Rožňava 2. apríla (TK KBS) Na Veľkonočnú nedeľu 31. marca 2024 zaznel v kostoloch Rožňavskej diecézy pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika. Prinášame ho v plnom znení.
-
Drahí bratia a sestry!
Už 2000 rokov znie radostné aleluja: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja!“ Je to vždy oživenie nádeje, ktorá „nemôže ísť do dôchodku“, ako hovorí Svätý Otec František. Nádej pre ľudstvo, že všetko, čo je nejakým spôsobom umŕtvené, dostáva novú šancu prebrať sa znova k životu podľa výzvy: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a bude ti svietiť Kristus!“ (Ef 5, 14). Je to veľká výzva adresovaná každému z nás, aby sme nabrali nový a hlavne živý dych viery. Každý môže byť vo viere ešte „živší“, ba aj ten, u ktorého už azda umrela viera. Zmŕtvychvstalý Kristus nás k tomu veľmi povzbudzuje, hoci skutočnosť, že Ježiš vstal z mŕtvych, nie je pre niekoho dostatočným dôvodom na oživenie viery. Spomeňme príbeh Lazára v Abrahámovom lone a boháča v utrpení (porov. Lk 16, 19 – 31). Boháč mal ešte toľko spolucítenia so svojimi rodnými bratmi, že prosil Abraháma, aby poslal k nim posla, ktorý by ich varoval pred trestom za ich zlý život. Aká bola Abrahámova odpoveď? „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“
V priebehu dejín bolo Ježišovo zmŕtvychvstanie prijímané rôzne. Niekedy malo veľký vplyv na spoločnosť, dnes sa javí, akoby viac platili slová z príbehu o boháčovi a Lazárovi. To sa potom odzrkadľuje v celkovom pohľade na život v jeho podstate, no svet nám podáva svoj pohľad na život. Nový život v Ježišovi Kristovi však vždy bude chrániť ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť, ako aj prirodzený pohľad na človeka podľa knihy Genesis – ako na muža a na ženu (porov. Gn 1, 27). Predsa, keď odborníci skúmajú nájdenú ľudskú kostru z minulosti, vždy rozlišujú medzi mužom a ženou a nikdy doteraz nehovorili ešte o nejakej inej alternatíve. Myslíte, že v budúcnosti pri takýchto výskumoch to bude inak? Svätý Otec František sa nie raz dotkol tejto témy, keď napríklad vyzval odborníkov, aby zodpovedne a v pravde preskúmali šíriacu sa rodovú ideológiu. Povedal: „Žiadal som o štúdie tejto nepeknej ideológie našej doby, ktorá stiera rozdiely a robí všetko rovnakým. Vymazávanie rozdielov znamená vymazávanie ľudskosti.“ Hlava Katolíckej cirkvi sa opakovane ohradzuje proti rodovej teórii, nazývanej aj rodová ideológia, ktorá vo všeobecnosti predstavuje myšlienku, že človek si nemusí zachovať pohlavie, s ktorým sa narodil. Dôležité a veľmi jasné sú aj vyjadrenia Svätého Otca Františka o dôstojnosti ľudského života. Pápež v týchto vyjadreniach vždy háji život od počatia až po prirodzenú smrť. K tejto téme je zaujímavé a vhodné spomenúť napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu v americkom štáte Alabama, v ktorom sa tvrdí, že embryá vytvorené umelým oplodnením, tzv. „in vitro“, by sa mali považovať za deti, čím sa opäť otvára diskusia o asistovanej reprodukcii. Iste nechceme umenšovať bolesť neplodných manželstiev, ktoré túžia po dieťati, ale je tu jasne povedané to, čo učí Cirkev, že každé jedno vzniknuté embryo sa stáva ľudskou bytosťou, dieťaťom. Je tu veľmi pálčivá otázka: Čo sa stane s embryami, ktoré nebudú oživené? Ak platí tvrdenie aj Najvyššieho súdu z Alabamy, že ide o deti, treba jasne povedať, aj pre tých, ktorí nerešpektujú učenie Cirkvi, že zničenie týchto ďalších embryí je likvidáciou detí.
Téma života a ochrany počatých detí je veľmi dôležitá a citlivá. Vo Francúzsku sa dostala až do polohy, keď sa v ústave zakotvuje právo na potrat. Parížsky arcibiskup Michel Aupetit sa k tomu vyjadril takto: „Francúzsko dosiahlo dno, stalo sa totalitným štátom.“ Konkrétne poukázal na zamietnutie pozmeňujúcich návrhov, ktoré by zaručili slobodu svedomia zdravotníckych pracovníkov. K ochrane každého života vyzval aj pápež František počas svojej návštevy Francúzska v septembri minulého roka. Parížsky arcibiskup, ktorý bol pred vstupom do seminára 12 rokov lekárom, povedal, že zákon má prednosť pred svedomím a núti ľudí spôsobovať smrť. Mnohí už nezdieľajú názor Cirkvi na ochranu života, lenže iniciatíva vo Francúzsku oberá zdravotný personál o výhradu vo svedomí, t. j. o právo človeka nekonať to, k čomu je nútený a s čím vnútorne nesúhlasí. V tomto prípade, že nechce asistovať pri potrate. Prečo by mal byť niekto nútený k činu, ktorý je proti jeho svedomiu? Tu nie je treba rešpektovať ľudské právo? Táto téma sa dotýka aj eutanázie a znova aj zdravotníkov. No azda najviac vystupuje tento čin proti Kristovmu zmŕtvychvstaniu a Ježišom ohlásenému pokračovaniu života aj po smrti – proti večnému životu. Niektorí zástancovia eutanázie posmrtný život neodmietajú a to najviac zavádza a mýli veriacich. Falošné výroky bývajú značne medializované a pre mnohých poslucháčov sa javia, akoby ich Cirkev prijímala, čo však nie je pravda.
Kristovo zmŕtvychvstanie poznačilo vtedajší spoločenský život a celú spoločnosť a tak to bude vždy. Všetko sa však začína v srdci konkrétneho človeka. Preto sa znova povzbuďme slovami zmŕtvychvstalého Krista, ktorý všetkých zneistených pozdravuje slovami: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 21) Všetci potrebujeme pokoj, ktorý je ovocím Ducha Svätého. V tomto roku sme v našej diecéze mesačne povzbudzovaní k aktívnemu záujmu a úsiliu o bohaté ovocie Ducha Svätého, aby Božie požehnanie a pokoj vstúpili do našich vzťahov. Ak to premietneme do konkrétneho života, bolo by to asi takto: Je Veľká noc. Ako to vyzerá v našich katolíckych rodinách? Na čo kladieme dôraz? Chýba nám na stole niektoré z tradičných jedál? Rešpektujeme starobylé kresťanské zvyky v našich rodinách? Ako sa to prejavuje v našich rodinách, že Ježiš bol umučený a predsa vstal z mŕtvych? Ešte tomu veríme? Máme z toho radosť? Voči Kristovmu utrpeniu a zmŕtvychvstaniu môžeme byť aj ľahostajní. A to sa najviac nepáči Ježišovi, ako to povedal sestre Faustíne: „Tieto duše najbolestivejšie zraňujú moje srdce. Kvôli nim najviac trpela moja duša v Getsemanskej záhrade.“ (Den. 1228)
Pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní môžeme prijímať do svojho života s veľkou radosťou a vďakou. Ale voči tajomstvám viery môžeme byť aj zlomyseľní, ale ešte aj vtedy sa to všetko môže úplne zmeniť. Autorom jedného z najväčších literárnych podvodov týkajúcich sa Lúrd bol francúzsky spisovateľ Emil Zola. V auguste r. 1892 pricestoval do Lúrd, aby napísal knihu o tamojšej svätyni. Aj on prišiel odhaliť „veľký podvod” katolíckych kňazov. V Lurdoch bol svedkom zázračného uzdravenia dvoch osôb, ale ani to ho nepresvedčilo a neobrátilo z jeho nevery v Boha. Aj toto uzdravenie opísal ako podvod. O jeho nepriateľstve k Cirkvi sa veľa hovorí. Dostal však milosť obrátenia. O tom sa, žiaľ, mlčí. Stalo sa to v r. 1896, keď utrpel otvorenú zlomeninu nohy a napriek intenzívnej liečbe mu hrozila amputácia nohy. Na vigíliu Narodenia Pána mal sen, že je v kostole a spieva koledu pred obrazom Madony s dieťatkom. Keď sa prebudil, počul tú koledu spievať svoju ženu. Poslal ju do chrámu, aby pod obrazom Madony zapálila sviečku. Ešte v ten deň sa zázračne uzdravil. Bol to pre neho taký duchovný otras, že sa zmieril s Bohom vo sviatosti pokánia, prejavil veľkú ľútosť a kajúcnosť. Napísal vyhlásenie, že v posledných tridsiatich rokoch žil v blude. Pápežovi Levovi XIII. napísal list s prosbou o odpustenie za všetky prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi. Aj predtým zlomyseľný postoj Emila Zolu sa celkom zmenil, čo platí už nielen o náboženskom, ale aj o bežnom živote. Človek, ktorý obnoví alebo prehĺbi svoju vieru, poopraví aj svoj postoj k hodnotám života aj v tých najcitlivejších témach. Nech sa tak stane aj v živote každého z nás.
Prajem vám požehnané veľkonočné sviatky, nech svetlo Kristovho víťazstva pomôže porozumieť aj nám, že pravdy viery a bežný život nemôžeme oddeľovať od seba.
Všetkých vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup