Vatikán 17. novembra (VaticanNews) V nedeľu 17. novembra slávi Cirkev 8. svetový deň chudobných s témou: „Modlitba chudobných stúpa k Bohu“ (Sir 21,5). Svätý Otec slávil Eucharistiu v Bazilike sv. Petra s prítomnosťou chudobných. Okrem osobitného posolstva je už zvykom, že v tento deň pápež obeduje spolu s 1 300 núdznymi ľuďmi v Aule Pavla VI. Tento rok je medzi tými, ktorý slávia Deň chudobných priamo s Petrovým nástupcom vo Vatikáne, aj tridsiatka núdznych zo združenia Dobrý pastier z Kláštora pod Znievom.
Videozáznam
Zdroj: VaticanNews
Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka pri svätej omši na Svetový deň chudobných 2024.
Slová, ktoré sme práve počuli, by v nás mohli vyvolávať pocity úzkosti, v skutočnosti sú však veľkým zvestovaním nádeje. Vskutku, ak sa na jednej strane zdá, že Ježiš opisuje vnútorné rozpoloženie tých, ktorí videli zničenie Jeruzalema a myslia si, že nastal koniec, tak zároveň ohlasuje niečo mimoriadne – práve v hodine temnoty a spustošenia, práve keď sa zdá, že sa všetko rúca, prichádza Boh, približuje sa, zhromažďuje nás, aby nás zachránil.
Ježiš nás pozýva, aby sme mali vnímavejší pohľad, aby sme mali oči schopné „čítať vo vnútri“ udalostí dejín, aby sme objavili, že aj v úzkosti našich sŕdc a našej doby je neotrasiteľná nádej, ktorá žiari. V tento Svetový deň chudobných sa teda zamerajme práve na tieto dve skutočnosti: úzkosť a nádej, ktoré sa vždy navzájom vyzývajú na súboj na poli nášho srdca.
Najprv úzkosť. Je to pocit rozšírený v našej dobe, v ktorej spoločenská komunikácia umocňuje problémy a rany, čím sa svet stáva neistejším a aj budúcnosť je neistejšia. Aj dnešné evanjelium sa začína obrazom, ktorý premieta súženie ľudí do vesmíru, a to apokalyptickým jazykom: „Slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Mk 13, 24 – 25) a tak ďalej.
Ak sa náš pohľad zastavuje len pri opise udalostí, prevláda v nás úzkosť. Aj dnes totiž vidíme, ako sa zatmieva slnko a zhasína mesiac, vidíme hlad a biedu, ktoré utláčajú mnohých bratov a sestry, ktorí nemajú čo jesť, vidíme hrôzy vojny, vidíme smrť nevinných. Pred týmto scenárom nám hrozí, že upadneme do skľúčenosti a nevšimneme si Božiu prítomnosť v dráme dejín. Odsudzujeme sa tak na bezmocnosť, vidíme, ako okolo nás rastie nespravodlivosť, ktorá spôsobuje bolesť chudobným a pripájame sa k rezignovanému prúdu tých, ktorí si z pohodlnosti alebo lenivosti myslia, že „tak to na svete chodí“ a „s tým nič nenarobím“. Potom sa aj samotná kresťanská viera redukuje na neškodnú zbožnosť, ktorá nevyrušuje mocných tohto sveta a nevytvára konkrétny záväzok k dobročinnosti. A kým je časť sveta odsúdená na život v spodine dejín, kým rastú nerovnosti a ekonomika trestá najslabších, kým sa spoločnosť oddáva modloslužbe peňazí a konzumu, stáva sa, že chudobní a vylúčení nemôžu robiť nič iné, len naďalej čakať (porov. apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 54).
Tu však Ježiš uprostred tohto apokalyptického obrazu roznecuje nádej. Otvára horizont, rozširuje náš pohľad, aby sme sa aj v neistote a bolesti sveta naučili chápať prítomnosť lásky Boha, ktorá sa k nám približuje, ktorý nás neopúšťa, ktorý koná pre našu spásu. V skutočnosti, tak ako sa zatmieva slnko, prestáva svietiť mesiac a hviezdy padajú z oblohy, hovorí evanjelium, „uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou“, a on „zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba“ (v. 26 – 27).
Týmito slovami Ježiš poukazuje predovšetkým na svoju smrť, ktorá nastane krátko nato. Na Kalvárii sa totiž zatmie slnko a na svet zostúpia temnoty; ale práve v tej chvíli príde Syn človeka na oblakoch, pretože moc jeho zmŕtvychvstania rozláme okovy smrti, z temnoty hrobu povstane večný Boží život a z trosiek dejín zranených zlom sa zrodí nový svet.
Bratia a sestry, toto je nádej, ktorú nám chce Ježiš odovzdať. A robí to aj prostredníctvom krásneho obrazu: pozrite sa na figovník, hovorí, pretože „keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto“ (v. 28). Rovnakým spôsobom sme aj my pozvaní čítať situácie nášho pozemského života: tam, kde sa zdá, že je len nespravodlivosť, bolesť a bieda, práve v tej dramatickej chvíli je nám nablízku Pán, aby nás vyslobodil z otroctva a dal zažiariť životu (porov. v. 29). A je nablízku v spôsobe našej kresťanskej blízkosti, nášho kresťanského bratstva. Nejde o to hodiť mincu do rúk toho, kto ju potrebuje. Toho, kto dáva almužnu, sa pýtam na dve veci: „Dotýkaš sa rúk týchto ľudí, alebo im mincu hodíš bez toho, aby si sa ich dotkol? Pozeráš sa do očí človeka, ktorému pomáhaš, alebo odvraciaš zrak?“
A sme to my, jeho učeníci, ktorí vďaka Duchu Svätému môžeme rozsievať túto nádej vo svete. Sme to my, kto môže a musí rozsvietiť svetlá spravodlivosti a solidarity, zatiaľ čo tiene uzavretého sveta hustnú (porov. Enc. Všetci bratia, 9 – 55). Sme to my, ktorých jeho milosť rozžiaruje, je to náš život preniknutý súcitom a láskou, ktorý sa stáva znamením prítomnosti Pána, ktorý je vždy nablízku utrpeniam chudobných, aby utíšil ich rany a zmenil ich osud.
Bratia a sestry, nezabúdajme: kresťanská nádej, ktorá sa naplnila v Ježišovi a uskutočňuje sa v jeho kráľovstve, potrebuje nás a potrebuje našu zaangažovanosť, potrebuje vieru činorodú v láske, potrebuje kresťanov, ktorí sa neobracajú na druhú stranu. Pozeral som raz na fotografiu, ktorú urobil jeden rímsky fotograf: vychádzali z reštaurácie, dospelý pár, takmer starší, v zime; dáma bola dobre oblečená do kožušiny a muž tiež. Pri dverách ležala na zemi chudobná pani, ktorá žobrala, a oni sa obaja pozerali na druhú stranu... To sa stáva každý deň. Pýtajme sa sami seba: pozerám sa bokom, keď vidím chudobu, potreby, bolesť druhých? Istý teológ 20. storočia hovorieval, že kresťanská viera v nás musí vytvárať „mystiku s otvorenými očami“, nie spiritualitu, ktorá uteká pred svetom, ale naopak – vieru, ktorá otvára oči pred utrpením sveta a nešťastím chudobných, aby sme prejavili rovnaký súcit ako Kristus. Cítim rovnaký súcit ako Pán voči chudobným, voči tým, ktorí nemajú prácu, ktorí nemajú čo jesť, ktorí sú odsunutí na okraj spoločnosti? A nesmieme sa pozerať len na veľké problémy svetovej chudoby, ale aj na to málo, čo môžeme všetci urobiť každý deň svojím životným štýlom, starostlivosťou a záujmom o životné prostredie, v ktorom žijeme, vytrvalým úsilím o spravodlivosť, delením sa o svoje dobrá s tými, ktorí sú chudobnejší, sociálnym a politickým angažovaním sa za zlepšenie reality okolo nás. Možno sa nám to nezdá veľa, ale naše málo bude ako prvé lístky klíčiace na figovníku, naše málo bude predzvesťou leta, ktoré je už blízko.
Drahí priatelia, v tento Svetový deň chudobných rád pripomínam výzvu kardinála Martiniho. Povedal, že musíme byť opatrní a myslieť na to, že najprv je tu Cirkev, ktorá je už sama osebe pevná, a potom chudobní, o ktorých sa staráme. V skutočnosti sa stávame Ježišovou Cirkvou do tej miery, do akej slúžime chudobným, pretože len tak sa „Cirkev ‚stáva‘ sama sebou, to znamená, že Cirkev sa stane domovom otvoreným pre všetkých, miestom Božieho súcitu so životom každého človeka“ (C. M. Martini, Mesto bez múrov. Listy a príhovory diecéze 1984, Bologna 1985, 350).
A hovorím to Cirkvi, hovorím to vládam štátov, hovorím to aj medzinárodným organizáciám, hovorím to každému: prosím, nezabúdajme na chudobných.
Preklad a spracovanie: Andrej Klapka, o. Martin Jarábek, Miroslava Holubíková