Ukrajina 20. februára (VaticanNews) Dva roky od začiatku vojny arcibiskup metropolita Mieczysław Mokrzycki opisuje hrôzy, ktorými krajina naďalej trpí: „Rakety a bezpilotné lietadlá padajú na ľudí a mestá. Zabíjajú nevinných ľudí a mnohí, dokonca aj deti a kňazi, upadajú do zúfalstva alebo duševných chorôb.“ V rozhovore pre Vatikánske médiá však hovorí aj o nádeji, ktorú ľudia majú: „Vidia, že jediná záchrana je v Bohu a že Ukrajinu môže zachrániť len zázrak.“
„Silu, nádej a vieru mi dodáva to, že vidím, že Božia Prozreteľnosť nás neopúšťa a že v ľuďoch je veľa viery.“ Aj tieto slová uviedol Mons. Mokrzycki, keď sa v rozhovore podelil o svoje pocity z dva roky trvajúcej vojny na Ukrajine. Ako zdôrazňuje, v tomto temnom období je celá krajina ovinutá reťazou modlitby, a dodáva „Sme Božími bojovníkmi, nie s puškou, ale s ružencom. Nie na bojisku, ale na kolenách pred Najsvätejšou sviatosťou.“
Na prvú otázku poľskej redaktorky Vatikánskeho rozhlasu Beaty Zajączkowskej o svojich reflexiách zo situácie zdĺhavej vojny, ukrajinský arcibiskup odpovedal:
Medzi mnohými slovami na stránkach evanjelia ma zaujal jeden Ježišov výrok: „Niet dobrého stromu, ktorý by niesol zlé ovocie, ani zlého stromu, ktorý by niesol dobré ovocie. Lebo každý strom sa pozná po ovocí“. Tieto slová sú pre nás hlasom pravdy, aby sme posúdili správanie ľudí, ktorí sa nasledovaním zla stávajú trpkým ovocím pre iných. A hoci hovoria, že chcú brániť a oslobodzovať, vidíme, že to tak nie je.“ Namiesto mieru vyvolávajú vojnu. Namiesto lásky vyvolávajú nenávisť. Namiesto pokoja plodia strach. Toto je ich ovocie, trpké a kyslé. Bolí nás, že niekoľko desaťročí po skončení druhej svetovej vojny musíme opäť brániť našu slobodu a zamýšľať sa nad tým, ako si ľudské bytosti nedokážu alebo nie sú schopné spomenúť na hrôzy, ktoré po sebe zanechala vojna. Na druhej strane si to veľmi dobre pamätáme: väčšina len z histórie, ale sú ľudia, ktorí si toto obdobie pamätajú ako osobnú skúsenosť.
Vojna sa, žiaľ, stala osobnou skúsenosťou každého z nás. Aký je každodenný život v súčasnosti?
Vojenské aktivity, žiaľ, pokračujú. Na ľudí a mestá padajú rakety a bezpilotné lietadlá. Vojaci a nevinní ľudia sú zabíjaní. Mnohí ľudia sú zranení, pripravení o domov, živobytie, nemajú prácu. To všetko vedie k strachu, úzkosti, neistote. Mnohé deti, dospelí a dokonca aj kňazi upadajú do zúfalstva, depresií a duševných chorôb. Cirkev je v tejto situácii odhodlaná pomôcť všetkým. Pomáhame bojujúcim vojakom prostredníctvom kaplánskej služby, organizujeme distribúciu potravín, liekov, prístrojov, dokonca aj nákup dronov. Naďalej prijímame vnútorne vysídlené osoby, organizujeme humanitárnu pomoc a posielame ju do vojnových oblastí. Túto pomoc poskytujeme aj chudobným rodinám v našich farnostiach. Organizujeme rozsiahlu pastoračnú činnosť na posilnenie viery a nádeje u ľudí.
Priniesol ovocie akt zverenia Ruska a Ukrajiny Matke Božej? Ak áno, aké?
Bezprostredne po akte zverenia Ruska a Ukrajiny pápežom Františkom vo Vatikáne, ako aj v našich farnostiach a diecézach sme videli, že nasledujúcu sobotu sa ruská armáda stiahla z Kyjeva. Fatimská Panna Mária povzbudzovala k modlitbe, pokániu a obráteniu. Vidíme to aj u mnohých veriacich našej Cirkvi a iných obradov a denominácií. Ľudia vidia, že jediná záchrana je v Bohu, že Ukrajinu môže zachrániť len zázrak. A to sú plody dôvery v Božiu Matku. Napriek tejto ťažkej situácii ľudia nestrácajú nádej. Stále majú veľa sily a optimizmu. Vedia prejaviť veľkú solidaritu a navzájom sa podporovať. V tom všetkom vidia potrebu modlitby a pôsobenia Božej milosti. Vojaci často hovoria o sile modlitby, ktorú zažívajú, a sú vďační všetkým, ktorí sa za nich modlia.
Ale kde nájsť nádej v tomto temnom období?
Silu, nádej a vieru mi dodáva to, že nás Božia Prozreteľnosť neopúšťa a že v ľuďoch je veľa viery. Jeden vojak rozprával, čo sa mu stalo na fronte. Povedal, že počas bojov im došla munícia a vedeli, že je koniec. Nemohli sa dostať zo zákopov, pretože by to bola okamžitá smrť. Preto si po chvíli začali navzájom salutovať a videli, že sa k nim blížia ruskí vojaci. Jeden z ukrajinských vojakov, ktorý vedel, že v tých dňoch bude mať pohreb jeho strýko, ktorý tiež zahynul vo vojne, sa modlil: „Pane Bože, urob niečo, lebo moja rodina dva pohreby neprežije“. Vojak povedal, že po chvíli Rusi zastali, otočili sa a vrátili sa. Pre neho a pre nás je to hmatateľný zázrak, znamenie Božieho zásahu. Ďalší príklad: brat jedného z mojich kňazov pracuje ako lekár na fronte a raz sa zveril svojmu bratovi: „Vieš, že nie som veriaci, ale viem, že ešte žijem len vďaka tvojim modlitbám a modlitbám tvojich kolegov“.
Stáva sa modlitba silou?
V tomto mimoriadne ťažkom období, v ktorom sa Ukrajina nachádza, musíme bdieť pred krížom nášho Pána Ježiša Krista. Dnes, keď sa vojna stala realitou, potrebujeme ešte viac prijať kríž a zostať pripútaní k tomuto znameniu lásky a spásy, znameniu víťazstva života nad smrťou, lásky nad nenávisťou, pravdy nad lžou, pokory nad sebectvom. V tomto ťažkom období Ukrajina tiež potrebuje solidaritu a dobré srdcia, aby mohla napredovať.
Článok VR spracovala Miroslava Holubíková