Belgicko 29. septembra (VaticanNews) „Kým bude trh na prvom mieste, náš spoločný domov bude trpieť nespravodlivosťou. Krása daru si vyžaduje našu zodpovednosť: sme hostia, nie despotovia“, aj o tom hovoril Svätý Otec František študentom Katolíckej univerzity Louvain-la-Neuve.
PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA
Stretnutie s univerzitnými študentmi, Université Catholique de Louvain, 28. septembra 2024
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Ďakujem vám, pani rektorka, za vaše milé slová. Drahí študenti, som rád, že sa s vami môžem stretnúť a vypočuť si vaše úvahy. V týchto slovách počujem vášeň a nádej, túžbu po spravodlivosti, hľadanie pravdy.Spomedzi otázok, ktorým sa venujete, ma zaujala tá o budúcnosti a úzkosti. Vidíme, aké násilné a arogantné je zlo, ktoré ničí životné prostredie a národy.
Zdá sa, že nepozná zábrany. Vojna je jej najbrutálnejším prejavom – viete, že v jednej krajine, ktorú nebudem menovať, sú dnes najvýnosnejšími investíciami továrne na zbrane, je to nepekné! – a zdá sa, že nepozná žiadne zábrany: vojna je jej brutálnym prejavom, rovnako ako korupcia a moderné formy otroctva. Vojna, korupcia a nové formy otroctva. Niekedy toto zlo znečisťuje samotné náboženstvo, ktoré sa potom stáva nástrojom nadvlády. Buďte na pozore! Toto je však rúhanie. Spojenie ľudí s Bohom, ktorý je spasiteľná Láska, sa tak stáva otroctvom. Dokonca aj meno Otca, ktoré je zjavením starostlivosti, sa stáva výrazom arogancie. Boh je Otec, nie krutý pán; je Syn a Brat, nie diktátor; je Duch lásky, nie krutovládca.
My kresťania vieme, že zlo nemá posledné slovo - a v tom musíme byť silní: zlo nemá posledné slovo - ako sa hovorí, má už svoje dni spočítané. To však neznižuje náš záväzok, ba naopak, zvyšuje ho: nádej je našou zodpovednosťou. Zodpovednosť, ktorú treba prijať, pretože nádej nikdy nesklame, nikdy nesklame. A táto istota prekonáva to pesimistické svedomie, štýlu Turandot... Nádej nikdy nesklame!
A teraz tri slová: vďačnosť, poslanie, vernosť.
Prvým postojom je vďačnosť, pretože tento dom je nám daný: nie sme pánmi, sme hosťami a pútnikmi na zemi. Prvý, kto sa oň stará, je Boh: v prvom rade sa o nás stará Boh, ktorý stvoril zem – hovorí Izaiáš – „nie ako hrozný kraj, ale aby bola obývaná“ (porov. Iz 45, 18). A plný ohromenej vďačnosti je aj ôsmy žalm: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 4 – 5). Modlitba srdca, ktorá mi prichádza na um, znie: Ďakujem ti, Otče, za hviezdnu oblohu a za život v tomto vesmíre!
Druhým postojom je poslanie: Sme na svete, aby sme strážili jeho krásu a kultivovali ho pre dobro všetkých, najmä potomkov, ktorí budú nasledovať v budúcnosti. Toto je „ekologický program“ Cirkvi. Ale žiadny plán rozvoja nebude úspešný, ak v našom svedomí, dokonca aj v našej spoločnosti, zostane arogancia, násilie, či rivalita. Musíme ísť k prameňu problému, ktorým je srdce človeka. Zo srdca človeka vychádza aj dramatická naliehavosť ekologického problému: z arogantnej ľahostajnosti mocných, ktorí vždy stavajú na prvé miesto ekonomické záujmy. Ekonomický záujem: peniaze. Spomínam si na niečo, čo mi hovorila moja stará mama: „Dávaj si v živote pozor, lebo diabol ti prichádza cez vrecká“. Hospodársky záujem. Kým to tak bude, každý apel bude umlčaný alebo sa ním bude zaoberať len do tej miery, do akej to bude výhodné pre trh. Táto „duchovnosť“, teda trh. A kým bude trh na prvom mieste, náš spoločný domov bude trpieť nespravodlivosťou. Krása daru si vyžaduje našu zodpovednosť: sme hostia, nie despotovia. V tejto súvislosti, milí študenti, považujte kultúru za kultiváciu sveta, nielen ideí.
V tom spočíva výzva integrálneho rozvoja, ktorý si vyžaduje tretí postoj: vernosť. Vernosť Bohu a vernosť človeku. Tento rozvoj sa v skutočnosti týka všetkých ľudí vo všetkých aspektoch ich života: fyzickom, morálnom, kultúrnom, sociálno-politickom; a je proti akejkoľvek forme útlaku a zavrhnutia. Cirkev odsudzuje tieto zneužívania a zaväzuje sa predovšetkým k obráteniu každého svojho člena, nás samých, k spravodlivosti a pravde. V tomto zmysle sa integrálny rozvoj odvoláva na našu svätosť: je povolaním k spravodlivému a šťastnému životu, a to pre všetkých.
Voľba, ktorú máme urobiť, je teda medzi manipuláciou s prírodou a kultivovaním prírody. Takáto je voľba: buď manipulovať s prírodou, alebo ju kultivovať. Počnúc našou ľudskou prirodzenosťou – myslite na eugeniku, kybernetické organizmy, umelú inteligenciu. Voľba medzi manipuláciou alebo kultivovaním sa týka aj nášho vnútorného sveta.
Uvažovanie o ľudskej ekológii nás privádza k otázke, ktorá je blízka vášmu srdcu a predtým aj mne a mojim Predchodcom: úloha žien v Cirkvi. Páči sa mi, čo ste povedali. Násilie a nespravodlivosť tu majú veľkú váhu spolu s ideologickými predsudkami. Preto musíme znovu objaviť východiskový bod: kto je žena a kto je Cirkev. Cirkev je žena, nie je to „ten“ Cirkev, je to „tá“ Cirkev, je to nevesta. Cirkev je Boží ľud, nie nadnárodná spoločnosť. Žena v Božom ľude je dcérou, sestrou, matkou. Tak ako ja som syn, brat, otec. Toto sú vzťahy, ktoré vyjadrujú naše bytie na Boží obraz, muža a ženy, spolu, nie oddelene! Ženy a muži sú v skutočnosti osoby, nie jednotlivci, od „začiatku“ sú povolaní milovať a byť milovaní. Povolanie, ktoré je poslaním. A z toho vyplýva ich úloha v spoločnosti a v Cirkvi (porov. sv. Ján Pavol II., Ap. Lett. Mulieris dignitatem, 1).
To, čo je charakteristické pre ženy, čo je ženské, nie je zakotvené v konsenze alebo ideológiách. A dôstojnosť je zabezpečená pôvodným zákonom, ktorý nie je napísaný na papieri, ale v tele. Dôstojnosť je neoceniteľné dobro, pôvodná vlastnosť, ktorú žiadny ľudský zákon nemôže dať ani odňať. Vychádzajúc z tejto dôstojnosti, spoločnej a zdieľanej, kresťanská kultúra vždy nanovo, v rôznych kontextoch, rozvíja poslanie i život muža a ženy a ich vzájomné bytie pre seba navzájom, v spoločenstve. Nie jeden proti druhému, to by bol feminizmus alebo mačizmus, a nie v protikladných nárokoch, ale muž pre ženu a žena pre muža, spoločne.
Nezabúdajme, že žena je v centre spásnej udalosti. Práve z Máriinho „áno“ prichádza na svet sám Boh. Žena je plodné prijatie, starostlivosť, životná oddanosť. Preto je žena dôležitejšia ako muž, ale je zlé, keď žena chce byť mužom: nie, ona je žena, a to je „ťažké“, to je dôležité. Otvorme oči mnohým každodenným príkladom lásky, od priateľstva po prácu, od štúdia po spoločenskú a cirkevnú zodpovednosť, od manželstva po materstvo, po panenstvo pre Božie kráľovstvo a pre službu. Nezabúdajme, opakujem: Cirkev je žena, nie je to muž, je to žena.
Vy sami ste tu preto, aby ste rástli ako ženy a ako muži. Ste na ceste, vo formácii ako osoby. Preto vaša akademická cesta zahŕňa rôzne oblasti: výskum, priateľstvo, sociálnu službu, občiansku a politickú zodpovednosť, umelecké prejavy...
Myslím na skúsenosť, ktorú prežívate každý deň na tejto Katolíckej univerzite v Louvain, a podelím sa s vami o tri jednoduché a rozhodujúce aspekty formácie: ako študovať, prečo študovať a pre koho študovať?
Ako študovať: existuje nielen metóda, ako v každej vede, ale aj štýl. Každý človek si môže vypestovať svoj vlastný. Štúdium je totiž vždy cestou k poznaniu seba samého a iných. Existuje však aj spoločný štýl, ktorý možno zdieľať v univerzitnej komunite. Človek študuje spoločne: s tými, ktorí študovali predo mnou - prednášajúcimi, spolužiakmi, ktorí sú ďalej - s tými, ktorí študujú vedľa mňa, v učebni. Kultúra ako starostlivosť o seba zahŕňa vzájomnú starostlivosť. Medzi študentmi a profesormi nie je vojna, je tu dialóg, niekedy je trochu intenzívny, ale je tu dialóg a vďaka dialógu rastie univerzitné spoločenstvo.
Po druhé: prečo študovať. Existuje dôvod, ktorý nás poháňa, a cieľ, ktorý nás priťahuje. Musia byť dobré, pretože od nich závisí zmysel štúdia, od nich závisí smerovanie nášho života. Niekedy študujem, aby som našiel takýto druh práce, ale nakoniec podľa toho aj žijem. Stávame sa „tovarom“, ktorý žije vo funkcii práce. Nežijeme preto, aby sme pracovali, ale pracujeme preto, aby sme žili, ľahko sa to povie, ale vyžaduje si to odhodlanie dôsledne to uvádzať do praxe. A toto slovo dôslednosť je veľmi dôležité pre každého, ale najmä pre vás študentov. Musíte sa naučiť tomuto postoju dôslednosti, byť dôslední.
Po tretie: pre koho študovať. Pre seba? Aby ste sa zodpovedali pred ostatnými? Študujeme, aby sme mohli vzdelávať a slúžiť iným, predovšetkým službou kompetencii a autorite. Skôr než si položíme otázku, či študujeme pre niečo, zaoberajme sa tým, či niekomu slúžime. Dobrá otázka pre vysokoškolského študenta: komu slúžim, sebe? Alebo mám srdce otvorené pre inú službu? Potom univerzitný titul svedčí o schopnosti slúžiť spoločnému dobru. Študujem pre seba, aby som pracoval, bol užitočný, pre spoločné dobro. A to musí byť veľmi vyvážené, veľmi vyvážené!
Milí študenti, je pre mňa radosťou podeliť sa s vami o tieto úvahy. A keď to robíme, vnímame, že existuje väčšia skutočnosť, ktorá nás osvecuje a presahuje: pravda. Čo je pravda? Túto otázku položil Pilát. Bez pravdy náš život stráca zmysel. Štúdium má zmysel vtedy, keď hľadá pravdu, keď sa ju snaží nájsť, ale s kritickou mysľou. Ale pravda, aby sme ju našli, potrebuje tento kritický postoj, aby sme mohli napredovať. Štúdium má zmysel, keď hľadá pravdu, nezabúdajte. A tým, že ju hľadá, chápe, že sme stvorení na to, aby sme ju našli. Pravda sa dáva nájsť: je prívetivá, je dostupná, je veľkorysá. Ak sa vzdáme spoločného hľadania pravdy, štúdium sa stane nástrojom moci, ovládania druhých. A priznám sa vám, že ma mrzí, keď kdekoľvek na svete nachádzam univerzity, ktoré majú študentov pripravovať len na to, aby zarábali alebo aby mali moc. Je to príliš individualistické, bez spoločenstva. Alma mater je univerzitné spoločenstvo, univerzita, to, čo nám pomáha vytvárať spoločnosť, vytvárať bratstvo. Štúdium bez spoločného (hľadania pravdy) nie je užitočné, dominuje. Naopak, pravda nás robí slobodnými (porov. Jn 8, 32). Drahí študenti, chcete slobodu? Buďte hľadačmi a svedkami pravdy! Snažte sa byť dôveryhodní a dôslední prostredníctvom tých najjednoduchších každodenných rozhodnutí. Takto sa každý deň stane tým, čím chce byť, katolíckou univerzitou! A choďte do toho a nevstupujte do bojov s ideologickými dichotómiami, to nie. Nezabúdajte: Cirkev je žena a to nám veľmi pomôže.
Ďakujem vám za toto stretnutie. Ďakujem vám, že ste dobrí! Ďakujem vám! Žehnám vás zo srdca, vás a vašu cestu formácie. A prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. A ak sa niekto nemodlí alebo nevie, ako sa modliť, alebo sa nechce modliť, pošlite mi aspoň dobré želania, ktoré sú potrebné! Ďakujem vám!
Preklad Martin Jarábek