Vatikán 13. decembra (VaticanNews) V piatok 13. decembra dopoludnia sa v Aule Pavla VI. uskutočnila druhá z troch meditácií k Vianociam, kazateľa Pápežského domu, na tému „Brána dôvery“. Odvážna voľba, a nie obyčajný optimizmus, dôvera udržiava nádej aj v skúškach a je protilátkou proti sebectvu. Príklad svätého Jozefa, žiarivého svedka bezodplatnosti.
Dá sa v dobe poznačenej všeobecným sklonom k sebectvu hovoriť o dôvere? Môžeme ešte niečomu a niekomu dôverovať v ťažkých chvíľach života, v tých rozhodujúcich pasážach, keď sa bojíme, že stratíme niečo nesmierne dôležité? To sú základné otázky, ktoré sú v centre druhej adventnej meditácie pátra Roberta Pasoliniho, kapucína, kazateľa pápežského domu, prednesenej pápežovi a jeho spolupracovníkom v Rímskej kúrii. Téma vybraná pre tri zamyslenia znie: „Brána nádeje. K otvoreniu Svätého roka prostredníctvom vianočného proroctva.“
Dôvera, základ ľudských vzťahov
Po prvej meditácii zo 6. decembra venovanej „bráne úžasu“ nás dnes páter Pasolini pozýva prejsť „bránou dôvery“, tohto základného postoja, ktorý udržiava ľudské vzťahy, živí odvahu čeliť každodenným výzvam a otvára náš pohľad do budúcnosti. „Dôvera nie je naivný optimizmus,“ zdôrazňuje kazateľ, „ale odvážna voľba, ktorá pramení z hlbokého pohľadu na skutočnosť a udržiava nádej aj v ťažkých chvíľach.“
Ako dôkaz toho páter Pasolini uvádza tri postavy: judského kráľa Achaza, neznámeho rímskeho stotníka a svätého Jozefa. Prvým je panovník, ktorý počas vojny nedôveruje Pánovi a namiesto toho, aby pevne zostal v Jeruzaleme, ako mu to prikázal prorok Izaiáš, radšej sa spojí s Asýriou a skončí ako jej vazal. Achaz v podstate neverí v Božiu prozreteľnosť, ale napriek tomu Boh od neho neodvracia svoj pohľad, práve naopak: moment panovníkovej nedôvery otvára proroctvo o Emanuelovi: „Panna počne a porodí syna, ktorého nazve Emanuel“ (Iz 7, 9).
Boží pohľad nás nasmeruje na cestu
Táto dôvera, v ktorej nám Boh zostáva nablízku aj vtedy, keď sa ukážeme ako nespoľahliví, vysvetľuje kapucínsky rehoľník, presahuje obyčajný optimizmus, pretože Pán je presvedčený, že jeho hlas je „ako dážď a sneh“, ktoré sa nespustia z neba bez toho, aby nevyvolali účinky na zemi. Nielen to: keďže je od začiatku Láska a stvoril nás slobodných, Boh je presvedčený, že dôvera je vždy pohľad, ktorý treba uprednostniť a prijať, pretože „len dôvera nás oslobodzuje“. A je to práve jeho pohľad, ktorý nám v časoch skúšok a sklamania umožňuje vyjsť z ťažkostí a vrátiť sa na cestu. „Boh rešpektuje našu slobodu a je šťastný, keď ju využívame na to, aby sme sa mu pripodobnili,“ dodáva páter Pasolini, „rešpektuje túto slobodu aj vtedy, keď sa rozhodneme uzavrieť do seba a do sebectva. Ak sa však odvrátime od jeho pohľadu, Boh nemôže odvrátiť svoj pohľad od nás. Naďalej nás považuje za milované deti a prejavuje dôveru v našu schopnosť vrátiť sa k nemu a k sebe samým“.
Rímsky stotník
Druhou postavou, ktorú uvádza páter Pasolini, je neznámy stotník rímskej armády opísaný v Lukášovom evanjeliu: hoci je pohan, tento muž sa rozhodne dôverovať Ježišovi a požiada ho, aby uzdravil jeho chorého sluhu. Stotník, ktorý je pozorný k životu a potrebám druhých, sa tiež snaží nedostať Spasiteľa do problémov tým, že sa mu vyhýba, pretože vie, že taký svedomitý Žid, akým bol Spasiteľ, by sa vstupom do domu pohana poškvrnil. V skutočnosti sa na Ježiša obrátil s „úžasnou vetou“, ktorá bola neskôr začlenená do kresťanskej liturgie: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie“. Tieto slová, vysvetľuje kazateľ, vyjadrujú veľkú dôveru v Pána Ježiša a v to, že je definitívnym slovom spásy od Boha.
Spojenie medzi vierou v Boha a starostlivosťou o blížneho
Kapucínsky rehoľník zdôrazňuje aj ďalší aspekt: rímsky stotník ukazuje, že viera v Boha a pozornosť voči blížnemu nie sú „oddeliteľné“ alebo „asymetrické“. Práve naopak: „naša viera v Boha je autentická do tej miery, do akej veríme, že dôvera a láskavosť nie sú vo vzťahoch, ktoré žijeme, nikdy zbytočné“. Nejde len o to, aby sme prejavili nejakú srdečnosť, ale o to, aby sme si „vždy našli čas a spôsob, ako sa vžiť do kože druhého človeka“, v nasledovaní Pána, ktorý nás nikdy neuvádza do rozpakov, „ani vtedy, keď skĺzneme do hriechu“, pretože „je to láska, ktorá sa približuje k druhému, svetlo, ktoré vždy svieti aj v tme“.
Byť veriacim znamená rozšíriť našu ľudskosť
Stotník, ktorý dôveruje všetkému a všetkým, dokonca aj v kontexte, kde nie je núdza o ťažkosti, je prejavom ľudskosti, ktorá je „jasná, otvorená, zdravá, viditeľná“, je „silnou pripomienkou pre nás a pre naše cesty viery“, na ktorých sa často nachádzame uzavretí, nedôverčiví a sebeckí“. Byť veriacimi, opakuje páter Pasolini, znamená rozširovať a zväčšovať svoju ľudskosť a láskavosť, inak si len nahovárame, že sa „utiekame do Božieho tieňa, aby nám bolo dovolené mať trochu menej dôvery“ k nemu, k blížnemu a k sebe samým.
Svätý Jozef, ikona dôvery
Kapucínsky rehoľník sa ďalej pozastavuje pri svätom Jozefovi, ktorému pápež František venoval apoštolský list Patris corde, a opisuje ho ako „ikonu dôvery“, nakoľko je ochotný „vnímať seba samého nie podľa seba, ale podľa okolností“. Nie je náhoda, že v spoločnosti, kde ženy boli definované mužmi, sa Jozef napriek tomu nazýva „Máriin ženích“. Hoci je zmätený Máriiným nepochopiteľným tehotenstvom, nereaguje hnevom, neuteká, ale zostáva a stojí pri najslabších: pri Panne Márii a dieťati. Jozef sa nepýta a nevyhovára sa, opakuje páter Pasolini, ale prispôsobuje sa situácii, v ktorej sa nachádza. Má ďaleko od akéhokoľvek pasívneho alebo odriekavého postoja, je teda príkladom „odvážneho protagonizmu“.
Prekonať lásku
Dôverou k Pánovi si domnelý Ježišov otec uvedomil niečo dôležité: je potrebné milovať viac, ako si predstavoval. Učenie,
ktoré platí aj pre nás: keď sa ocitneme v zložitých situáciách, poznamenáva kapucínsky rehoľník, zachvátení panikou alebo hnevom, neprestávame premýšľať, ale len sa snažíme vyhnúť problému, bojíme sa, akoby sme sa „pozreli realite do tváre, pretože by sme nechceli byť nútení rozpoznať v nej výzvu, aby sme sa viac zapojili do života iných“. Položení na lopatky „máme tendenciu chcieť zmeniť okolnosti“.
Božie svetlo svieti aj v tých najtemnejších chvíľach
Páter Pasolini však pripomína, že „najautentickejší skutok spravodlivosti nikdy nespočíva v tom, že napravíme to, čo nás rozčuľuje alebo čo sa nám nepáči, ale v tom, že sa pokúsime zmeniť seba samých, že pretvoríme svoje očakávania podľa potrieb alebo ťažkostí ľudí okolo nás“.
Podobne ako svätý Jozef, aj Boh teda v rozhodujúcich a najtemnejších častiach nášho života, keď sa zdá, že strácame niečo nesmierne dôležité, vtedy zažiari svetlo, povzbudí našu tvorivosť a naučí nás nevzdávať sa svojich snov, ale žiť ich inak.
Čistota, zdržanlivosť od sebectva
Páter Pasolini ďalej zdôrazňuje ďalšiu vec: pripravenosť, ktorú stelesňuje svätý Jozef, prijať skutočnosť nie je nič iné ako čistota, chápaná nie v prísne fyzickom zmysle, ale v širšom zmysle ako zdržanie sa sebectva a „schopnosť zostať vo vzťahu s druhým rešpektujúc jeho rytmus a čas“, „vo výmene vzájomnej starostlivosti a pozornosti“. „V dobe, ktorá sa vyznačuje väčšou pozornosťou k sebe samým, kedy sa vyhýbame zbytočným a škodlivým obetiam našej ľudskosti,“ dodáva kazateľ, „našim spoločným rizikom môže byť skĺznutie do sebectva, v ktorom je iný na druhom mieste. To vysvetľuje, prečo sa tak ľahko prerušujú mnohé cesty lásky a zasvätenia“. Práve v tejto historickej chvíli však všetci pociťujeme hlbokú túžbu po „autentických vzťahoch, zakorenených v slobodnom srdci, ako je srdce Jozefa“, ktorý je „žiarivým svedkom bezodplatnosti“.
Prijímanie reality s dôverou v Pána
Čase adventu, uzatvára kazateľ, je preto pozvaním prekročiť túto „bránu dôvery“, na ktorú poukazujú proroci, rímsky stotník a svätý Jozef, pretože len vtedy, keď upriamime svoj pohľad na Boha a nájdeme v ňom dôveru v seba a v druhých, budeme vedieť „vidieť dobro okolo seba“ a „prijať realitu, aj keď je nepríjemná a takmer odpudzujúca, snažiť sa nehľadať spravodlivosť, ale prispôsobiť svoje srdce“, pochopiť, ako môže byť „priestorom šťastia, pretože je to miesto, kde sa Pán rozhodol byť s nami, navždy“.
Isabella Piro – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek