislava 18. decembra (TK KBS) Prinášame plné znenie pastierskeho listu ordinára Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR Mons. Františka Rábeka k Vianociam 2024.
__
Vážení príslušníci ordinariátu, milí priatelia,
už tradične sa Vám prihováram touto formou pri príležitosti vianočných sviatkov, aby som každého a každú z Vás pozdravil, zaželal Vám i Vašim blízkym požehnané pokojné a radostné sviatky, či podelil sa s Vami aj o pár slov, ktoré považujem za užitočné. Tohoročné Vianoce sú zvláštne tým, že sa počas nich začína sláviť v Cirkvi na celom svete Jubilejný rok.
Čo je jubilejný rok?
Už v Starom zákone Boh cez Mojžiša nariadil, aby vyvolený národ slávil každý päťdesiaty rok ako rok jubilejný. Jeho začiatok sa oznamoval trúbením na baraních rohoch. Takýto roh sa po hebrejsky nazýva „jóbel“, a preto takýto rok dostal názov „jóbelov rok“, čo sa pri preklade do latinčiny zmenilo na „jubilejný rok“. Latinské slovo „jubilum“ znamená radosť alebo jasanie. V jubilejnom roku sa požadovalo, okrem náboženských slávení, aj to, aby sa napravili medziľudské i majetkové vzťahy. Otroci, napríklad, dostávali slobodu, kúpené pozemky sa vracali pôvodnému majiteľovi.
Túžba po náprave života a po odpustení hriechov či ich dôsledkov sa u kresťanov prejavila masívnym spôsobom pred rokom 1300. Do Ríma prúdili davy kresťanských pútnikov z celého vtedajšieho sveta s túžbou získať odpustenie. Tento záujem viedol pápeža Bonifáca VIII. k vyhláseniu jubilejného roka s udelením odpustkov. Stanovil tiež, že jubilejný rok sa bude sláviť každých sto rokov. Neskôr sa slávil každých päťdesiat rokov a napokon každých dvadsaťpäť rokov. Okrem toho sa slávi ako jubilejný rok aj tridsiaty tretí rok v danom storočí ako jubileum vykúpenia, pretože Ježiš Kristus zomrel na kríži ako tridsaťtriročný.
Pútnici nádeje
Pápež František vyhlásil slávenie Jubilejného roku 2025 bulou s názvom „Nádej nezahanbuje“, určuje v nej aj programové heslo tohto jubilea – „Pútnici nádeje“. Aktívne prežívanie programu Jubilejného roka nás má posilniť v kresťanskej nádeji, čo sa má prejaviť v praktickej oblasti (nádejou na zmenu pozemského života na lepší), alebo aj v duchovnej oblasti (nádejou na prijatie Božieho odpustenia ako predpokladu na dosiahnutie večného cieľa).
Prostriedkom na získanie týchto cieľov je putovanie. Dávame ním najavo, že túžime po stretnutí s Bohom, po jeho odpustení. Púť je aj prejavom pokánia, pretože sa spája s rozličnými námahami a odriekaniami. Putovaním, ktoré je takto motivované a môže byť vykonané peši alebo rozličnými dopravnými prostriedkami, smerujeme k dosiahnutiu cieľov, stanovených Cirkvou, ako predpokladu na získanie odpustenia a odpustkov. Takýmto cieľom je návšteva aspoň jednej z hlavných bazilík Ríma, bazilík svätého Petra, svätého Jána v Lateráne, Panny Márie – Santa Maria Maggiore a svätého Pavla za hradbami. V týchto bazilikách budú otvorené tzv. „sväté brány“. Tie sú symbolom otvorenej Božej náruče, cez ktorú prichádzame do chrámu, ktorý je symbolom stretnutia s Bohom či spoločenstva s Bohom.
Ďalšími cieľmi môžu byť baziliky vo Svätej zemi, teda Bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme, či Narodenia Pána v Betleheme, alebo Zvestovania Pána v Nazarete.
Bližšími cieľmi môžu byť katedrála alebo iný chrám, určený ordinárom.
Čo sú odpustky?
Mnohí si odpustky mýlia s odpustením hriechov. Avšak na odpustenie hriechov ustanovil Ježiš Kristus sviatosť pokánia.
Na čo potom potrebujeme odpustky?
Znázorním to na príklade. Stane sa nám nešťastie, zlomíme si nohu. Lekár nás operuje a dá kosti do poriadku. Ale kým sa zrastú a my budeme schopní riadnej činnosti, vyžiada si to pomerne dlhý čas, ako aj náročnú rehabilitáciu. Odpustenie hriechov, čiže previnení, ktorými sme urazili Boha a oddelili sme sa od jeho lásky, zapríčinili sme si večnú smrť, spôsobili sme veľa zla našim blížnym i prírode; to je životne dôležitá „operácia“, ktorú v nás môže uskutočniť iba Boh svojou láskou. Samozrejme vtedy, ak ho o odpustenie s ľútosťou prosíme v mene jeho Syna Ježiša Krista, ktorý sa za nás obetoval až po smrť na kríži. Táto „operácia“ sa riadne uskutočňuje vo sviatosti pokánia.
Avšak i po takomto zachraňujúcom zákroku potrebujeme ešte dlhé „liečenie“, ak máme byť schopní aktívneho života Božích synov a dcér. Hoci nám boli hriechy odpustené, zostávajú v nás ešte rozličné zlé návyky a sklony, či morálne slabosti. Ak by sme v takomto stave zomreli, neboli by sme schopní prijať plné spoločenstvo s Bohom, účasť na jeho živote a láske, ale museli by sme ešte bolestne dozrievať v túžbe po dosiahnutí života s Bohom, s ktorým sme sa už v okamihu smrti a nášho osobného súdu stretli. Tento stav nazývame očistcom. Muky očistca si môžeme aspoň trochu priblížiť tým, že ich prirovnáme k rozpoloženiu väzňa, ktorý na síce vie, že mu už nehrozí trest smrti, ale musí znášať stratu slobody, aby odčinil zlo, ktoré spôsobil. Avšak túžba po rodine, po domove, po slobodnom živote je súčasne aj uzdravujúcim utrpením, ktoré mu pomáha z presvedčenia odmietať vykonané zlo a upevňuje ho v odhodlaní zodpovedne konať dobro.
Stáva sa však, že prezident vyhlási amnestiu – odpustenie časti trestu pre tých, ktorí dávali svojím správaním najavo, že sa chcú polepšiť. Je to milosť, čiže nezaslúžený dar, ktorý skracuje trest. Zážitok tohto daru pomáha novému a lepšiemu životu. V prípade pooperačného stavu by to mohol byť nejaký účinný liek, ktorý by výrazne skrátil proces uzdravovania. A práve niečím podobným sú odpustky.
Máme záujem o amnestiu a liek jubilea?
Zdá sa, že ani veľmi nie. Mnohí to vnímajú aj tak, akoby sa Cirkev „hrala“ na vlastnom piesočku, takže ich sa jubileum netýka. No aký je náš osobný život? Aký je život v našich rodinách, v našej vlasti či v mnohých iných častiach sveta? Naozaj sa nás to netýka? Z čoho vyplývajú tie mnohoraké zlá?
Odpoveď je jednoduchá – z ľudského srdca.
To naše duchovné srdce vie zoperovať a uzdraviť iba Boh. To on nám ponúka odpustenie hriechov a dar odpustkov. Keď to domyslíme, tak duchovný program jubilea má kľúčový význam pre zlepšenie človeka a cez človeka, cez každého z nás, aj pre zlepšenie či skvalitnenie života vo všetkých jeho oblastiach. A to už nie je maličkosť...
Vianočný darček
Vianoce sú nerozlučne spojené s darčekmi. Pokiaľ ide o materiálne dary, možno povedať, že ich spájanie s Vianocami je častokrát nad náležitú mieru. Bolo by správne zamerať sa skôr na tie podstatné vianočné darčeky.
Tým najpodstatnejším je Boží Syn, Ježiš Kristus, ktorého nám daroval nebeský Otec ako Spasiteľa a ktorý sa stvoriteľským pôsobením Božieho Ducha narodil z Panny Márie. Uvažovať o tomto dare a spoznávať v ňom Božiu zachraňujúcu lásku je cestou k opravdivej vianočnej radosti.
Darom, ktorý nám na tohoročné Vianoce dáva Boh cez Cirkev, je Jubilejný rok a v ňom aj otvorené brány jubilejných chrámov, symbolizujúcich otvorenú náruč Boha. On nás chce obdarovať odpustením a odpustkami. Odpustky sú tiež darom, ktoré vyplývajú zo zásluh lásky Krista, Panny Márie a svätých. A pre tieto zásluhy nám Cirkev udeľuje pomyselnú „amnestiu“ či „liek“, ak splníme stanovené podmienky.
Prijatím týchto darov a spoluprácou s nimi získavame možnosť obnoviť naše srdce; získavame schopnosť lásky k Bohu i k ľuďom. Takto sa budeme môcť aj my sami, cez naše skutky, stávať darom pre Boha i pre blížnych. Takéto dary budú zdrojom radosti a šťastia na našej životnej ceste a budú v nás posilňovať nádej na stále lepší a krajší život.
Buďme teda aj my „pútnikmi nádeje“, veď takto znie aj heslo súčasného Jubilejného roka.
To želám sebe i Vám z úprimného srdca
+ František Rábek, biskup-ordinár OS a OZ SR
Zdroj: Ordinariát OS a OZ SR