Káhira 25. marca (VaticanNews) Nie je to tak dávno, čo do Talianska priletelo tretie lietadlo s chorými z Gazy. Priviezlo 14 detí a osem dospelých a 23 sprevádzajúcich osôb. Pacienti boli prijatí na liečbu v najlepších talianskych pediatrických zariadeniach. Dôležitým článkom v procese pomoci je talianska nemocnica v Káhire, kde sa o chorých Palestínčanov stará okrem iných aj sestra Pina De Angelis. Ako zdôrazňuje, deti v Gaze zažili veľa utrpenia a často sú traumatizované.
„Prišlo napríklad jedenásťročné dievča, ktoré pri bombardovaní utrpelo zranenia oboch nôh a v iných nemocniciach mu boli nasadené špeciálne dlahy. [Keď prišla], bola veľmi traumatizovaná a nemohla nič povedať,“ hovorí pre Vatikánsky rozhlas. Ako ďalej opisuje, z rodiny dievčatka musel byť do Talianska spolu s matkou prevezený jej 3,5-ročný brat Ahmed, ktorému bola amputovaná noha. „Chlapček sa nám nedokázal ani pozrieť do tváre, stále objímal svoju mamu a nechcel nikoho vidieť. Takisto vôbec nerozprával. Na druhej strane, dievčatko bolo v inej nemocnici so svojím otcom,“ hovorí sr. Pina De Angelis. „Matka ma požiadala, či by sa nemohli opäť spojiť, a vďaka práci konzula sa v priebehu jedného dňa podarilo dohodnúť s egyptským ministerstvom zdravotníctva prevoz otca a dcéry k nám [do Káhiry]. Rodina sa teda opäť spojila a videl som, že žena sa začala usmievať, rovnako ako chlapec. Ale chlapec ani dievča neprehovorili ani slovo. Dievča bolo úplne traumatizované.“
Tí, ktorí prišli z Gazy, zažili úplnú chudobu a všadeprítomné nebezpečenstvo. Ako zdôrazňuje, stalo sa, že deti s radosťou zistili, že tu majú nielen prístup k jedlu, ale aj k vode, a dokonca k teplej vode. „V ich očiach vidno toľko strachu a smútku,“ hovorí sestra Pina De Angelis. „Jedného večera ma napríklad zavolal Fares, asi 11-ročný chlapec, ktorému amputovali nohu. Bolo 21:30 a on chcel naliehavo hovoriť. Povedal mi: ,Chcel som sa opýtať, čo sa stalo s mojím synom. Nemôžem ísť [do Talianska] sám, pretože mi zostal len otec a dvaja mladší bratia, mama je mŕtva a moje mladšie sestry a tety tiež. Nemám nikoho, kto by mi zostal.‘ Bolo mi ho veľmi ľúto. Chlapec pokračoval, že hoci tu má jedlo, nemôže jesť, pretože myslí na svojich bratov a otca, ktorí nemajú nič. Plakal, veľmi plakal. V deň, keď som ho videl odchádzať, sa usmieval, pretože mal nádej. Povedal, že bude mať protézu, aby sa mohol pohybovať napriek tomu, že nemá nohu.“
Alessandro Guarasci, Krzysztof Dudek SJ – Vatikán