Vatikán 30. marca (VaticanNews) „Otec odhaľuje pravú tvár svojej všemohúcnosti vo svojom Synovi, ktorý si kľaká pred učeníkov, aby im umyl nohy; v ňom, ktorý uponížený na kríži na tú najradikálnejšiu bezmocnosť, naďalej miluje a odpúšťa, bez odsudzovania,“ povedal pápežský kazateľ kardinála Raniero Cantalamessa počas obradov Veľkého piatku v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Predsedal im pápež František.
Plné znenie homílie kardinála Cantalamessu:
„KEĎ VYZDVIHNETE SYNA ČLOVEKA, POZNÁTE, ŽE JA SOM“
P. Raniero Card. Cantalamessa, OFMcap, Homília na Veľký piatok 2024
„Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som“ (Jn 8,28). Tieto slová Ježiš vyslovil na záver vášnivého sporu so svojimi protivníkmi. K predchádzajúcim výrokom „JA SOM“, ktoré Ježiš vyslovil v Jánovom evanjeliu, sa teraz pripája ten najväčší. Už nehovorí: „Ja som to či ono: chlieb života, svetlo sveta, vzkriesenie a život...“ Hovorí jednoducho „Ja Som“, bez bližšieho určenia. To dáva jeho výpovedi absolútny, metafyzický význam. Zámerne pripomína slová z knihy Exodus 3, 14 a z Izaiáša 43, 10-12, v ktorých sám Boh vyhlasuje svoje božské „JA SOM“.
Nevídanú novosť týchto Kristových slov možno objaviť len vtedy, ak venujeme pozornosť tomu, čo predchádza Kristovmu seba-potvrdeniu: „Keď vyzdvihnete Syna človeka“, vtedy spoznáte, že JA SOM“. Akoby chcel povedať: To, čo som – a teda „čo je Boh“ –, sa spozná len z kríža. Výraz „byť vyzdvihnutý“ sa v Jánovom evanjeliu vzťahuje, ako vieme, na udalosť kríža!
Stretávame sa tak s úplným vyvrátením ľudskej predstavy o Bohu a do istej miery aj starozákonnej predstavy. Ježiš neprišiel vylepšiť a zdokonaliť predstavu, ktorú si ľudia vytvorili o Bohu, ale v istom zmysle ju prevrátiť a odhaliť pravú tvár Boha. To pochopil aj apoštol Pavol, keď ako prvý napísal:
Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista: pre Židov pohoršenie a pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. (1 Kor 1, 21 – 24).
Kristove slová chápané v tomto svetle nadobúdajú univerzálny význam, ktorý je výzvou pre tých, ktorí ho čítajú, v každej dobe a situácii, vrátane tej našej. Toto prevrátenie predstavy o Bohu sa má uskutočňovať neustále. Žiaľ predstavu o Bohu, ktorú Ježiš prišiel zmeniť, si všetci nosíme v sebe, vo svojom podvedomí. Môžeme hovoriť o jedinečnom Bohu, čistom duchu, najvyššom bytí a tak ďalej. Ako ho však môžeme vidieť v jeho ničivej smrti na kríži?
Samozrejme, že Boh je všemohúci, ale o akú moc ide? Zoči-voči ľudským stvoreniam sa Boh ocitá zbavený akejkoľvek schopnosti, nielen nátlaku, ale aj obrany. Nemôže zasiahnuť autoritou, aby sa im nanútil. Nemôže robiť nič iné, len v nekonečnej miere rešpektovať slobodnú voľbu ľudí. A tak Otec odhaľuje pravú tvár svojej všemohúcnosti vo svojom Synovi, ktorý si kľaká pred učeníkov, aby im umyl nohy; v ňom, ktorý uponížený na kríži na tú najradikálnejšiu bezmocnosť, naďalej miluje a odpúšťa, bez odsudzovania.
Skutočná Božia všemohúcnosť spočíva v úplnej bezmocnosti Kalvárie. Netreba veľa sily na to, aby sa človek vystavil na obdiv; na druhej strane na to, aby človek ustúpil do úzadia, aby sa vytratil, je potrebná veľká sila. Boh má túto neobmedzenú schopnosť zostať ukrytý! Exinanivit semetipsum: zriekol sa seba samého (zničil seba samého – z tal. originálu – pozn. prekladateľa) (Flp 2, 7). Oproti našej „vôli po moci“ kladie svoju dobrovoľnú bezmocnosť.
Akým je to veľkým ponaučením pre nás, ktorí sa viac či menej vedome chceme stále predvádzať! Aká je to lekcia najmä pre mocných tejto zeme! Pre tých, ktorí ani zďaleka nemyslia na službu, ale len na moc pre moc; pre tých – hovorí Ježiš v evanjeliu –, ktorí „utláčajú národy“ a navyše sa „nazývajú dobrodincami“ (porov. Mt 20, 25; Lk 22, 25).
Vari Kristov triumf pri jeho zmŕtvychvstaní nevyvracia túto víziu, keď potvrdzuje nepremožiteľnú Božiu všemohúcnosť? Síce áno, ale v úplne inom zmysle, než sme zvyknutí. Úplne inak ako pri „triumfoch“, ktoré sa oslavovali pri návrate cisára z víťazných ťažení, na ceste, ktorá v Ríme dodnes nesie názov „Via Trionfale“ (Víťazná cesta).
V Kristovom prípade určite došlo k triumfu a to ku konečnému a nezvratnému víťazstvu! Ale ako sa tento triumf prejavuje? Zmŕtvychvstanie sa odohráva tajomným spôsobom, bez svedkov. Ako sme počuli v pašiách, Jeho smrť videl veľký zástup a zúčastnili sa na nej najvyšší náboženskí a politickí predstavitelia. Vzkriesený Ježiš sa zjavuje len niekoľkým učeníkom, mimo svetiel reflektorov. Tým nám chcel povedať, že po utrpení netreba očakávať vonkajší, viditeľný triumf, ako je pozemská sláva. Triumf spočíva v neviditeľnom a je nekonečne vyššieho stupňa, pretože je večný! Mučeníci včerajška a dneška sú toho dôkazom.
Zmŕtvychvstalý sa ukazuje svojimi zjaveniami dostatočne na to, aby poskytol veľmi pevný základ pre vieru tým, ktorí a priori neodmietajú veriť, avšak nie je to pomsta, ktorá by ponižovala jeho protivníkov. Nezjavuje sa medzi nimi, aby im dokázal, že sa pomýlili alebo aby sa pohral s ich bezmocným hnevom.
Akákoľvek pomsta by bola nezlučiteľná s láskou, ktorú chcel Kristus svojím umučením dosvedčiť ľudstvu. V sláve zmŕtvychvstania sa správa rovnako pokorne ako v umučení na Kalvárii. Záujmom zmŕtvychvstalého Ježiša nie je zmiasť svojich nepriateľov, ale aby hneď upokojil svojich stratených učeníkov a ešte skôr ženy, ktoré v neho nikdy neprestali veriť.
V minulosti sa s radosťou hovorilo o „triumfe svätej Cirkvi“. Ľudia sa zaň modlili a pripomínali si jeho historické momenty a dôvody. Ale aký triumf mal človek na mysli? Dnes si uvedomujeme, ako veľmi sa tento druh triumfu líšil od Ježišovho triumfu. Nesúďme však minulosť. Človek vždy riskuje, že bude nespravodlivý, keď minulosť posudzuje mentalitou súčasnosti.
Prijmime radšej pozvanie, ktoré Ježiš adresuje svetu z výšky svojho kríža: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Takmer by sa dalo uvažovať o irónii, či o výsmechu! Ten, ktorý sám nemá kde hlavu skloniť, ten, ktorého vlastní zavrhli, odsúdili na smrť, ten „pred ktorým si človek zakrýva tvár, aby ho nevidel“ (porov. Iz 53, 3), sa obracia k celému ľudstvu, na každom mieste a v každom čase a hovorí: „Poďte ku mne všetci a ja vás posilním!“
Poď ty, ktorý si starý, chorý a osamelý, ty, ktorého svet necháva zomierať v biede, hlade alebo pri výbuchu bômb; ty, ktorý sa pre svoju vieru vo mňa alebo pre svoj boj za slobodu trápiš vo väzenskej cele; príď ty, žena, ktorá si obeťou násilia. Skrátka, každý, nikto nie je vylúčený: Poďte ku mne a ja vás posilním! Nesľúbil som azda slávnostne: „A ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32)?
Ale akú posilu nám môžeš dať ty, muž z kríža, ty, ktorý si najviac opustený a preťažený z tých, ktorých chceš potešiť? Poďte ku mne, pretože JA SOM! Ja som Boh! Zriekol som sa vašej predstavy všemohúcnosti, ale svoju všemohúcnosť, ktorá je všemohúcnosťou lásky, si zachovávam neporušenú. Je napísané: „Božia slabosť je silnejšia ako ľudia“ (1 Kor 1, 25). Môžem dať posilu aj bez toho, aby som odstránil únavu a vyčerpanosť v tomto svete. Spýtajte sa tých, ktorí to zažili!
Áno, ukrižovaný Pane, so srdcom preplneným vďačnosťou, v deň, keď si pripomíname tvoje umučenie a smrť, spolu s tvojím apoštolom Pavlom celým hlasom vyznávame:
Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? [...] A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 35-39).
Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek