Vatikán 11. októba (TK KBS) Obnova Cirkvi nemá byť procesom, ktorý je uzavretý do seba samého, vraví košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, s ktorým prinášame rozhovor uprostred prebiehajúceho rokovania Biskupskej synody v Ríme.
Ako pokračujú rokovania na synode v posledných dňoch?
Tohtoročná synoda o synodalite sa pomaly dostáva do svojej druhej polovice. Práce v skupinách aj zasadnutia celého zhromaždenia pokračujú a stále viac dozrievajú. V rámci skupinových prác sa dynamika rozhovoru prehlbuje a v rámci celého synodálneho spoločenstva pribúdajú príspevky jednotlivých členov.
Skupiny sa obmieňajú, alebo sa okolo stola schádza vždy rovnaké zloženie členov synodálneho zhromaždenia?
Každý účastník synody sa počas jej tohtoročného trvania vyskytne v dvoch malých jazykových skupinách. Približne po prvom týždni práce sme sa preskupili do druhej skupiny. Tentokrát sme pri jednom stole obaja Slováci. Je tam okrem nás aj rehoľná sestra zo Sýrie, diecézny kňaz z Nemecka, biskupi z Vietnamu a Bulharska a jeden biskup a jeden laik z Talianska. Okrem toho sú s nami prefekti troch dikastérií rímskej kúrie – dvaja z Talianska a jeden z Južnej Kórey. V poslednom týždni práce sa vrátime do prvých skupín.
Svoj príspevok o rodine ako modeli synodality ste ponúkli aj vy. O čom ste hovorili?
V rámci diskusie o synodalite a vzťahovom charaktere Cirkvi som pred generálnym zhromaždením predniesol príspevok o rodine ako modeli synodality. Rodina je totiž prvým miestom, kde sa učíme spoločnému kráčaniu a spoločnému rozhodovaniu, a tak práve tam môžeme odpozorovať, čo robiť, aby sme boli synodálni. Preto je rodina modelom, ale zároveň aj objektom našej pozornosti a starostlivosti, lebo bez rodín by ťažko existovala Cirkev. Príspevok bol prijatý s vďačnosťou a následne prichádzali mnohé pozitívne reakcie.
Z brífingov zo synody prichádzajú rôzne informácie, ktoré môžu budiť dojem neraz pohnutých diskusíí...
Pri všetkých mediálnych informáciách, ktoré nás môžu zastihnúť, by sme sa nemali dať pomýliť tým, že synoda o synodalite je o hľadaní pokrokovej a tejto dobe prispôsobenej tvári Cirkvi. V túžbe po obnove Cirkvi nechceme kopírovať novodobé spôsoby, ale obraciame sa predovšetkým do prvokresťanských čias a tam hľadáme inšpiráciu, ako byť Cirkvou, ktorá dokáže inšpirovať radostnou evanjeliovou zvesťou.
Čo by teda mal priniesť proces obnovy Cirkvi?
Obnova Cirkvi nemá byť procesom, ktorý je uzavretý do seba samého. Mottom tohtoročného stretnutia je „Ako byť synodálnou misionárskou Cirkvou“. Ak by sme chceli byť len synodálnou Cirkvou, uzatvárali by sme sa do seba. Avšak misionársky rozmer spolu so synodalitou garantuje, že všetko to, o čom sa tu zhovárame a čomu venujeme toľký čas, má mať misionársky rozmer, a teda pomáhať vychádzať zo seba a ohlasovať evanjelium až do končín sveta.
Včera na brífingu zazneli okrem iného aj témy spojené s mladými, úlohou žien v Cirkvi, ako aj so sprevádzaním obetí zneužívania. Čo si odnášate z týchto výstupov?
Mladí sú perspektívou, a pritom mnohí z nich sú v modernej kultúre doslova stratení. Cirkev sa môže stať ich domovom, len ich potrebujeme osloviť.
Dôležitosť úlohy žien je tu tiež neustále zdôrazňovaná a je to tak správne, lebo sú veľkým prínosom. Je však zaujímavé, že stále viac sa spomína to, že tu nemá ísť iba o nárokovateľnosť postavenia žien, ale o vzájomnú komplementárnosť a reciprocitu medzi mužom a ženou.
Taktiež obete zneužívania sú od začiatku synody častou témou. Už minulého roku sa uvažovalo o samostatnej službe ich sprevádzania v Cirkvi. Teraz rezonuje hlavne transparentnosť a znovuzískanie dôveryhodnosti Cirkvi. Cirkev má mať dvere otvorené naozaj pre všetkých, predovšetkým pre trpiacich.
Pripravila: K. Jančšinová