Bratislava 20. februára (TK KBS) Cenu patróna umelcov Fra Angelico si dnes v Primaciálnom paláci v Bratislave prevzali ďalší laureáti v oblasti slovesného, výtvarného a hudobného umenia a tí, ktorí sa vo svojej tvorbe i práci mimoriadne pričinili o rozvoj kresťanskej kultúry na Slovensku.
Osobnosti ocenila Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, ktorú vedie ordinár Ozbrojených zborov a ozbrojených síl SR Mons. František Rábek.
V oblasti výtvarneho umenia cenu za tento rok získali Michal Škrovina, Anton Gábrik a Veronika Rónaiová. V oblasti slovesného umenia cenu získali Rastislav Puchala, Jozef Šuvada a Michal Lipták.
Z hudobného umenia si cenu patróna umelcov prevzali Zuzana Zahradníková, Monika Kandráčová a Felix Ján Tkáč OFM Cap.
Za mimoriadny prínos do kresťanskej kultúry tento rok ocenili Peter Jurkovič, Magdaléna Kvasnicová a Mária Novotná.
Medailu s vyobrazením patróna umelcov s diplomom odovzdal oceneným biskup František Rábek a apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli.
Slávnosti, ktorá sa konala po 22-krát, predchádzala svätá omša za umelcov v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave.
Zúčastnili sa na nej viacerí biskupi, početná umelecká a akademická obec, predstavitelia cirkevného, kultúrneho a spoločenského života, známi a priatelia ocenených.
Súčasťou programu oceňovania boli aj umelecké vystúpenia Moniky Kandráčovej s jej synom Ondrejom Kandráčom. Na slávnosti sa zúčastnili viacerí arci/biskupi a ďalší hostia.
Cena Fra Angelica 2024 (zoznam ocenených a slávnostné laudátiá)
VÝTVARNÉ UMENIE
Ing. arch. Michal Škrovina
Michal Škrovina sa narodil v roku 1940 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho predkovia patrili k významným predstaviteľom kultúrno-spoločenského života na Slovensku. Aktívne pôsobili pri vzniku a formovaní Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Slovenského národného múzea.
Michal Škrovina vyštudoval architektúru na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a pokračoval v postgraduálnom štúdiu architektúry na Akadémií výtvarných umení v Prahe. Už počas štúdií vypracoval technickú dokumentáciu dvoch objektov ľudového staviteľstva – dreveného kostolíka z Rudna a roľníckeho domu z Novote. Obidva objekty sú súčasťou Múzea slovenskej dediny v Martine. Tento hlboký vzťah ku kultúrnemu dedičstvu ho napokon po rokoch priviedol k vlastnej výtvarnej tvorbe a popri práci architekta vytváral svoje osobité diela a dielka tradičnými technikami: maľovaním na sklo a neskôr drevorezbou.
Začiatok jeho tvorby predstavovali výlučne náboženské motívy vytvárané pod vplyvom sakrálneho ľudového umenia, ale spodoboval ich po svojom. (Madona s dieťaťom, svätý Juraj,...a iné biblické témy). Postupne ďalšie umelcove práce svedčia o tom, že autor si pomerne rýchlo vytvoril svoj vlastný dizajn, vlastný štýl s príznačným rukopisom, výtvarným cítením a originálnymi námetmi. V jeho ateliéri vznikali a stále sa rodia originálne maľované dielka, tiež pohyblivé drevené figúrky, ktoré plnia funkciu hračiek a súčasne aj zaujímavých výtvarných objektov.
Tematicky nosnú časť jeho diela predstavuje ľudové prostredie rodného Turca. Svoje širokospektrálne umenie, plné bezhraničnej fantázie vystavoval na domácej scéne aj v zahraničí – v Paríži, v ďalekom Mexiku. Jeho dielo je súčasťou zbierok, predovšetkým Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea v Bratislave, ako aj Národného múzea v Prahe. Od konca 80-tých rokov minulého storočia spolupracuje s ÚĽUV-om, kde odovzdáva svoje skúsenosti ďalším záujemcom o tradičné umenie. Poznatky z tejto oblasti aj knižne publikoval.
Odborníci o Škrovinovom diele hovoria, že obsahuje všetko, čo hodnotné umelecké dielo obsahovať má: formu, myšlienku, vyrozprávanú múdrosť, poéziu a vtip. Jeho tvorcu radia medzi najvýraznejších, najoriginálnejších, predstaviteľov insitného umenia na Slovensku. A čo hovorí Michal Škrovina? Bez svojho pohodového, milujúceho rodinného zázemia, by som k tomu nikdy nedospel. Za svoj úspech predovšetkým ďakuje svojej rodine.
Autorka laudácia je Mária Šmihulová
Anton Gábrik, akademický sochár
Akademický sochár Anton Gábrik sa narodil 15. decembra 1963 v Humennom. Po maturite na tunajšom gymnáziu študoval odbor figurálneho a reliéfneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Snopeka a prof. Kulicha, kde pôsobil aj ako asistent.
Je laureátom Ceny Martina Benku.
Akademický sochár Anton Gábrik je autorom mincí, sôch a súsoší, portrétov, medailí, plakiet, dokonca je aj ilustrátorom kníh.
Je autorom známej sochy Jána Pavla II. pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa, pripomínajúcej pápežovu návštevu v Trnave. Nestojí vyvýšená na podstavci, nad ľuďmi, stojí na zemi a sprítomňujúc pápežovu srdečnosť, akoby chcela splynúť s nimi.
Anton Gábrik je aj autorom busty prvého rektora obnovenej Trnavskej univerzity Antona Hajduka, umiestnenej pred univerzitou. Je tam aj jeho bronzový model medaily rektora Trnavskej univerzity v averze a reverze. Zároveň je aj autorom rektorskej reťaze.
V Trnave sa zaslúžil o znovuobnovenie Trnavskej Trojičky.
V Banskej Štiavnici zaiste zaujme okoloidúcich socha vtipkára Nácka, ktorá je tiež jeho dielom. Pre Vrbové Gábrik urobil podľa predlohy akad. maliara Igora Piačku sochu Mórica Beňovského.
V Nitre na Katedrále sv. Emeráma prichádzajúcich iste zaujmú bronzové Dvere sv. Cyrila a Metoda, ktoré pôsobivými reliéfmi, s mierne štylizovanou realistickou bravúrou stvárňujú výjavy zo života svätcov. Na vnútornej strane dverí vystupuje z bronzu báseň Michala Chudu, ktorá je v súznení s posolstvom zobrazeného. Anton Gábrik sa už ako mladý sochár ponoril do duchovného bohatstva odkazu našich vierozvestov a pochopil ich význam.
Anton Gábrik je sochár s vysokou mierou skúseností tak v tvorivom ako aj v realizačnom procese. Pri tvorbe uplatňuje premyslenú mieru štylizácie. Svoje umelecké schopnosti presvedčivo využil pri realizovaní monumentálnej sochárskej kompozícii troch postáv – sv .Cyrila, Metoda a Gorazda, ktoré odliate do bronzu sú osadené v areáli bratislavského hradu v blízkosti prezentovaného súboru ranostredovekých nálezov – zvyškov veľkomoravskej baziliky, ranokresťanského kostola a karnera. Vzhľadom na dejinné súvislosti je to veľmi dôležité miesto
Maestro, nech životnú dynamiku Vám nijako neovplyvní Vaše nedávne životné jubileum a nech Vaše tvorivé nasadenie si zachová vysokú umeleckú kvalitu.
Autormi laudácia sú Michal Chuda a akademický sochár Michal Zdravecký
doc. Veronika Rónaiová, akademická maliarka
Veronika Rónaiová (1951) patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej výtvarnej scény, na ktorej sa kontinuálne pohybuje od polovice 70. rokov 20. storočia. Pochádza z Kremnice, študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Rudolfa Filu a na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave u prof. Oresta Dubaya a Vladimíra Gažoviča. Inovatívne a invenčne pracuje s rôznymi podobami tzv. hyperrealistickej maľby, vychádzajúcej z fotograficky zaznamenanej reality. Využíva predovšetkým médium maľby, kresby, koláže, asambláže a rôznych autorských techník, ktoré často expandujú z plochy obrazu priamo na stenu či do priestoru výstavného priestoru. V tvorbe sa opakovane vracia k vlastným dielam, ktoré cituje, premaľúva a posúva do nových súvislostí. Vedie dlhodobý dialóg s tvorbou svojho otca maliara Juliána Fila (1921 – 2007), oceneného cenou Fra Angelico v roku 2012. Jej tvorba bola zastúpená na najvýznamnejších prierezových výstavách súčasného umenia a monograficky spracovaná. Nachádza sa v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Považskej galérie umenia v Žiline, Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a ďalších. Pôsobila aj ako docentka na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. V novodobých dejinách umenia jej právom patrí čestné miesto.
Svojou tvorbou vedie Veronika Rónaiová tvorivý dialóg s umením minulosti a súčasnosti. Dominujú v ňom citácie diel s kresťanskou ikonografiou – najmä maliarska interpretácia sochy Gian Lorenza Berniniho z náhrobku bl. Ludovika Albertoni, sochárskej „mladšej verzie“ slávnej Extázy sv. Terézie Avilskej (obe sa nachádzajú v rímskych chrámoch). Po prvýkrát ju zaznamenala v obraze „Hommàge a Bernini“ v rokoch 1988 – 89. Odvtedy sa jej zobrazenie stalo akoby autorským podpisom Veroniky Rónaiovej, ktorým odkazuje už nielen k historickej predlohe a komunikácii naprieč storočiami, ale aj k vlastnej tvorbe, kde Ludovica predstavuje symbol ženskosti, samostatnosti, emotívnosti, solidarity aj intenzívnej duchovnej skúsenosti. Ďalšie citácie v jej dielach sa vzťahujú napríklad k Rembrandtovmu Márnotratnému synovi či Tintorettovmu Milosrdnému samaritánovi. Autorka sa nesnaží vieru ilustrovať, ale interpretovať, hľadať a žiť. Tvorbou otvára otázky, ktoré nás môžu inšpirovať k vnímaniu podstaty vecí. Aj preto je pre nás živou inšpiráciou a pozvaním k dialógu.
Autorka laudacia je Daniela Čarná
SLOVESNÉ UMENIE
Rastislav Puchala
Rastislav Puchala sa narodil v roku 1972 v Poprade do rodiny lekára – kardiológa MUDr. Milana Puchalu a jeho manželky Anny ako prvé z ôsmich detí. Rodina aj v časoch najtvrdšej totality praktizovala svoju vieru a odmietala akékoľvek kompromisy s komunistickým režimom, preto boli všetci jej príslušníci prenasledovaní a znevýhodňovaní.
Rastislavov otec – vynikajúci lekár – odborník i človek si za režimu pre svoje verné prežívanie viery veľa vytrpel. A s ním aj celá rodina. Už v chlapčenskom veku sa Rastislav zapájal do aktivít podzemnej Cirkvi a katolíckych hnutí. Kvôli svojim náboženským a politickým postojom mal opakovane zníženú známku zo správania a bol podmienečne vylúčený z gymnázia v Poprade, na ktorom študoval. Rok 1989 ho našťastie zastihol v maturitnom ročníku, a tak školu mohol dokončiť a potom pokračovať vo vzdelávaní ďalej na univerzite.
Vyštudoval postupne niekoľko vysokých škôl na Slovensku i v zahraničí – knižničnú a informačnú vedu a anglický jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, Ústav medzinárodných vzťahov na Právnickej Fakulte UK v Bratislave a Medzinárodné a bezpečnostné štúdie na Ženevskom centre pre bezpečnostnú politiku v Ženeve. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dosiahol obhajobou dizertačnej práce titul PhD., a na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici mu bol po obhajobe rigoróznej práce udelený titul PhDr.
Pracoval v zahraničných službách Slovenskej republiky, pôsobil v Bratislave, Ženeve a v Ottawe ako konzul Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Kanade. Následne odišiel do súkromného sektora, kde na rôznych manažérskych a riadiacich pozíciách pracuje dodnes.
Publikoval mnoho článkov v slovenských a zahraničných periodikách. Knižne debutoval v roku 2007 filozofickou monografiou Platón a Augustín. Teológia a teológia moci. Ide o zatiaľ jedinú ucelenú monografiu napísanú slovenským autorom na danú tému.
Do slovenskej prózy vstúpil v roku 2020 románom Archa zmluvy, ktorý mal veľký čitateľský úspech a dosiahol i uznanie odbornej literárnej obce. Napriek tomu, že išlo o prozaickú prvotinu, možno túto knihu charakterizovať ako zrelú prózu s najlepšími znakmi tradičného rozprávania, ktorého základom je silný príbeh istého gazdovského rodu, a prostredníctvom neho pohľad na históriu a osudy roľníctva v našej domovine. Na pozadí historických a duchovných premien spišskej dediny tu nachádzame témy plynutia času, hlboký vzťah k viere, Biblii, k pôde i tradíciám.
A potom, akoby sa vrece literárnej tvorby Rastislava Puchalu naplno roztrhlo – rok, čo rok nové diela, obdivuhodná tvorivosť i hĺbka.
V roku 2021 mu vychádza román Veža zo slonovej kosti, za ktorý získal Prémiu Literárneho fondu. Kniha má rovnaké myšlienkové aj duchovné podhubie ako Archa zmluvy. Ide o akúsi veľkú rodinnú ságu. Na pozadí osudov hlavných hrdinov sa autor tentokrát sústreďuje na posledných päť desaťročí života v normalizovanom Československu, resp. na postnovembrovom Slovensku. Ako konštatuje Marián Gavenda „román ponúka čitatel'ovi svedectvo doby, absurdity násilnej totality i úskalia jej radikálneho odmietania“. Veľmi zaujímavou je v našej spoločnosti málo reflektovaná a ešte menej prehodnotená špecifická skúsenosť života tajnej cirkvi, ktorou postavy románu prechádzajú. Ponory do duše hlavného hrdinu od detstva do zrelého veku, jeho hľadanie životnej cesty nastavujú zrkadlo nielen spoločnosti, ale aj každému, kto po knihe siahne.
V roku 2022 Rastislav publikuje ďalšiu knihu Priestupný rok a v roku 2023 mu vychádza rozsiahly román On postaví dom tebe, inšpirovaný biblickým príbehom kráľa Dávida. V tom istom roku vychádza aj psychologická novela Nedeľa radosti.
O literárnej tvorbe Rastislava Puchalu sa dá jednoznačne povedať, že je preniknutá autorovým hlbokým prežívaním jeho kresťanskej viery a mimoriadnou láskou i úctou k biblickému a liturgickému textu. Je takto svojho druhu unikátnou v súčasnej slovenskej próze. Rastislav Puchala žije a tvorí uprostred svojej rodiny v podtatranskej obci Hôrka pri Poprade.
Autor laudacia je don Marián Husár
Ing. Jozef Šuvada
Milí priatelia kresťanského divadla a ctitelia sv. Gorazda!
Do tejto skupiny patrí aj Ing. Jozef Šuvada.
Kresťanské korene jeho života zasadili rodičia a starí rodičia na rodnej Orave. Do tohto prostredia siahajú aj prvé stretnutia s divadlom. Z jeho iniciatívy sa začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia začali v obci Suchá Hora pripravovať ochotnícke divadelné predstavenia Kubo a Ženský zákon. Hral v nich aj bývalý stredoškolák Jozef.
V dobe komunizmu zabezpečoval a prenášanie náboženskej literatúry z Talianska, cez poľské hranice, prostredníctvom Mons. Kútneho.
Výrazná zmena nastala po novembri 1989. V roku 1991 sa Jozef Šuvada stal starostom obce Močenok. V tejto funkcii zotrval 12 rokov a výraznou mierou sa zaslúžil o rozvoj obce a o šírenie úcty k sv. Gorazdovi.
V roku 1994 zabezpečil renovovanie počas totality zničenej kaplnky sv. Gorazda v kláštore.
Činnosť vedenia obce sa zamerala aj na prinavrátenie a obnovu komunizmom zdevastovaných pamiatok. Takto sa podarilo do Gorazdova vrátiť drevený kríž, ktorý posvätil vtedajší rektor kňazského seminára, terajší diecézny biskup Mons. Viliam Judák.
Od tejto udalosti sa začala obnovovať verejná úcta k prvému slovenskému svätcovi sv. Gorazdovi.
Ing. Architekt Stanislav Babčan navrhol výstavbu kaplnky zasvätenej sv. Gorazdovi.
V r. 1993 Mons. František Rábek posvätil jej základný kameň počas 1. ročníka festivalu Gorazdov Močenok.
Starosta obce sa pričinil o to, že už na druhom ročníku v roku 1994 kaplnka v Gorazdove stála a nitriansky sídelný biskup J. Em. Ján Chryzostom kardinál Korec ju posvätil.
Najvýznamnejším podujatím, ktoré každoročne rozvíja šírenie úcty k sv. Gorazdovi je Celonárodný festival kresťanského divadla Gorazdov Močenok.
Jeho najobľúbenejšou je súťažná prehliadka domácich ochotníckych súborov s predstaveniami s kresťanskou tematikou, nesúťažné predstavenia profesionálnych a zahraničných súborov, tvorivé dielne, výstavy, sv. omše a hlavne pontifikálna sv. omša v Gorazdove.
Vďaka veľkej podpore vtedajšieho starostu sa počas prvých ročníkov podarilo vytvoriť na podujatí srdečnú rodinnú atmosféru.
Lektor a porotca Mišo Kováč Adamov nazval Močenok hlavným mestom kresťanského divadla na Slovensku.
V roku 1999 bol Jozef Šuvada spoluzakladateľom občianskeho združenia KREDIV, ktorého je teraz predsedom.
Od roku 2018 je aj riaditeľom festivalu Gorazdov Močenok.
KREDIV spoločne s obcou Močenok a farnosťou sú v súčasnosti organizátormi festivalu Gorazdov Močenok.
Jozef Šuvada je naďalej všestranným človekom, spieva v mužskom speváckom zbore Močenskí speváci, pomáha obnovovať ľudové tradície, aktívne pôsobí vo farskej rade a v obecnom zastupiteľstve.
Autorom laudacia je Peter Sýkora
Mgr. Michal Lipták
Vzácny duchovný otec Michal Lipták pôsobil dlhé roky ako kňaz, duchovný pastier v Spišskej Sobote, v historicky krásnej časti Popradu pod Vysokými Tatrami. Bol obľúbeným kňazom miestnymi veriacimi a svedkom, sprevádzateľom mnohých významných hostí Spišskej Soboty, napríklad anglickej kráľovnej Alžbety II.
Príkladne sa staral o jemu zverenú farnosť, historický skvost Kostol sv. Juraja a historicky cennú faru. Okrem svojej záľuby, maľovania obrazov, veľmi aktívne sa venoval aj písaniu a vo vlastnom náklade, vydávaniu krásnych a poučných historických kníh. Tieto knihy sú vytlačené na kriedovom papieri s veľkým množstvom fotografií. Každá kniha má okolo tristo strán a faktografické texty boli konzultované s odborníkmi (historikmi, architektami, cirkevnými predstaviteľmi).
Dnes je na odpočinku, no je činný ako výpomocný duchovný v Ľubici.
Doteraz vydal tieto knihy:
POKLADY ZEME A KLENOTY SPIŠA – HISTORICKÉ BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY
NAJVӒČŠÍ DVOJLOĎOVÝ KOSTOL NA SPÍŠI – ocenený „kniha roka“
Aká SI PREKRÁSNA – SOCHY PANNY MÁRIE
NAJZNÁMEJŠIE PÚTNICKÉ MIESTA SVETA
HOMO RELIGIOZUS
SPIŠSKÁ SOBOTA 1 A 2 DIEL
KRSTITEĽNICE
IKONY
Mal som to šťastie, že vďaka známosti s o. Liptákom vlastním všetky knihy a môžem osobne potvrdiť, že sú obohatením a nielen mojich vedomostí o daných témach. Som presvedčený, že cenu fra Angelika si dôstojný pán Michal Lipták v plnej miere zaslúži.
Autorom laudácia je Jozef Šimonovič
HUDOBNÉ UMENIE
doc. PaedDr. Mgr. art. Zuzana Zahradníková, PhD.
Narodila sa v roku 1977 v Ružomberku. Na Konzervatóriu v Bratislave vyštudovala odbor Cirkevná hudba a v rovnakom zameraní pokračovala na VŠMU v Bratislave, kde bola jej doménou aj hra na organe a dirigovanie zboru. Rigorózne konanie a doktorandské štúdium už absolvovala na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde pôsobí od r. 2000. Tam sa v roku 2015 i habilitovala v odbore Didaktika hudby.
Doc. Zahradníková je všestranná osobnosť, ktorá sa etabluje na poli pedagogickom, vedeckom aj umeleckom.
Ako vedúca Katedry hudby sa trpezlivo venuje svojim študentom, vyučuje hru na organe a didaktiku organovej hry, vedie bakalárske, diplomové i dizertačné práce. Je dirigentkou univerzitného speváckeho zboru BENEDICTUS, vedie chrámový zbor pri jezuitskom kostole v Ružomberku, s ktorým zabezpečuje hudobnú stránku liturgických slávností. V minulosti vyučovala liturgický spev novicov Spoločnosti Ježišovej.
Každoročne vedie zborové dielne a nesmierne dôležitá je jej obetavá práca pre profesionalizáciu chrámovej hudby. Venuje sa už 18 rokov kurzom pre chrámových organistov, ktorých sa zúčastnilo viac ako 400 chrámových hudobníkov.
Je spoluorganizátorkou festivalu stredoškolských speváckych zborov Cantare choraliter /Ružomberok/ a dirigentkou spojených stredoškolských zborov na záverečných koncertoch festivalu.
Osobne si veľmi cení dirigovanie zboru na pontifikálnej sv. omši pri príležitosti návštevy Svätého Otca Jána Pavla II v Rožňave, ako aj účinkovanie zborov pod jej vedením na domácich a zahraničných podujatiach – za všetky uveďme prípravu univerzitného speváckeho zboru Benedictus na svetovú premiéru oratória Daniel izraelskej skladateľky Efrat Rachel Gerlich v Jerusaleme.
Ako koncertná organistka a komorná hráčka účinkovala na mnohých koncertoch a festivaloch, za všetky spomeňme organové dni v americkom Seattle v rokoch 2009 – 2013, účinkovanie v Poľsku, Maďarsku, Nemecku, nevynímajúc významné organové festivaly na Slovensku.
V oblasti vedy a výskumu prednáša na mnohých domácich a zahraničných fórach, sama organizuje medzinárodné konferencie. Bohatá je jej publikačná činnosť, zameraná na sakrálnu hudobnú tvorbu skladateľov, pôsobiacich na území dnešného Slovenska v 18. a 19. storočí a na súčasnú slovenskú duchovnú hudbu.
Prostredníctvom riešenia projektov "Musica Nova Spiritualis a Popularizácia novej slovenskej artificiálnej duchovnej hudby v akademickom prostredí“ na jej podnet vzniklo 27 nový duchovných skladieb, určených pre koncertné aj liturgické využitie.
Práca doc. Zuzany Zahradníkovej bola v minulosti ocenená za Excelentne riešené projekty Kultúrnej a edukačnej grantovej agentúry, získala Cenu rektora Katolíckej univerzity za vynikajúce výsledky v oblasti vedy a výskumu v kategórii odborný asistent a ružomberským primátorom jej bol udelený Pamätný list za významný prínos pri rozvoji mesta Ružomberok. K týmto oceneniam dnes pribudne aj ocenenie Fra Angelica.
Autorkou laudacia je Dr. Art. Magdaléna Rovňáková
Monika Kandráčová
Pani umelkyňa Monika Kandráčová patrí medzi osobnosti, ktoré sa zaslúžili o kresťanskú kultúru v oblasti hudobného umenia. Monika Kandráčová: „Od malička môj život vždy sprevádzali piesne, ktoré boli mojimi utešiteľkami, rozptýlením, podnetom k plaču, ale aj radosťou a citovým zážitkom nielen na našom dvore, ale najmä v kostole. A práve tu si ľudia všimli moju záľubu v spievaní.“
Pani Monika Kandráčová, sa narodila 26. januára 1956 v obci Ďačov pri Lipanoch vo viacčlennej rodine Jána a Márie Kaňuščákových. Jej spevácke schopnosti sa prejavovali už odmalička. Na svojej ceste s piesňou sa zoznámila už zo zosnulým manželom PaedDr. Milanom Kandráčom, učiteľom, spevákom, protagonistom gajdice, s ktorým vychovala dvoch synov: Mgr. Ondreja Kandráča, lídra známej kapely „Kandráčovci“ a Dr. Milana Kandráča. Po významnom prvom mieste v medzinárodnej súťaži rozhlasových nahrávok „Prix De Musique Folklorique De Radio Bratislava“,získala pre Slovensko zlatú medailu v autentickom speve.
Mnohí tak pani Moniku poznajú z televízie alebo z nahrávok na audiokazetách či CD nosičoch, na ktorých sú ľudové, duchovné ale aj vianočné piesne jej regiónu. Medzi jej najznámejšie diela patrí séria 4 MG nosičoch v cirkevnej slovančine, zo zbierok titulárneho kanonika kňaza Nikefora Petraševiča (+ 2013) ktoré v 90-tých rokoch 20. storočia slúžili ako didaktická príručka spevu pri obnove Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Z náboženského repertoáru vydala nosiče, ako: O, Marije, Maty Boža (1993); Narodil sa Kristus v Betleheme (1993), V Nazareti zacvila ľeľija (1994); Christos voskrese (1994); Na Ľevockej hure dzvon še oziva (1995); V Betlehéme novina (1995); Christos prostredi nas (1996), Najkrajšie koledy (2010); Spievajme Márii (2011); Anjelským pozdravením (2011), Moje Vianoce (2016), Pod Tatrami spí Ježiško (2021), Znej pieseň Márii (2023) a mnoho mnoho ďalších. V jedinečnej publikácií „Na ľevockej hure dzvon śe oziva (1991)“ pani Monika zahrla náboženské piesne z rodinného piesňového archívu svojho dedka Andreja Kaňuščáka (1894 –1969), dedinského kantora a významnej osobnosti v pútnických sprievodoch a v náboženskom živote jej obce. Tieto pútnické piesne a celá oblasť ľudovej duchovnej hudobnej tvorby, do ktorej patria, tvoria tradičné hodnoty v najrýdzejšom zmysle slova, hodnoty, ktoré formovali náboženskú a svetskú národnú identitu Slovákov.
Najväčšou poctou a vďačnou odmenou pre Moniku Kandráčovu a jej rodinu bolo privítanie Svätého Otca, pápeža Jána Pavla II. v Prešove v roku 1995 s piesňou „Boža Maty“. Neskôr podobne vítala spevom aj pápeža Františka v roku 2021 v Šaštíne a v Prešove. Jej životopis bol zhrnutý v publikácií pod názvom „Spev je môj život” (2002), ktorú zaznamenal Doc. PhDr. František Matúš, CSc. z Prešova. V posledných rokoch je stálou interpretkou v televíznych benefičných programoch Slovenskej televízie: V slovenskom Betleheme a Večer ľudí dobrej vôle.
Pre Moniku Kandráčovú je veľkou odmenou, ak svojím spevom dokáže ľudí potešiť, zaujať a duchovne obohatiť. Reprezentuje nielen svoj rodný kraj, ale aj celé Slovensko. Jej osobným želaním je, aby jej prirodzený, zvonivo čistý sakrálny hlas oslovil a podnietil srdcia ľudí aj v 21. storočí k tomu, aby chránili a uchovávali ľudové a duchovné tradície.
Autorom laudacia je Radoslav Babjarčík
ThLic. Felix Ján Tkáč OFM Cap
Félix Ján Tkáč OFM Cap, Rád menších bratov kapucínov, umeleckým menom Felice, sa narodil v roku 1958. Pochádza z umeleckej rodiny. Jeho otec Štefan Tkáč bol teoretikom insitného umenia, založil medzinárodne podujatie Trienale insitneho umenia pri SNG.
V roku 1982 vstúpil Ján Tkáč spolu zo svojím bratom Ondrejom do kapucínskeho noviciátu, po páde komunizmu študoval za kňaza na teologickej fakulte Alojziane a následne absolvoval licenciátne štúdium na pápežskej univerzite Antonianum v Rime. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1996. Od roku 1999 do 2021 pôsobil v misijnej komunite v Bratislave – Rači, spolu so spolubratmi vykonával ľudové misie po celom Slovensku, Česku a aj v USA. Posledné tri roky pôsobí v komunite kapucínov v Pezinku. Patrí k tým kňazom, ktorých menoval v roku 2016 pápež František za misionárov Božieho milosrdenstva.
Felix Ján Tkáč – skladateľ, spevák, textár, známy fenomén na kresťanskej hudobnej scéne, spočiatku pôsobil od roku 1995 spolu zo svojimi spolubratmi v známom hudobnom zoskupeni Kapucíni a Stanley, v kapele, ktorá vydala mnoho nahrávok na CD nosičoch, spolupracoval na mnohých hudobných projektoch aj pre televíziu Lux, a neskôr sa začal venovať vlastnej tvorbe pod umeleckým menom Felice. Zo začiatku bola jeho sólová cesta zaraďovaná do prúdu tzv. gospelovej hudby. V súčasnosti je jeho hudba profilovaná ako pop - rock. On sám hovorí, že hrá kresťanskú hudbu. Este počas svojho pôsobenia v kapele Kapucíni bol autorom mnohých skladieb – textov a hudby, ktoré sa stali spontánne známe medzi kresťanskou mládežou.
Vydal mnohé rozhovory pre kresťanské médiá, tu spomeňme jeho účinkovanie v relácii STV Štefana Chrappu. Tento vydal v roku 2018 knihu Kapucín Félix, misionár Božieho milosrdenstva, pri príležitosti Félixovej 60-tky.
Na textovej zložke jeho hudby sa podieľali rôzni autori, treba spomenúť najmä Jozefa Hrušovského, Evu Žilinekovú, Máriu Marcinkovú, Matúša Tkáča, Silviu Kasčakovú, Janku Pavlovičovú. Félix hovori že všetky texty sú o ňom, že našiel pri tvorbe hudby inšpiratívny zdroj, ktorý oslovuje aj neveriacich, čo bolo a je stále jeho hlavným zámerom.
Tkáč je adresný pre pochopenie hlbky súčasného mladého človeka, ktorý pri počúvaní jeho hudby musi pocítiť ten osteň volania Krista, pocítiť pravdu, ktorá sa skrýva vo svätyni každej duše. Ako spovednik Božieho milosrdenstva dostáva charizmu, ktorá iste presakuje aj v jeho tvorbe. Texty, s ktorými pracuje v spojení s hudbou, adekvátne zasahujú poslucháča. Je obdivuhodné, že toto umenie sa odelo do štýlu pop - rocku, a stále je aktuálne a silné. Nie je to lacné bojazlivé volanie po spoznávaní Boha, je to priame poznávanie v odovzdanosti a vedomí vyhľadávanej osobnej neschopnosti, ktorá sa prezentuje ako pokora a poznanie zároveň.
So svojou kapelou hrá na mnohých festivaloch, súkromných aj verejných akciách. Hudba Jána Félixa Tkáča predstavuje niečo nové a originálne. Právom tomuto horlivému misionárovi Božieho milosrdenstva a originálnemu, odvážnemu umelcovi, ktorý pôsobí na katolíckej hudobnej scéne pomaly 30 rokov. patri nominácia rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru na udelenie ceny Fra Angelica, za prínos o kresťanskú kultúru na Slovensku.
Autor laudácia je Pavol Malovec
MIMORIADNE OCENENIE
PhDr. Peter Jurkovič
Ctení hostia,
Topoľčanec, telom i dušou , historik a teoretik umenia, pamiatkar - pán Dr. Peter Jurkovič.
Zo svojho rodného mesta, v ktorom prišiel na svet v 1957, sa vydal na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy, na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde študoval odbor Veda o výtvarnom umení .
Pôsobil v Štátnom okresnom archíve v Topoľčanoch, neskôr ako metodik pamiatkovej starostlivosti Okresnej pamiatkovej správy.
Po novembrových udalostiach sa stal riaditeľom strediska s územnou pôsobnosťou pre okresy Topoľčany, Partizánske, Bánovce n/B a Prievidza.
Práve v tomto období som ho stretla, spomína autorka laudácia, Doktorka Katarína Kosová, ako manažérsky mimoriadne zdatného, zanieteného, agilného kolegu, z ktorého, i napriek našej počiatočnej názorovej disharmónii v otázkach formovania pamiatkovej inštitúcie, sa stal aj pre mňa významnou oporou v mnohých náročných a pre Pamiatkový úrad SR rozhodujúcich existenčných chvíľach . Lebo on je ten človek, ktorému ide o vec, človek trpezlivý pri hľadaní konsenzu, aby boli všetky zúčastnené strany v zložitom procese pamiatkovej ochrany náležité vypočuté, bol inštitucionálne lojálny a odboru oddaný.
V roku 1996 založil súkromnú galériu v priestoroch historickej topoľčianskej Radnice, kde sa uskutočnilo úctyhodných 144 výstav.
Práve vďaka tejto skúsenosti mohol ďalej úspešne pôsobiť i ako riaditeľ Štátnej (Nitrianskej) galérie v Nitre.
V roku 2004 bol menovaný riaditeľom Krajského pamiatkového úradu Bratislava.
Mnohé ťažkosti, s ktorými sa tam boril, boli však vyvážené i pozitívnymi výsledkami. Za všetky vynikajúce podmienky, ktoré vytvoril pre kolegov pri ich odborných špecializovaných výskumoch možno zmieniť výskum archeológa Krajského pamiatkového úradu Bratislava PhDr. Petra Baxu (o. i. nositeľa ocenenia Fra Angelico), ktorý preukázal existenciu vtedy jedinej stojacej sakrálnej pamiatky z obdobia Veľkej Moravy, kaplnky sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch a viedol archeologický výskum v Močenku. Po 14. náročných rokoch v Bratislave, bol menovaný do funkcie riaditeľa Krajského pamiatkového úradu v Nitre, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku koncom roka 2022. Vďaka prirodzenej autorite, ktorú si v profesii u odbornej i laickej verejnosti vybudoval bol prizývaný do nespočetného množstva odborných grémií, komisií a poradných orgánov, za mnohé zmienime Úrad vlády SR, Fakultu architektúry STU v Bratislave, NPÚ ÚP (Národního památkového ústavu) v Brne, Pamiatkového úradu SR, viac ako dve desaťročia člen Rady KBS pre Vedu, vzdelanie a kultúru. Až medzinárodného ocenenia sa dostalo viacerým obnovám NKP , ktoré nesú pečať jeho odborno-metodického a rozhodovacieho konania. Pamiatky obnovované pod jeho vedením získali cenu Europa Nostra, boli aj víťazmi viacerých ročníkov súťaže Fénix – kultúrna pamiatka roka či laureátmi Ceny časopisu Pamiatky a múzea, revue pre kultúrne dedičstvo, taký náš pamiatkarsky Oskar.
Pán Dr. Jurkovič disponuje vysokou kultivovanosťou, taktom, diplomaciou a prirodzenou eleganciou, ktorou dokázal aj málo príjemné témy odkomunikovať. Vždy zdôrazňoval veľký spoločenský dlh, ktorý máme voči sakrálnemu kultúrnemu dedičstvu.
Myšlienka, že cirkev vždy podporovala umenie pretože povznášalo ducha človeka, bola východiskom jeho práce v pamiatkarskej disciplíne, ktorou ochrana histórie stelesnenej pamiatkami je.
Záverom treba pripomenúť dnešného laureáta pána Dr. Jurkoviča ako manžela a otca dvoch dnes dospelých detí a už aj starého otca, jeho trpezlivú manželku pani Dagmar, ktorá znášala pracovné odlúčenie manžela na cestách, prevzala kompletnú starostlivosť o rodinu a preukázala mimoriadne porozumenie, bez ktorého by sme dnes nemohli tieto úžasné výsledky, ktorými prispel k ochrane kultúrneho dedičstva na Slovensku náš laureát tohtoročnej Ceny Fra Angelico , prezentovať.
Pán dr. Peter Jurkovič
Autorka laudácia je Dr. Katarína Kosová
doc. PhDr. Magdaléna Kvasnicová, PhD.
Doc. Magdaléna Kvasnicová, rod. Kotulová, /1957/ je historička umenia.
Pochádza z aktívnej veriacej rodiny, v období socializmu spolupracovala na akciách „ tajnej Cirkvi“. Tvorila užšiu skupinu študentov architektúry, dejín umenia a iných okolo prof. Jozefa Hlinického. Tu sa venovali otázkam sakrálnej architektúry a umenia na stretnutiach s prof. Valérom Zavarským SJ, prof. Ladislavom Hanusom, teológom Jozefom Zvěřinom, spišskými kňazmi-intelektuálmi a znalcami kresťanskej kultúry Jozefom Jarábom, Jánom Magom a inými. V rokoch totality táto skupina nahrádzala nefunkčné liturgické komisie a pomáhala kňazom pri návrhoch úprav chrámových interiérov, opravách objektov a pod.
Doc. Kvasnicová spolu s manželom Martinom počas bezprecedentnej vlny výstavby nových kostolov spolupracovala na pomocných materiáloch pre diecézy, farnosti i rehole, súťažných podmienkach na sakrálne objekty, kláštory, pastoračné centrá, bola v poradných tímoch biskupstiev i reholí, členka súťažných porôt (na gréckokatolícky kostol v Sobranciach, Sásovej, Bratislave – Ružinove a Petržalke a iné)
Bola spoluzakladateľkou združenia architektov a výtvarníkov – Tovarišstva sv. Gorazda.
Začiatkom 90-tych rokov spoluorganizovala viaceré celoslovenské semináre o sakrálnom umení a architektúre pre kňazov, architektov a výtvarníkov, kde sama aktívne vystupovala (Starý Smokovec, Donovaly, Spišská Kapitula...).
Profesne pôsobila na Projektovom ústave kultúry, začiatkom 90-tych rokov nastúpila na dráhu vysokoškolského pedagóga. Z iniciatívy prof. Emila Krapku SJ začala v roku 1994 prednášať na Teologickom inštitúte sv. Alojza v Bratislave. Jej pôsobiskami boli Fakulta architektúry STU, Filozofická a Teologická fakulta Trnavskej univerzity, Katedra výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK a v súčasnosti Katedra architektúry Stavebnej fakulty STU. Pôsobenie na viacerých vysokých školách využívala na spájanie študentov teológie, architektúry, dejín umenia v rámci spoločných seminárov a interdisciplinárnych projektov. Všade odovzdáva profesionálne poznatky študentom o hodnotách kultúrneho dedičstva, sakrálnej architektúry a umenia, učí ich vnímať duchovné súvislosti.
Veľkým prínosom je jej činnosť na poli výskumu a pamiatkovej ochrany sakrálnej architektúry. Ako držiteľka špecializovaných osvedčení na pamiatkové výskumy spracovala viac ako 100 umelecko-historických a architektonicko-historických výskumov, z toho výrazný podiel sakrálnych stavieb, ktoré mnohé priniesli nečakané výsledky, posúvajúce poznanie našich hodnôt kultúrneho dedičstva (jezuitský komplex v Komárne, románsky kostol v Kalinčiakove, areál Kalvárie v Banskej Štiavnici, kostoly v Lehniciach, Kľačne, Bratislave – Podhradí, v Petržalke, Sedliackej Dubovej, Komárove, ale i ikonickú Behrensovu synagógu v Žiline, či obradnú sieň ortodoxného cintorína v Bratislave).
Bola spoluorganizátorkou i kurátorkou viacerých výstav v sakrálnej oblasti - ARS liturgica, „Ožijú kamene“ – o nových kostoloch, ale i viacerých individuálnych výstav kresťanských výtvarníkov alebo výstavy k súťaži na Pamätník spoločenstvu Rodina Tomislava Kolakoviča v galérii Umelka.
Doc. Kvasnicová je mimoriadne publikačne činná – ide o mnohé príspevky a odborné štúdie, účasť na množstve domácich a zahraničných konferencií. Je hlavnou editorkou publikácie Architektúra kláštorov a rehoľných domov na Slovensku: Dejiny a pamiatková ochrana. Bola členkou Pamiatkovej rady Ministerstva kultúry STU, je členkou hodnotiacej komisie dotačného programu MK SR Obnovme si svoj dom a mnohých ďalších odborných a vedeckých orgánov a komisií.
Doc. Kvasnicová je výrazná osobnosť slovenskej katolíckej intelektuálnej scény, je odborníčkou v oblasti umenia a architektúry a svojím celoživotným svedectvom je príkladom statočného postoja veriaceho kresťana – odborníka. Je príkladom predovšetkým skromnej, ale aktívnej kresťanskej veriacej intelektuálky, ktorá v profesionálnom živote spája odbornú zdatnosť s osobným svedectvom viery, je osobnosťou, ktorá v Božej bázni zužitkováva talenty, ktorými ju obdaroval Stvoriteľ.
Autor laudácia je Andrej Botek
PhDr. Mária Novotná
Historička umenia PhDr. Mária Novotná je akceptovanou odborníčkou v oblasti umenovedy a muzeológie, na medzinárodnej úrovni je považovaná za znalkyňu spišskej gotiky a osobitne Majstra Pavla z Levoče. Zaiste k tejto jej odbornej profilácii prispela skutočnosť, že vyrastala v tieni hlavného oltára v Chráme sv. Jakuba staršieho v Levoči, ktorý sa považuje za vrcholné dielo Majstra Pavla, a celú svoju profesionálnu prax prežila na Spiši. Druhým momentom, ktorý ovplyvnil a formoval odborné smerovanie dr. Novotnej, bolo intelektuálne, duchovné a kreatívne prostredie, ktorým sa Spiš môže hrdiť. Spomeňme len kontakty s takými osobnosťami, ako boli napr. Štefan Klubert, kňaz, levočský dekan, ktorý bol aj znalcom umenia a záchrancom hlavného oltára Majstra Pavla; ale aj historik a archivár doc. Ivan Chalupecký, univ. prof. Jaromír Homolka a mnohí ďalší, ktorí sa stali nielen jej vzormi, ale aj spolupracovníkmi.
Dejiny umenia študovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 40 rokov svojej profesijnej kariéry strávila v SNM – Spišskom múzeu v Levoči, od roku 1999 až do roku 2023 stála v čele múzea ako riaditeľka. Venovala sa metodike reštaurovania a výskumu diel stredovekého umenia, od roku 1988 spolupracuje s reštaurátormi a ako metodička pôsobila v Oblastnom reštaurátorskom ateliéri Pamiatkového úradu v Levoči (1996 –1999).
Výsledky reštaurátorských výskumov viackrát spojila s ich výstavnou prezentáciou (napr. neskorogotických oltárov v Levoči, Spišskej Kapitule, Spišskom Podhradí, Spišskej Sobote, Lipanoch, dielam Majstra Pavla z Levoče), v posledných rokoch sa zameriavala prevažne na dielo Majstra Pavla z Levoče.
Mária Novotná je autorkou mnohých výstav, publikácií, odborných článkov a štúdií. V roku 2016 spolupracovala na realizácii výstavy Tesori gotici dalla Slovacchia. L'arte del tardo medioevo in Slovacchia (Poklady gotiky zo Slovenska. Umenie neskorého stredoveku na Slovensku) v prezidentskom paláci Qurinale v Ríme. V roku 2017 pripravila výstavu Majster Pavol z Levoče. Ruky a zlato v službe ducha v SNM – Historickom múzeu na Bratislavskom hrade. Výročnou cenou revue Pamiatky a múzeá bol v roku 2010 ocenený jej výstavný projekt Terra Scepusiensis – Tenrra Christiana.
V roku 2020 spolupracovala na luxusnom vydaní Biblie s fotografiami diela Majstra Pavla z Levoče a podieľala sa aj na príprave titulu Metropolitné katedrály.
Významná je aj jej pedagogická činnosť a úsilie formovať nové generácie v oblasti sakrálneho umenia, na Teologickom inštitúte KU v Spišskej Kapitule prednášala cirkevné umenie tri roky.
Je členkou mnohých odborných komisií pri SNM i v múzeách a galériách, predovšetkým na Spiši.
V osobe Márie Novotnej sa vzácnym spôsobom prepája odbornosť s ľudským prístupom, hodnotovo ukotvenom v kresťanstve, ktorého kultúru sa snažila svojou dlhoročnou zanietenou profesijnou prácou zachraňovať a prezentovať.
Autorka laudacia je Dr. Alena Piatrová
O cene Fra Angelico
Cena Fra Angelico, ktorú Rada pre vedu, vzdelanie a kultúru pri KBS udeľuje popredným umelcom, vedcom a teoretikom, je prejavom uznania zástupcom umeleckej obce zo strany Katolíckej cirkvi. Odkazuje na talianskeho maliara a dominikánskeho kňaza, ktoré vyhlásil za blahoslaveného Ján Pavol II. (v októbri 1982).
Myšlienka podpory a ocenenia umelcov cenou Fra Angelico zo strany KBS prostredníctvom jej Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru od roku 2002 sa udeľuje zástupcom umeleckej obce, ktorí vnášajú do svojej tvorby kresťanské myšlienky a hodnoty.
Bl. Fra Angelico je taliansky maliar a dominikánsky kňaz. Vlastným menom sa volal Giovanni z Fiesole (+ 1455). Je známy tým, že v Kaplnke Mikuláša V. vo Vatikáne namaľoval cyklus fresiek Osudy sv. Vavrinca a sv. Štefana. V Kláštore San Marco vo Florencii namaľoval fresky Posledný súd, neskôr dokončil oltárny obraz Zvestovanie Panny Márie v Kostole San Domenico vo Fiesole.
Jeho maliarskym svetom je svet nebies, nadzmyselná krása, svätci, anjeli. Preslávil sa najmä obrazom Korunovanie Panny Márie. Vyslúžil si ním pomenovanie Frater Giovanni Angelico, čiže Anjelský brat Ján a je pochovaný v Ríme v Chráme Santa Maria sopra Minerva. Ako jeden z najvýznamnejších maliarov florentskej skorej renesancie sa stal patrónom umelcov.
K správe bolo vydané FOTO.