Bratislava 11. novembra (TK KBS) V pondelok 11. novembra si spomíname na sv. Martina z Tours. Je prvým svätcom západnej Cirkvi, ktorý nebol mučeníkom. Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Uctievajú ho západní aj východní kresťania, okrem katolíkov tiež pravoslávni, evanjelici aj anglikáni.
Ikonografia je často založená na prelomovej udalosti zo života svätca a zdôrazňuje jeho milosrdenstvo. Ako vojak cisára Konštancia bol na ceste z rodného domu do kasární. Keď pri bráne mesta Ambianum (dnešné Amiens) uvidel zbedačeného, vymrznutého žobráka, nemal pri sebe žiadne peniaze ani jedlo, ale rozťal mečom svoj plášť legionára na polovicu a dal ho žobrákovi. V noci potom videl vo sne Krista oblečeného do polovice svojho plášťa, ktorý hovoril prítomným anjelom: „To je Martin, ktorý ma cestou na svoj krst zahalil do svojho plášťa“. Podľa rôznych verzií tohto príbehu mal tento sen spôsobiť, že v roku 339 bol Martin pokrstený a v súlade s vtedajším zvykom odišiel z vojska.
Budúci svätec sa narodil okolo roku 317 v Panónii (dnešné Maďarsko) a – podobne ako jeho otec – bol vojakom, no po prijatí krstu odišiel z vojska. Neskôr žil desať rokov v pustovni na ostrove Gallimaria blízko Janova. Čoskoro okolo seba zhromaždil niekoľko desiatok mníchov, s ktorými založil najstarší galský kláštor. Bol známy svojimi čnosťami, asketickým životom a tiež vďaka zázrakom.
V roku 371 bol – proti svojej vôli – vyvolený veriacimi za biskupa mesta Tours. Naďalej však viedol život mnícha v kláštore v blízkom Marmoutier, kde viedol komunitu osemdesiatich rehoľníkov. Bol veľmi prísny na seba samého, no zhovievavý voči ostatným. Odsudzoval chyby heretikov, ich samotných však bránil pred tvrdými trestmi. Tým sa postavil napr. proti Itaciovi z Ossanovy, ktorý sa dožadoval trestu smrti pre heretikov.
Martin zomrel dňa 8. novembra 397 počas vizitácie farnosti v neveľkej obci Candes pri rieke Loire. Pochovaný bol dňa 11. novembra v katedrále v Tours. Tento deň je od 5. storočia dňom liturgickej spomienky na svätca.
Kult sv. Martina sa začal veľmi rýchlo šíriť najmä vo Francúzsku a – od polovice 6. storočia – v celej vtedajšej kresťanskej Európe. Jeho hrob i samotné mesto sa stali pútnickými miestami, pričom bolo v tomto ohľade druhým najobľúbenejším pútnickým miestom západnej Cirkvi po Jeruzaleme. Bol prvým svätcom, ktorý nebol mučeníkom. Viac ako 1000 rokov francúzski králi prosili sv. Martina o ochranu.
V neskorom stredoveku mu bolo vo Francúzsku zasvätených viac ako 3600 kostolov. Priezvisko Martin je jedným z najobľúbenejších vo Francúzsku.
Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Zobrazovali ho napr. Carpaccio (1456 – 1526), El Greco (1541 – 1614) a mnohí iní autori. Často sa zobrazuje ako rytier na bielom koni, zriedkavejšie ako biskup s hostiou. Meno svätca si vybrali piati pápeži, posledný z nich – Martin V. (1417 – 1431) bol zvolený 11. novembra.
Bohaté „svätomartinské“ obyčaje
V ranom kresťanstve mal deň sv. Martina charakter podobný ako Popolcová streda. Počas predkresťanských čias sa v ten deň začínala zima, bol to tiež termín, keď sa platili dane a deň, keď sa začínal nový hospodársky rok. V ten deň sa tiež napríklad slávnostne ochutnávalo nové víno.
Dodnes sú v rôznych častiach Nemecka a Rakúska pochody detí s „lampiónmi sv. Martina“, smerujúce k „ohnisku sv. Martina“. Deti počas nich sprevádza rytier v rímskej prilbe a purpurovom plášti, ktorý má pripomínať vojaka Martina a jeho dobré skutky.
Ak počas neskorej jesene nastáva mierne oteplenie, Francúzi ho nazývajú „martinské leto“. Súvisí to s inou legendou, podľa ktorej keď viezli Martinovo telo loďou po Loire z miesta, kde zomrel – Candes-Saint-Martin – do Tours, zobudila sa príroda z jesenného spánku a celé lúky nad brehmi sa nečakane pokryli kvetmi.
V Poznani dňa 11. novembra pečú špeciálne „svätomartinské“ sladké rožky plnené hmotou z bieleho maku. Na najstaršej ulici mesta, ktorá sa nazýva Sv. Martin, prebieha slávnostný pochod, na ktorého čele stojí rytier na sivom koni.
Svätomartinské husi
„Svätomartinská hus” je tradičným jedlom vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku: v Kolíne nad Rýnom sa napríklad dňa 11. novembra jedáva pečená hus plnená jablkami, hrozienkami a gaštanmi. Vo Švédsku je sv. Martin patrónom gastronomických pracovníkov z juhu tejto krajiny. V Skanii sa už na vigíliu spomienky na sv. Martina stretávajú celé rodiny a skupiny priateľov v reštauráciách pri „svätomartinskej“ husi.
Vo Francúzsku je konzumáciu husaciny v deň sv. Martina spojená s degustáciou ročného vína.
„Via Sancti Martini“
V roku 2005 bola „cesta sv. Martina“ („Via Sancti Martini“) prechádzajúca celým európskym kontinentom vyhlásená Radou Európy za „cestu kultúry“. Spája miesto narodenia s hrobom národného svätca Frankov v jeho biskupskom meste Tours. Cesta je označená tmavočervenými tabuľkami so žltým krížom a pečaťou Rady Európy. Hoci „cesta sv. Martina“ nie je taká obľúbená ako cesty sv. Jakuba do Santiaga de Compostela, jej sieť sa systematicky rozvíja.
Táto cesta spája miesto jeho narodenia – Szombathely v Maďarsku – s Bazilikou sv. Martina v Tours, kde sú uctievané jeho telesné pozostatky. Z Maďarska vedie cesta cez Maribor a Ľubľanu v Slovinsku cez Treviso a Benátky do Milána, následne Dolinou Aosty a na tzv. priesmyku sv. Bernarda prechádza hlavným hrebeňom Álp. Na francúzskej strane prechádza cez zimné športové stredisko Albertville a Lyon do Tours. Celá trasa spája veľa miest, ktoré nejako súvisia so sv. Martinom.
Už niekoľko rokov je čoraz obľúbenejšia druhá „Via Sancti Martini“ – severná cesta do Tours. Vedie zo Szombathely cez Viedeň a Linz do Nemecka, kde prechádza Bavorskom, Bádenskom-Württemberskom a Porýním-Falckom. Z Trevíra vedie cesta sv. Martina cez Luxemburg, Reims, Paríž a Chartres do Tours.
Známy je aj na Slovensku, kde mu zasvätených množstvo kostolov. Tradičné Svätomartinské trojdnie organizujú každoročne v Bratislavskej arcidiecéze. Odpustovú slávnosť slávili aj v Spišskej Kapitule.
Zdroje: Archív TK KBS/E-kai