Kyjev 27. februára (E-kai) V pondelok 26. februára počas ďakovnej bohoslužby v Kyjeve pri príležitosti ukončenia Roku kardinála Ľubomíra Huzara gréckokatolícky vyšší arcibiskup Kyjeva Svjatoslav Ševčuk oznámil začiatok procesu blahorečenia svojho predchodcu. Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UKGK) vymenovala za postulátora kauzy Pavla Lokotia. Slávnosť sa konala v deň 91. výročia narodenia kardinála, ktorý viedol svoju Cirkev 10 rokov v období rokov 2001 – 2011. V dekréte hlavy UKGK, ktorým sa oznamuje začiatok procesu, sa zdôrazňuje, že počas viac ako šiestich rokov od smrti purpurového kňaza (31. mája 2017) „sila jeho slova a ducha slúži ľuďom ako opora a ukazovateľ v ich každodennom živote, najmä počas tejto strašnej vojny.“
Od jeho odchodu do večnosti „Boží ľud začal prejavovať osobitnú duchovnú úctu voči osobe Ľubomíra Huzara, pričom sa ani nie tak modlí za jeho večný pokoj, ako skôr prosí o jeho príhovor, podávajúc dôkaz o jeho svätosti prostredníctvom početných zápisov v pamätných knihách vystavených pri jeho hrobe,“ uviedol v dekréte nástupca zosnulého. Poznamenal, že tieto zápisy označujú prijaté znamenia, milosti a uzdravenia. Práce na kardinálovej beatifikácii a kanonizácii „boli iniciované z dôvodu početných vyhlásení a výziev jednotlivcov i spoločenstiev veriacich, ako aj z dôvodu existencie spontánnej mienky o svätosti medzi veľkým počtom Božieho ľudu, ktorá podnecuje kresťanov k modlitbe na príhovor svätej pamiatky Ľubomíra Huzara,“ uvádza sa v dekréte, ktorým sa začína proces blahorečenia. Z úradnej moci ho iniciuje Kyjevská archieparchia UKGK.
Ľubomír Huzar sa narodil 26. februára 1933 vo Ľvove. Po sovietskej okupácii mesta v septembri 1939 a potom v roku 1944 sa jeho rodine podarilo emigrovať, najprv do Salzburgu v Rakúsku a v roku 1949 do Spojených štátov. Tam získal vyššie vzdelanie v Stamforde (štát Connecticut) a 30. marca 1958 bol vysvätený za kňaza, po čom až do roku 1969 vyučoval v tamojšom Ukrajinskom seminári svätého Bazila. Od roku 1966 bol zároveň farárom v meste Kerhonkson v tejto diecéze. V rokoch 1969 – 72 študoval na Teologickej fakulte Pápežskej univerzity Urbanianum v Ríme a po jej absolvovaní tam bol do roku 1984 profesorom ekleziológie. V roku 1973 vstúpil do rímskeho kláštora studitov a v máji nasledujúceho roku sa stal predstaveným kláštora „Studion“ v talianskej Grottaferrate.
Dňa 2. apríla 1977 prijal v Castel Gandolfe biskupskú vysviacku a už 23. júla nasledujúceho roku sa stal archimandritom (predstaveným) štúrovcov Európy a Ameriky. V roku 1985 vtedajší väčší arcibiskup Ľvovskej a Haličskej diecézy kardinál Myroslav Ivan Ljubačivskij, ktorý sa nachádzal v Ríme, vymenoval biskupa Huzara za svojho generálneho vikára, hoci bol stále v USA. Keď sa biskupovi v roku 1993 podarilo vrátiť na Ukrajinu, reorganizoval štúrovský kláštor v ternopoľskej eparchii (diecéze). Synoda biskupov UKGK ho v roku 1995 zvolila za kyjevsko-vyšgorodského exarchu, čo 22. februára 1996 potvrdil aj svätý Ján Pavol II. 14. októbra 1996 ho zasa synoda vymenovala za pomocného biskupa väčšieho arcibiskupa ako koadjútora s osobitnými právomocami. Po smrti kardinála Ljubačivského 23. decembra 2000 Ján Pavol II. vymenoval biskupa za apoštolského administrátora „sede vacante et ad nutum Sanctae Sedis“ Ľvovského a Haličského arcibiskupstva vyššieho stupňa.
Mimoriadna synoda UKGK 25. januára 2001 zvolila arcibiskupa Huzara za hlavu Cirkvi a hneď na druhý deň toto vymenovanie schválil Svätý Otec, ktorý ho 21. februára 2001 vymenoval za člena kardinálskeho kolégia. Po presťahovaní hlavy UKGK zo Ľvova do Kyjeva v auguste 2005 prijal kardinál Huzar titul kyjevsko-haličského arcibiskupa metropolitu. Zo zdravotných dôvodov 10. februára 2011 z tohto úradu odstúpil. Zomrel 31. mája 2017 v klinickej nemocnici v Kyjeve. Pochovaný bol 5. júna toho istého roku v krypte patriarchálnej katedrály Kristovho vzkriesenia v ukrajinskom hlavnom meste. Kardinál bol vždy známy ako muž dialógu a zmierenia, najmä medzi Poliakmi a Ukrajincami. Mal povesť vynikajúceho teológa. Tešil sa národnému a medzinárodnému uznaniu a rešpektu. Bol priamym pokračovateľom tradície a diela veľkých ukrajinských hierarchov minulého storočia: metropolitu Andreja Šeptického a kardinálov Josifa Slipyja a Myroslava Ivana Ljubačivského.