Vatikán 29. novembra (TK KBS) Sedem rokov, od roku 2006 do roku 2013, bol Tarcisio Bertone po pápežovi najmocnejším mužom vo Vatikáne. Ako kardinál štátny sekretár sprevádzal Benedikta XVI. počas jeho takmer celého funkčného obdobia. Bertone bol považovaný za bystrého teológa a schopného cirkevného právnika. Spočiatku mu však chýbali diplomatické skúsenosti a kontakty vo Vatikáne. Obdobie pôsobenia talianskeho saleziána v úrade sa vyznačovalo zásluhami i niekoľkými neúspechmi. Druhého decembra sa Tarcisio Bertone dožíva 90 rokov.
Keď bol nemecký kuriálny kardinál Joseph Ratzinger na konkláve v roku 2005 zvolený za hlavu Katolíckej cirkvi, za štátneho sekretára si bezpodmienečne želal Taliana. Na 17 mesiacov ešte ponechal vo funkcii Angela Sodana, ktorý pôsobil za Jána Pavla II. a s ktorým kedysi ako prefekt Kongregácie pre náuku viery vybojoval nejednu bitku – okolo poradenstva pri konfliktoch v tehotenstve alebo o tom, ako riešiť škandály sexuálneho zneužívania. V roku 2006 Benedikt XVI. z Bertoneho, svojho starého dôverníka, urobil svoje „alter ego – druhé ja“.
Na Kongregácii pre náuku viery bol tento vysoký a športovo založený Piemonťan sekretárom už v rokoch 1995 až 2002, a teda „druhým mužom“ po kardinálovi prefektovi Ratzingerovi. Bertone pre neho vybavil mnohé dôležité a chúlostivé misie, ako napríklad zverejnenie Tretieho fatimského tajomstva (v roku 2000). Potom sa usiloval – nakoniec márne – o opätovné cirkevné začlenenie arcibiskupa Emmanuela Milinga, ktorý prešiel k Moonovej sekte. Bertone absolvoval dvojhodinové stretnutie s kubánskym prezidentom Fidelom Castrom.
Benedikt XVI. hľadal pre svoj najdôležitejší úrad v kúrii človeka, ktorému mohol dôverovať, a zároveň chcel posilniť teologickú kompetentnosť na vrchole vatikánskeho riadiaceho aparátu. Avšak Bertoneho pracovná náplň a ciele zrejme neboli na začiatku celkom jasné. Namiesto pápeža často cestoval do zahraničia, od Chorvátska po Bielorusko a Kazachstan. Toto znamenalo, že Bertone často chýbal vo vatikánskom ústredí, ktoré v tom čase ešte digitálne prepojené. V riadiacom aparáte sa vyskytlo viacero problémov, ako napríklad aféra s tradicionalistickým biskupom a popieračom holokaustu Richardom Williamsonom.
Krízový manažment chýbal aj v prípade škandálu Vatileaks, keď istý komorník ukradol dôverné dokumenty z pápežovho stola. Postupne však Bertoneho tím začal naberať na obrátkach, a to aj vďaka novým nomináciám, a to prednostne severných Talianov. Bertoneho diplomatické výsledky boli pôsobivé. V Taliansku Vatikán opäť určoval kurz smerom k vláde namiesto biskupskej konferencie. A na rozdiel od svojho nástupcu Pietra Parolina bol Bertone zodpovedný aj za hospodárske a finančné záležitosti Vatikánu.
Tarcisio Bertone sa narodil 2. decembra 1934 ako piate z ôsmich detí v provincii Turín. Po štúdiu na saleziánskych kolégiách v Turíne a Ríme bol v roku 1960 vysvätený za kňaza a následne získal doktorát z kánonického práva. Potom vyučoval ako profesor na Lateránskej univerzite. Rektorom Saleziánskej univerzity sa stal v roku 1989. Podieľal sa aj na revízii cirkevného zákonníka v roku 1983.
Bertoneho rýchly vzostup v cirkevnej hierarchii sa začal v roku 1991. Stal sa arcibiskupom Vercelli v Piemonte. Po štyroch rokoch ho Ján Pavol II. preložil na Kongregáciu pre náuku viery v Ríme, potom v roku 2002 do kardinálskeho mesta Janov. Ale aj tam zostal len štyri roky.
Bertoneho pôsobenia v úrade kardinála štátneho sekretára sa medzičasom hodnotí miernejšie. Zo saleziánskeho kardinála často predčasne robili obetného baránka za kuriálne neúspechy, no v skutočnosti často išlo o štrukturálne nedostatky. V každom prípade Benedikt XVI. mu neochvejne dôveroval. Aj pápež František prijal Bertoneho do svojich služieb na šesť mesiacov.
Severotaliansky salezián už niekoľko rokov mlčí. V súčasnosti je ťažko zrakovo postihnutý a odkázaný na sprevádzanie a pomoc. Na rozdiel od niektorých rímskych kardinálov v rovnakom veku (Camillo Ruini, Giovanni Battista Re) sa zdržiava komentárov k Taliansku a svetu.
Na titulky novín sa tento dôchodca dostal svojím sídlom na starobu a nákladmi na jeho rekonštrukciu. Na rozdiel od jeho predchodcov nebol pre bývalého štátneho sekretára vo Vatikáne k dispozícii penthouse na špičkovom mieste. A tak nechal spojiť dva skromnejšie a menej atraktívne umiestnené služobné byty v Paláci San Carlo dohromady. Tým získal približne 500 metrov štvorcových obytnej plochy, ktorú obýval spolu s dvoma mníškami, ktoré mali na starosti domácnosť. To však už nezapadalo do éry „novej skromnosti“, ktorú ohlásil pápež František, keď sa presťahoval do apartmánu s rozlohou 80 metrov štvorcových vo vatikánskom dome pre hostí.
Zdroj: Kathpress
Preložil: Ján Krupa, Rádio LUMEN