Vatikán 27. októbra (VaticanNews) „Cirkev, ktorá sa vzďaľuje od života a uzatvára sa na okraj reality takmer bez toho, aby si to uvedomovala, je Cirkvou, ktorá riskuje, že zostane v slepote a usadí sa vo vlastnom nešťastí“, o tom hovoril pápež František vo Vatikánskej bazilike pri záverečnej svätej omši XVI. riadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody.
–
Homília Svätého Otca Františka
Evanjelium nám predstavuje slepca Bartimeja, ktorý je nútený žobrať pri ceste, je to beznádejný odmietnutý človek, ktorý však, keď počuje okoloidúceho Ježiša, začne na neho volať. Zostáva mu len toto: vykričať svoju bolesť a priniesť Ježišovi svoju túžbu, aby znovu získal svoj zrak. A zatiaľ čo mu všetci vyčítajú, že ich ruší jeho hlas, Ježiš sa zastaví. Pretože Boh vždy počuje volanie chudobných a žiadne volanie bolesti nezostane u neho nevypočuté.
Dnes, na záver generálneho zhromaždenia biskupskej synody, keď máme v srdci veľa vďačnosti za to, o čo sme sa mohli podeliť, zastavme sa pri tom, čo sa stane s týmto mužom: na začiatku „sedel pri ceste a žobral“ (Mk 10, 46), zatiaľ čo na konci, po tom, čo ho Ježiš zavolal a vrátil mu zrak, „išiel za ním po ceste“ (v. 52).
Prvá vec, ktorú nám evanjelium o Bartimejovi hovorí, je táto: sedí a žobre. Jeho postoj je typický pre človeka, ktorý je práve uzavretý vo vlastnom žiali, sedí pri ceste, akoby mu neostávalo nič iné, len prijať čosi od mnohých pútnikov, ktorí prechádzajú cez mesto Jericho na Veľkú noc. Ale ako vieme, aby človek skutočne žil, nemôže zostať sedieť: žiť znamená byť stále v pohybe, znamená to vydať sa na cestu, snívať, plánovať, byť otvorený budúcnosti. Slepý Bartimej teda predstavuje aj tú vnútornú slepotu, ktorá nás blokuje, ktorá nás núti zostať sedieť, ktorá nás robí nehybnými na okraji života, bez nádeje.
A to nás môže prinútiť zamyslieť sa nielen nad naším osobným životom, ale aj nad tým, že sme Pánovou Cirkvou. Veľa vecí na našej ceste nás môže urobiť slepými, neschopnými rozpoznať Pánovu prítomnosť, byť nepripravenými čeliť výzvam reality, niekedy neschopnými vedieť, ako odpovedať na mnohé otázky, ktoré na nás iní volajú ako Bartimej na Ježiša. Avšak pred otázkami dnešných žien a mužov, pred výzvami našej doby, pred naliehavosťou evanjelizácie a pred mnohými ranami, ktoré trápia ľudstvo, sestry a bratia: nemôžeme sedieť so založenými rukami.
Nemôžeme zostať sedieť. Sediaca Cirkev, ktorá sa vzďaľuje od života a uzatvára sa na okraj reality takmer bez toho, aby si to uvedomovala, je Cirkvou, ktorá riskuje, že zostane v slepote a usadí sa vo vlastnom nešťastí. A ak zostaneme sedieť vo svojej slepote, naďalej nebudeme vidieť naše pastoračné naliehavosti a mnohé problémy sveta, v ktorom žijeme. Preto vás prosím, žiadajme Pána, aby nám dal Ducha Svätého, aby sme nesedeli vo svojej slepote, v slepote, ktorú možno nazvať svetskosťou, ktorú možno nazvať pohodlnosťou, ktorú možno nazvať uzavretým srdcom... Neseďme vo svojej slepote, vo svojej zaslepenosti.
Namiesto toho si uvedomme toto: Pán prechádza okolo, Pán prechádza okolo každý deň, Pán vždy prechádza okolo a zastavuje sa, aby sa postaral o našu slepotu. A ja, počujem ho, ako prechádza okolo? Mám schopnosť počuť Pánove kroky? Mám schopnosť rozoznať, kedy Pán prechádza okolo? A je správne, ak nás synoda nabáda, aby sme boli Cirkvou ako Bartimej: aby sme boli spoločenstvom učeníkov, ktorí, keď počujú prechádzať Pána, pocítia vzrušenie zo spásy, nechajú sa prebudiť mocou evanjelia a začnú k nemu volať. Robí to tak, že prijíma volanie všetkých žien a mužov na zemi: volanie tých, ktorí chcú objaviť radosť evanjelia, a tých, ktorí sa odvrátili, prijíma tiché volanie tých, ktorí sú ľahostajní; volanie tých, ktorí trpia, chudobných, odsunutých na okraj spoločnosti, detí zotročených prácou, v mnohých častiach sveta vykorisťovaných prácou, prijíma zlomený hlas, počúva tento zlomený hlas tých, ktorí už ani nemajú silu volať k Bohu, pretože nemajú hlas alebo pretože rezignovali. Nepotrebujeme Cirkev, ktorá sedí a vzdáva sa, ale Cirkev, ktorá sa ujme volania sveta a – chcem povedať, čo možno niektorých pohorší – Cirkev, ktorá si zašpiní ruky, aby slúžila Pánovi.
A tak sa dostávame k druhému aspektu: ak na začiatku príbehu Bartimej sedel, na konci vidíme, že namiesto toho ho nasleduje po ceste. Ide o typický evanjeliový výraz, ktorý znamená: stal sa jeho učeníkom, nasledoval ho. Po tom, čo naňho volal, sa Ježiš skutočne zastavil a poslal poňho. Bartimej zo sedenia, v ktorom sa nachádzal, vyskočil na nohy a hneď potom sa mu vrátil zrak. Teraz mohol vidieť Pána, mohol spoznať Božie dielo vo svojom živote a konečne mohol kráčať za ním. Tak aj my, bratia a sestry: keď sme usadení, keď ani ako Cirkev nenachádzame silu, odvahu a smelosť, parúziu potrebnú na to, aby sme vstali a vrátili sa na cestu, prosím, majme vždy na pamäti návrat k Pánovi, návrat k evanjeliu. Vráťte sa k Pánovi, vráťte sa k evanjeliu. Vždy a znova, keď prechádza okolo, musíme počúvať jeho volanie, ktoré nás stavia na nohy a vyvádza zo slepoty. A potom ho opäť nasledovať, kráčať s ním po ceste.
A dovoľte mi to zopakovať: o Bartimejovi evanjelium hovorí, že „išiel za ním po ceste“. To je obraz synodálnej Cirkvi: Pán nás povoláva, dvíha nás, keď sme sedeli alebo padali, dáva nám nový zrak, aby sme vo svetle evanjelia videli úzkosti a utrpenia sveta; a tak, Pánom znovu postavení na nohy, prežívame radosť z toho, že ho nasledujeme po ceste. Nasledujeme Pána po ceste, nenasledujeme ho uzavretí v našom pohodlí, nenasledujeme ho v labyrintoch našich predstáv: nasledujeme ho po ceste. A vždy majme na pamäti toto: nekráčajme podľa seba alebo podľa kritérií sveta, ale kráčajme po ceste, spolu za ním a kráčajme s ním.
Bratia, sestry: nie sediaca Cirkev, ale stojaca Cirkev. Nie mlčiaca Cirkev, ale Cirkev, ktorá počuje volanie ľudstva. Nie slepá Cirkev, ale Cirkev osvietená Kristom, ktorá prináša svetlo evanjelia iným. Nie statická Cirkev, ale misijná Cirkev, ktorá kráča s Pánom po cestách sveta.
Dnes, keď ďakujeme Pánovi za cestu, ktorú sme spolu prešli, môžeme vidieť a uctiť si starostlivo zreštaurovanú relikviu starobylej katedry svätého Petra. Hľaďme na ňu s úžasom viery a uvedomme si, že je to katedra lásky, je to katedra jednoty, je to katedra milosrdenstva, podľa toho príkazu, ktorý dal Ježiš apoštolovi Petrovi, aby nevládol nad inými, ale aby im slúžil v láske. A keď obdivujeme majestátny Berniniho baldachýn, ktorý je žiarivejší ako kedykoľvek predtým, znovu objavujeme, že rámuje skutočný ústredný bod celej baziliky, a to slávu Ducha Svätého. Toto je synodálna Cirkev: spoločenstvo, ktorého prvenstvo spočíva v dare Ducha, ktorý nás všetkých robí bratmi v Kristovi a pozdvihuje nás k nemu.
Sestry a bratia, pokračujme teda s dôverou na našej spoločnej ceste. Aj nám dnes Božie slovo opakuje tak ako Bartimejovi: „Neboj sa, vstaň, volá ťa“. Cítim sa byť povolaný? To je otázka, ktorú si musíme položiť. Cítim sa slabý a nemôžem vstať? Volám o pomoc? Prosím, odhoďme plášť rezignácie a zverme svoju slepotu Pánovi, vstaňme a prinášajme radosť z evanjelia, prinesme ju do ulíc sveta.
Preklad Martin Jarábek